Za ostrou hranicou

Prvýkrát som sa s ľuďmi spoza ostrej hranice stretol po presťahovaní zo západného Slovenska do Starej Ľubovne, kde som nastúpil do piatej triedy. Počas prvých dní som videl bitku vo vestibule v ringovom kruhu, ktorú prišiel zastaviť riaditeľ. Mal som spolužiaka a spolužiačku, ktorí boli vo veku ôsmakov. Oproti ostatným pôsobili dospelo, boli vysokí a veľkí. Jemu som stále musel hovoriť koľko je hodín, neprežíval som to, skôr ma to otravovalo, pýtal sa hocikedy cez hodinu, z poslednej rady na mňa kričal do druhej lavice. Odvtedy nenosím hodinky, aj keď neviem, či preto. Ona bola v škole len raz za čas, hľadali ju úradníci, marí sa mi, že čakala dieťa. S ďalšími troma Rómami sme boli kamoši. Jeden bol šikovný a vľúdny, vek sme mali rovnaký. Druhý bol o rok pozadu, vysmiaty pohoďák. Ešte jedna milá, tichá spolužiačka, ktorá bola v tom istom veku ako my. Vtedy som nevedel, že podmienky v ktorých žijú, ich formujú rovnako ako formovali mňa. Myslel som, že naši „ôsmaci“ sú menej šikovní alebo ľahostajní. Zvykol som za pár halierov predávať plagáty filmov, ktoré som si chodil pravidelne pýtať do videopožičovne. Pár Rómov z iných tried ma vtedy často cez hlavnú prestávku naháňalo, nikdy neublížilo, len si vždy zadarmo vybrali plagáty. Bolo „zaujímavé“ sa im stratiť v dave, prípadne sa schovať za roh pri utekaní dole schodmi a po ich prebehnutí mať kľud.

Narodiť sa za ostrou hranicou by pre nás znamenalo prežiť veľmi podobný život. Prepadávať v ročníkoch, končiť v špeciálnych školách, nemať čo jesť, byť hladný, niekedy špinavý, mať celý domov v pár metroch štvorcových, nemať detskú izbu, wc, kúpeľňu, vodu. Nemali by sme vysoké školy, autá, hypotéky, necestovali by sme, nečítali, nerozčuľovali by sme sa nad politikou. Nemali by sme dilemu či stráviť dovolenku na Slovensku alebo v Európe, Ázii alebo Amerike.

Je vynikajúce, že v edícii Skica vydavateľstva Absynt vyšla kniha, ktorá upriamuje našu pozornosť na veľkú časť našich Slovákov a Sloveniek. Naše vlastenectvo je viazané na úspech. Neúspech nemá občianstvo. Chudoba nemá občianstvo. Ateistické aj veriace Slovensko je presvedčené, že všetko máme vo svojich rukách. Zabúdame na to, že bez dobrej spoločnosti a rodiny, by sme neboli úspešní.

Podľa etymológov je schopnosť stáť a udržať sa vzpriamene základom a pôvodným významom slova dôstojnosť.^[1] Doprajme ju každému nášmu občanovi. Som veľmi rád, že ideme zaviesť obedy zadarmo pre všetky deti. Lebo hladné dieťa bude ťažko stáť vzpriamene a čeliť náročnosti života a komplikovanosti sveta. Inšpirujme sa Viedňou a začnime stavať byty pre všetkých, ktorí ich potrebujú. A nemyslím len ľudí spoza ostrej hranice. Nerozčuľujme sa nad výškou dávok, ktoré nereálne nafúknuté kolujú internetom za účelom utvrdenia našich predsudkov a neprajnosti. Doprajme chudobným deťom prežiť o trochu lepší život. Prestaňme vzývať kultúru totálnej individuálnej sebestačnosti. Pamätajme, že nie všetci sme štartovali z rovnakej čiary. Prestaňme útočiť na najslabších a najchudobnejších, sústreďme sa na politikov, oligarchov, mafiu a korporácie, ktoré odvážajú stamilióny do daňových rajov. Roky smerujeme našu celú energiu zlým SMERom. Podľahli sme ilúzii, že máme všetko vo vlastných rukách, zabúdame, aký potenciál leží v štáte, ktorý by nám slúžil a pomáhal. Aká sila leží v nás samotných, keď sa trochu začneme zaujímať o naše okolie.

Podľa Richarda Rortyho a Zigmunta Baumana demokracia závisí aj od toho, ako sa dokážeme vcítiť do situácie druhého – demokracia je aj empatia, nielen k ľuďom, ktorých poznáme, ale aj k cudzincom, v našom prípade susedom a spoluobčanom. Na to, aby sme sa podelili o bohatstvo a priestor sveta, ,,potrebujeme doslova byť schopní precítiť, hoci len na krátky čas, myšlienky, pocity, bolesti a postoje druhých ľudí. Aj keď to prináša určité nepohodlie.“ ^[2]

Na začiatok aspoň nahliadnime za ostrú hranicu prečítaním knihy Zuzany Kusej, porezanie nehrozí.

 

 

Text bol neskôr publikovaný v spoločenskej revue Přítomnost.

Referencie:

1. Zuzana Kusá – Za ostrou hranicou, str. 9
2. str. 86