Denník N

Aké je to byť na Utøyi 22. júla 2011?

„Bežala. Hore svahom, ktorý pokrýval mach. Gumovými čižmami sa zabárala do vlhkej zeme. Lesná pôda pod ňou čvachtala. Videla to. Videla, ako vystrelil a jeden chlapec spadol na zem. „My dnes nezomrieme, baby,“ povedala pred chvíľou dvom dievčatám, ktoré stáli vedľa nej. „My dnes nezomrieme“.

Podobné odhodlanie ako v prológu knihy Jeden z nás. Príbeh o Nórsku švédskej novinárky Åsne Seierstad (vyšiel v slovenskom preklade Miroslava Zumríka vo vydavateľstve Absynt) vyjadrí hlavná hrdinka filmu Utøya, 22. júl Kaja, keď sa dezorientovane, ale rozhodne obzerá okolo seba. Utekajúc pred výstrelmi, ktoré pretínajú vzduch ostro, v pravidelných intervaloch.

Andrea Berntzen, Utøya, 22. júla, zdroj: Film Europe

Tragédia na  nórskom ostrove Utøya,  kde  zaútočil Anders Breivik na  tábor mládežníckej organizácie Nórskej strany práce,  si bude pamätať každý.  Aj tí, ktorých sa to bezprostrednej dotýkalo, aj my, ktorí sme boli od  toho nešťastného miesta vzdialení. Budeme si pamätať, čo sme robili a kde sme boli. Podobne ako je to s 11. septembrom.

O možnom sfilmovaní nórskej tragédie sa samozrejme hovorilo krátko po udalosti. Nórska verejnosť okrem bezprostredného spamätávania sa z udalosti, mohla sledovať proces s vrahom a  jeho následné uväznenie a potom jeho  pravidelné vyhlásenia a sťažnosti na zaobchádzanie či vybavenosť cely. Počas siedmych rokoch, ktoré si zatiaľ vo väzení  odsedel  sa mu zatiaľ nepodarilo založiť  pravicovú extrémistickú stranu, ale zato sa dostal na univerzitu na štúdium politológie.  Kam sa  za ten čas dostali tí, ktorí to prežili, alebo  čo by robili tí, ktorí to neprežili?  Dá sa trauma aspoň trochu utíšiť  knihou či filmom?  Reagovať môžeme rôzne, apelovať na hyenizmus,  parazitovanie na obetiach, ale aj vysporiadanie sa s  traumou. Seierstad vsadila na  podrobnú analýzu, stretnutia s preživšími, s rodinami obetí,  dokumentácia  archívov.  Poppe  surovú realitu  pretavil, podobne ako pri svojich  predchádzajúcich filmoch napr. Hawaii, Oslo či Kráľov nesúhlas, do silnej vizuálnosti a atmosféry. Nedal sa  inšpirovať  knihou (tú už na jej motívy spracoval Paul Greengrass, ktorý so svojim filmom o  masakre príde v októbri), ale vlastnými rozhovormi s  tými čo prežili.

Seierstad sa po prológu, v ktorom in medias res  začína na ostrove uprostred Bereivikovej paľby,  pokračuje Breivikovým životom,  urputnou snahou  pedagógov a psychológov  pomôcť  sociálne vylúčenému samotárovi. Keď sa autorka dostane na ostrov k opisu tragédii, tak ako čitatelia už vieme, kto je Breivik, jeho možné motivácie, sme na to aspoň trochu emočne pripravení. To neoplatí o  filme Erika Poppeho. Po  záberoch z výbuchu dodávky pred vládnou budovou v Osle sa  ocitneme na ostrove hneď po boku  hlavne hrdinky Kaji, prostredníctvom ktorej vnímame  celý útok na Utøyu.  Zvláštny pocit dostať sa na ostrov, o ktorom toľko počujeme a v živote by sme  sa naň už asi nevypravili. Vieme ako diváci podstatne viac ako  protagonisti filmu, ale Poppemu sa podarilo od týchto súvislosti  oslobodiť a ukázať masaker hlavne ako  bezprostredné ohrozenie.

Režisér  natočil  film bez  fyzickej prítomnosti vraha, ak nepočítame dve vzdialené siluety. Nikto ho  tom čase nepoznal, pre obete bol neznámym človekom, vo filme je  trvale prítomným tieňom strachu, ktorého existenciu určuje len  ozvena výstrelov v lese.

Počas jedného záberu (film je snímaný jednozáberovo  čo zvyšuje jeho  autentickosť).  Charaktery  si tvorcovia vyfabulovali, ale boli inšpirované rozhovormi s preživšími.  Do filmu obsadil režisér nehercov  a urobil dobre. Hlavne  Andrea Berntzen,  študentka biológie v  postave  18- ročnej Kaji, pôsobí  veľmi hodnoverne a pritom počas jej  úteky cez ostrov prechádza, ktorý trvá niečo cez hodinu, naozaj veľký dramatický obrad.  Z cieľavedomej a usilovnej študentky s ambíciami dostať sa raz do parlamentu,  prechádza strachom, bezmocnosťou, letargiou až k zúfalstvu a to bez  pomoci veľkých.  Rovnako hodnoverne pôsobí  skupina mladých ľudí, v ktorej sa v čase  začiatku útoku Kaja nachádza, a v ktorej vedú debatu nad útokom v Osle. Ich obavy o bezpečnosť krajiny a sveta zredukovanej  do slova Al- Káida sa strieda  s návrhmi, čo si urobiť na večeru.  Prvé výstrely a  bežiaci ľudia ich vrátia do stavu ohrozenia a vojny. Atmosféru s hororovými prvkami, bohužiaľ až príliš reálnymi a pravdivými, ohraničujú výstrely a následné  behy mladých ľudí.  Tieto elementy  vo filme rámcuje atmosféru, ktorá sa vystupňuje na prasknutie.  Dianie  vo filme rámcujú  sugestívne reakcie  mladých ľudí na vzniknutú situáciu a  Kajin stále vracajúci sa zámer nájsť svoju sestru. Postupné uvedomenie si  nebezpečenstva situácie, blízkosť smrti pri pohľade na  ležiace umierajúce telá a hlavne bezmocnosť, na konci takmer letargia, z ktorej sa na chvíľu vyslobodí spevom a návalmi skrývaného plaču. Filmom rezonuje  pod povrchom otázka, ako mohli byť bezpečnostné jednotky   európskeho štátu, tak nepripravené na podobný útok. To úpenlivé čakanie na záchranu pre generáciu, ktorá  mala pocit, že má  na všetko odpoveď, je takmer zničujúca.

Film Utøya 22. júl vyplavuje emócie ľudí, ktorí toto nešťastie prežili, ale odokrýva aj skryté a udusené vnímanie ľudí, ktorí fakt, že sa niečo také udialo v európskom priestore, dlho potláčali.  Erik Pope odkrýva svet obetí, do ktorého zahrňuje diváka. Len  s tým rozdielom, že divák napriek  až fyzickej prítomnosti k sledovaným udalostiam, sa môže z ostrova kedykoľvek  vzdialiť. O to ťažšie je sa na tieto udalosti  bezradne pozerať.

 

Teraz najčítanejšie