Aké je to byť na Utøyi 22. júla 2011?
„Bežala. Hore svahom, ktorý pokrýval mach. Gumovými čižmami sa zabárala do vlhkej zeme. Lesná pôda pod ňou čvachtala. Videla to. Videla, ako vystrelil a jeden chlapec spadol na zem. „My dnes nezomrieme, baby,“ povedala pred chvíľou dvom dievčatám, ktoré stáli vedľa nej. „My dnes nezomrieme“.
Podobné odhodlanie ako v prológu knihy Jeden z nás. Príbeh o Nórsku švédskej novinárky Åsne Seierstad (vyšiel v slovenskom preklade Miroslava Zumríka vo vydavateľstve Absynt) vyjadrí hlavná hrdinka filmu Utøya, 22. júl Kaja, keď sa dezorientovane, ale rozhodne obzerá okolo seba. Utekajúc pred výstrelmi, ktoré pretínajú vzduch ostro, v pravidelných intervaloch.
Tragédia na nórskom ostrove Utøya, kde zaútočil Anders Breivik na tábor mládežníckej organizácie Nórskej strany práce, si bude pamätať každý. Aj tí, ktorých sa to bezprostrednej dotýkalo, aj my, ktorí sme boli od toho nešťastného miesta vzdialení. Budeme si pamätať, čo sme robili a kde sme boli. Podobne ako je to s 11. septembrom.
O možnom sfilmovaní nórskej tragédie sa samozrejme hovorilo krátko po udalosti. Nórska verejnosť okrem bezprostredného spamätávania sa z udalosti, mohla sledovať proces s vrahom a jeho následné uväznenie a potom jeho pravidelné vyhlásenia a sťažnosti na zaobchádzanie či vybavenosť cely. Počas siedmych rokoch, ktoré si zatiaľ vo väzení odsedel sa mu zatiaľ nepodarilo založiť pravicovú extrémistickú stranu, ale zato sa dostal na univerzitu na štúdium politológie. Kam sa za ten čas dostali tí, ktorí to prežili, alebo čo by robili tí, ktorí to neprežili? Dá sa trauma aspoň trochu utíšiť knihou či filmom? Reagovať môžeme rôzne, apelovať na hyenizmus, parazitovanie na obetiach, ale aj vysporiadanie sa s traumou. Seierstad vsadila na podrobnú analýzu, stretnutia s preživšími, s rodinami obetí, dokumentácia archívov. Poppe surovú realitu pretavil, podobne ako pri svojich predchádzajúcich filmoch napr. Hawaii, Oslo či Kráľov nesúhlas, do silnej vizuálnosti a atmosféry. Nedal sa inšpirovať knihou (tú už na jej motívy spracoval Paul Greengrass, ktorý so svojim filmom o masakre príde v októbri), ale vlastnými rozhovormi s tými čo prežili.
Seierstad sa po prológu, v ktorom in medias res začína na ostrove uprostred Bereivikovej paľby, pokračuje Breivikovým životom, urputnou snahou pedagógov a psychológov pomôcť sociálne vylúčenému samotárovi. Keď sa autorka dostane na ostrov k opisu tragédii, tak ako čitatelia už vieme, kto je Breivik, jeho možné motivácie, sme na to aspoň trochu emočne pripravení. To neoplatí o filme Erika Poppeho. Po záberoch z výbuchu dodávky pred vládnou budovou v Osle sa ocitneme na ostrove hneď po boku hlavne hrdinky Kaji, prostredníctvom ktorej vnímame celý útok na Utøyu. Zvláštny pocit dostať sa na ostrov, o ktorom toľko počujeme a v živote by sme sa naň už asi nevypravili. Vieme ako diváci podstatne viac ako protagonisti filmu, ale Poppemu sa podarilo od týchto súvislosti oslobodiť a ukázať masaker hlavne ako bezprostredné ohrozenie.
Režisér natočil film bez fyzickej prítomnosti vraha, ak nepočítame dve vzdialené siluety. Nikto ho tom čase nepoznal, pre obete bol neznámym človekom, vo filme je trvale prítomným tieňom strachu, ktorého existenciu určuje len ozvena výstrelov v lese.
Počas jedného záberu (film je snímaný jednozáberovo čo zvyšuje jeho autentickosť). Charaktery si tvorcovia vyfabulovali, ale boli inšpirované rozhovormi s preživšími. Do filmu obsadil režisér nehercov a urobil dobre. Hlavne Andrea Berntzen, študentka biológie v postave 18- ročnej Kaji, pôsobí veľmi hodnoverne a pritom počas jej úteky cez ostrov prechádza, ktorý trvá niečo cez hodinu, naozaj veľký dramatický obrad. Z cieľavedomej a usilovnej študentky s ambíciami dostať sa raz do parlamentu, prechádza strachom, bezmocnosťou, letargiou až k zúfalstvu a to bez pomoci veľkých. Rovnako hodnoverne pôsobí skupina mladých ľudí, v ktorej sa v čase začiatku útoku Kaja nachádza, a v ktorej vedú debatu nad útokom v Osle. Ich obavy o bezpečnosť krajiny a sveta zredukovanej do slova Al- Káida sa strieda s návrhmi, čo si urobiť na večeru. Prvé výstrely a bežiaci ľudia ich vrátia do stavu ohrozenia a vojny. Atmosféru s hororovými prvkami, bohužiaľ až príliš reálnymi a pravdivými, ohraničujú výstrely a následné behy mladých ľudí. Tieto elementy vo filme rámcuje atmosféru, ktorá sa vystupňuje na prasknutie. Dianie vo filme rámcujú sugestívne reakcie mladých ľudí na vzniknutú situáciu a Kajin stále vracajúci sa zámer nájsť svoju sestru. Postupné uvedomenie si nebezpečenstva situácie, blízkosť smrti pri pohľade na ležiace umierajúce telá a hlavne bezmocnosť, na konci takmer letargia, z ktorej sa na chvíľu vyslobodí spevom a návalmi skrývaného plaču. Filmom rezonuje pod povrchom otázka, ako mohli byť bezpečnostné jednotky európskeho štátu, tak nepripravené na podobný útok. To úpenlivé čakanie na záchranu pre generáciu, ktorá mala pocit, že má na všetko odpoveď, je takmer zničujúca.
Film Utøya 22. júl vyplavuje emócie ľudí, ktorí toto nešťastie prežili, ale odokrýva aj skryté a udusené vnímanie ľudí, ktorí fakt, že sa niečo také udialo v európskom priestore, dlho potláčali. Erik Pope odkrýva svet obetí, do ktorého zahrňuje diváka. Len s tým rozdielom, že divák napriek až fyzickej prítomnosti k sledovaným udalostiam, sa môže z ostrova kedykoľvek vzdialiť. O to ťažšie je sa na tieto udalosti bezradne pozerať.