Chyba: Zo smetiska na módne móla

Jeden z najväčších svetových festivalov venovaných umeniu, technológiám a spoločnosti mal tému Error (Chyba) s podtitulom Umenie nedokonalosti. To všetko sa ma dotýka, takpovediac bytostne. Viem nosiť svoje chyby ako status, ako módny doplnok, hrdo ich nepotláčať, ale priznávať ako nedeliteľnú súčasť svojho imidžu? Čo to spraví? Ako sa to spraví, aby to bolo rozumné a prípustné, nebodaj sexi?

K otázke ako povýšiť zvyšok/chybu/evolučný odpad na umenie prispel svojím umením značne excentrický Japonec Ei Wada. Vytvára hudobné nástroje z čohokoľvek, hlavne starých televízorov, počítačov, skenerov a pod. Zahrať na galaprograme pred eurokomisárom Ódu na radosť barcode skenermi o pásikavé tričká “kapely”, ktoré boli nastavené na rôzne tóny, už ale fakt neviem či radiť do kategórie životný úspech alebo fail. Hranica je subjektívna a intuitívna. O to tu celkom ide – o výzvu k väčšej tolerancii, nadhľadu a odvahe.

Myslím na to, že pásikavé tričká sú out, ale že si kúpim to s mottom festivalu. Aký to bude pocit. Myslím na moje chybné, teda odmietnuté, nezvládnuté aj “nikdy nenarodené” texty. Pomyslím si aj na to, ako som minulý týždeň dostala vysvetlené, ako neviem písať maily podľa toho, ako káže úzus! Dvanásť riadkov a keď to nevieš, tak to nerob! Minule som kolegovi napísala ešte aj nadávky. Do mailu! A na 30 riadkov, lebo sa proste tak dokážem nas**ať!!! A potom asi 5 ospravedlnení! Pomyslím si ešte aj na ďalšie systémovo nevhodné, x-násobne viac predimenzované vysvetľovania nevysvetliteľného v médiu mailu/chatu/kresby/pohľadu…

Chodím ako taký živý ERROR a celý čas premýšľam nad chybami v komunikácii, doondenými projektami, chybami spojenými s tým, že jedna strana neprijme hru druhej, nie je schopná naladiť sa na rovnakú vlnu, minie sa cieľu, označí ťa ako “mimo normy”, “neovládajúcu úzus”, “drama queen”,… Aj odborné texty o súčasnom umení by som často chcela písať inak. Chcem predsa niekedy aj písanie samotné poňať ako experiment. Ale veď nie preto, lebo to “normálne” napísať neviem! Trpím tým! Chcem sa hrať, žiť, ponárať naplno do akýchkoľvek tém a myslieť to vážne!

Mohla by som už ísť prednášať na nový aktuálny hot formát Fuck Up Night? Jasné, že bol aj highlightom programu v Linzi! Napríklad o tom, ako mi redaktor odmietol text do novín s odôvodnením, že je príliš komplikovaný a dlhý. Založila som vtedy tento blog a bez akejkoľvek reklamy a sharov influencerov na ten text “vydojila” 20 000 pozretí. To už je niečo? Koľko Fuck-upov trvá, kým sa autor začne mať rád aj so svojimi témami a presahmi a pochopí svoje limity, kvality a iné entity – svoju dieru na trhu a iné klišé? Začne ich hrdo nosiť na tričku? S kým a čím si máme porovnávať úspechy a čo už sú faily? Existuje na to úzus? Hlavne v odbore písania o umení a spoločnosti v krajine akou je Slovensko… Ale tu v Rakúsku, ku ktorému s obľubou vzhliadame, trh je síce väčší, ale aj nemilosrdnejší, sme sa z príhovorov a katalógových textov naučili, že chyby delíme na dve základné skupiny: vedome zlé konanie mimo pravidiel a zlyhanie pri snahe o dokonalosť.

Najväčšou výzvou sa dnes stáva spoznanie reality a tiež autenticity. Pri tom všetkom balaste a fake news. Zisťujeme, že môžeme študovať a memorovať (či už my ako ľudstvo, alebo to za nás zvládne umelá inteligencia), avšak dostaví sa s viac údajmi a formálnou dokonalosťou aj úspech, šťastie, naplnenie, rast, spokojnosť… alebo sa môže vyskytnúť aj chyba? A čo s tou chybou vieme spraviť? Pos**ať sa alebo poučiť? Toto vraj bude nový “skill” budúcnosti, vedieť sa adaptovať na prúsery a kreatívne sa učiť! Profesia kritika/-čky umenia sa v tomto procese spoločnosti isto bude hodiť: hejtuje, vidí chyby na iných a dúfajme, že realisticky aj na sebe. Super, ešteže som neposlúchla rodičov ísť študovať radšej niečo “normálne”. Vždy som chcela do novín podpísať svoj seriózny kunsthistorický text takto:

Autorka je autorka

P.S.: Vážne, poriadne a normálne texty z umeleckého festivalu si v dohľadnej dobe prečítate v časopisoch Flash Art a Designum.