Vražda Jána a Martiny nás prebrala z letargie, myslia si slovenskí novinári a novinárky

Odbočili sme z hlavnej cesty na vedľajšiu – prašnú, červenú. Kým sa stratím z dosahu internetového signálu, otvorím Messenger a čítam správu o vražde slovenského investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej. Nerozumiem – či nechcem rozumieť? V tejto chvíli však nemôžem na internete hľadať viac informácií. Musím počkať, kým sa vrátime zo senegalského vidieka, kde ideme robiť rozhovory s miestnymi o migrácii.

Žijúc viac ako tri roky v krajinách, kde novinárov zatvárajú do väzenia, ba dokonca ich vraždy nie sú výnimočné, nechcem si pripustiť, že sa čosi také stalo v krajine, kde som vyrástla.

„Slovensko prešlo za uplynulých šesť mesiacov dlhú cestu. Od februára vieme, že robiť tu novinára, môže byť mimoriadne nebezpečné,“ vraví pre Jeden svet Peter Bárdy, šéfredaktor Aktuality.sk, pre ktoré pracoval Ján Kuciak.

„Na druhej strane veľká časť verejnosti ukázala solidaritu s novinármi, za čo im chcem úprimne poďakovať. Slobodné médiá považujem za jeden z najpodstatnejších pilierov demokracie. Útok na novinára, to je útok na demokraciu. Ľudia znevažujúci pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej tak ubližujú sami sebe. Jano robil svoju prácu, aby sa nám všetkým žilo lepšie. Aby sme mali spravodlivejší štát,“ zaznieva od Bárdyho.

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nebola len o ne-bezpečnosti novinárskej práce, poukázala na fungovanie štátu ako takého, aj na to, že je v našej spoločnosti nemálo fenoménov, ktoré sme možno mnohí začali vnímať ako prirodzené – napríklad korupcia. No práve tieto nám bránia žiť v skutočne demokratickej krajine.

Ani pol roka po udalosti nevieme, kto bol vrahom, a je veľká pravdepodobnosť, že sa to nedozvieme ani do konania filmového festivalu Jeden svet, ktorý tento rok organizácia Človek v ohrození venuje práve spomienke na dvoch mladých ľudí, čo nám ukázali, kde žijeme.

V programe festivalu v Bratislave (11. – 16. 10. 2018) je aj diskusia pod záštitou Denníka N Slovensko po Jánovi a Martine, ktorú budeme streamovať.

V rámci série jednosvetových blogov sme sa pýtali novinárov a novinárok, čo sa podľa nich zmenilo na Slovensku pol roka od vraždy.

Peter Bárdy, šéfredaktor portálu Aktuality.sk

Po vražde Jána a Martiny som mal pocit, že Slovensko má novú nádej nadýchnuť sa k zmenám. Veril som, že politici príjmu svoj podiel zodpovednosti za to, čo sa stalo. Ostal som však veľmi sklamaný. Predovšetkým politici Smeru, s Robertom Ficom na čele, sa k vražde novinára a jeho snúbenice postavili ako k svojmu politickému problému. Namiesto toho, aby chránili krajinu a ľudí v nej, rozhodli sa chrániť samých seba. Došlo a dochádza k ďalšiemu polarizovaniu spoločnosti. Šíri sa tu druh politiky blízky Viktorovi Orbanovi alebo Donaldovi Trumpovi, čo považujem za veľmi nebezpečné.

Na Slovensku sa zmazala čiara oddeľujúca organizovaný zločin a politiku. Je čas to napraviť. Myslím, že nadchádzajúce parlamentné voľby budú najlepšou odpoveďom na otázku, ako sa zmenilo Slovensko. Úprimne verím, že je tu viac ľudí, ktorým záleží na tom, v akej krajine žijú a že sa nájdu politici odhodlaní zmeniť kurz vývoja v našej spoločnosti. Inak sa obávam o budúcnosť Slovenska – demokratickej krajiny, člena EÚ a NATO.

Andrej Bán, fotograf a reportér Denníka N

Chcem, aby to, čo poviem, vyznelo trochu nádejne, pretože často mi čitatelia píšu, že vidím Slovensko pochmúrne. Vražda Jána a Martiny krajinou nepochybne otriasla. Čo však nastane, keď otrasy ustanú? Vráti sa všetko do starých koľají? Otázky bez odpovedí, o to viac, že dodnes nepoznáme páchateľov ani objednávateľov. Prvotné nadšenie pre zmeny vždy opadne, ľudia nie sú príliš dôslední.

Čo je však dôležitejšie, vďaka aktívnym občanom, organizátorom, sa tu zmobilizovali najväčšie protesty od Novembra ´89. Občania prejavujú svoju nespokojnosť výrazným a slušným spôsobom – to považujem za najväčšiu zmenu. Iná vec je, že vládni politici si z hlasu verejnosti a tiež nás, novinárov, veľa toho nerobia. Arogancia moci je naďalej vysoká. Jedným uchom dnu, druhým von.

Soňa Gyarfášová, novinárka v RTVS

Veľa som o tom, ako zmenila táto tragédia Slovensko, uvažovala. A myslím si, že vražda dvoch mladých ľudí, Jána a Martiny, ktorí sa idealisticky snažili zmeniť spoločnosť, otriasla ešte aj tými, čo žili dovtedy iba v akejsi zotrvačnosti a letargii a vôbec neverili, že vo verejnom živote je možná nejaká zmena. Aj oni pochopili, že nie je len možná, ale nevyhnutná – najmä zmena hodnotová. Tá tragédia odhalila zlyhávanie štátu, jeho inštitúcii aj ľudí, ktorí mali byť politickými elitami. Ľudí, ktorí si verejnú službu pomýlili s vlastnými záujmami. Lebo sú len dočasnými správcami, nie majiteľmi štátu. A dnes už neobstojí ani argument, že keď sa niečo zlé dialo v minulosti, je to ospravedlniteľné aj v súčasnosti.

Tu sa začala nastavovať nová kultúra. Vrah zabil nepohodlných svedkov – novinára a jeho snúbenicu, ale nezabil ich odkaz, ktorý tu žije. Mnohí, ktorí dnes prskajú a hrubo útočia aj na jeho novinárskych kolegov, to robia zo strachu, pretože cítia, že sa niečo mení. Proti bezbrehej arogancii moci, ktorú Ján odhalil vo svojich článkoch, sa postavili ideály.

Osmičkové roky v našich dejinách boli vždy iné, prelomové. Premenené alebo premárnené príležitosti. Môj priateľ, najstarší československý skaut, dnes 101-ročný Eduard Marek, mi kedysi povedal – chceli sme demokraciu a máme demokraciu, len nám chýbajú demokrati. Mám pocit, že ľudia znova volajú po zabudnutých a zaprášených hodnotách Novembra ´89, ktoré sa postupom rokov niekam stratili.

Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME

Novinári pochopili, že niektoré príbehy môžu zabíjať, alebo skôr temné postavy, ktoré investigatívna práca novinára v týchto príbehoch vyplaví na povrch. Žiaľ, väčšina vládnych politikov stále nepochopila, že vražda novinára je brutálna červená línia pre spoločnosť, a morálnu obnovu, o ktorú verejnosť žiadala, nebrali a dodnes neberú dostatočne vážne. Robert Fico, Robert Kaliňák spolu s vládnym Smerom investovali najviac energie do politického prežitia. Svojho vlastného.

Mnohí ľudia si však oveľa viac uvedomujú, že kritickí novinári sú ich očami a ušami: často ich jediná možnosť kontrolovať politikov a mocných. A ak by na Slovensku padlo kritické a nezávislé novinárstvo, dejiny by túto krajinu oveľa ľahšie unášali na nedemokratické, ba až autokratické vody. Aj keď protesty na uliciach na čas utíchli, tá výzva morálnej politickej obnovy pre spoločnosť ostáva. My novinári sme pripravení im túto výzvu pripomínať, spolu so skutočnosťou, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ani po polroku nie je vyšetrená.

Jana Čavojská, novinárka na voľnej nohe

Pol roka po vražde Jána a Martiny sa možno zdá, že sa v našom štáte nezmenilo vôbec nič. No ja som si istá, že sa zmenilo veľa. V ľuďoch sa niečo pohlo. Odmietli ďalej tolerovať všetko, čo si mocní zmyslia. Desaťtisíce ich pravidelne vychádzalo do ulíc. Státisíce začali uvažovať o spravodlivosti a slušnosti. Situácia presvedčila mnohých aktívnych občanov, ktorí doteraz žili bežným životom a nekamarátili sa s mocnými, aby išli do komunálnej politiky a skúsili zmeniť veci. Verím tomu, že zmenu na komunálnej úrovni uvidíme už v jesenných voľbách. A to, že sa formuje nová občianska spoločnosť, nám už žiadny politik nevezme.

Frédérique Hazéová, webeditorka časopisu .týždeň

Osobne mám pocit, že vražda Jána a Martiny ľudí trocha prebrala z letargie. Korupciu a neprávosť v parlamente si uvedomovali dávno predtým, než vyšli texty Jána Kuciaka, no bolo to už akýmsi štandardným a akceptovaným stavom. Po vražde sa opäť nahnevali a vyšli do ulíc, aby svoje rozhorčenie dali najavo. Aj kvôli ich súdržnosti došlo k zmenám, ktoré by ináč len ťažko boli možné, i keď tie politické stále nie sú postačujúce. Osobne som najmä zvedavá, ako sa Slovensko pod vplyvom týchto udalostí zmení po najbližších voľbách – prezidentských aj parlamentných.

Magdaléna Vaculčiaková (členka tímu festivalu Jeden svet)