Denník N

Cestovanie vlakom smerom do Bratislavy je úžasné. Možno tak v nejakom sne

Cestovanie vlakom smerom do Bratislavy je úžasné. Presviedčajú ma o tom takmer každý deň aktuálny primátor hlavného mesta, bratislavský župan, minister dopravy a kopec ďalších ľudí. Vyzerá to však tak, že ani jeden z nich nemá o dochádzaní vlakom do práce, či o cestovaní MHD ani poňatia. Cestovanie vlakom údajne šetrí čas, ktorý inak vodiči trávia v pravidelných kolónach, a v konečnom dôsledku blahodarne pôsobí i na nervy. Na každodenné pendlovanie medzi Bratislavou (v mojom prípade Petržalkou) a okolitými mestami autom to totiž chce skutočne dobré nervy.

Naši politickí reprezentanti majú pravdu. Cestovanie vlakom je príjemné a pohodlné. Samozrejme, ak funguje klíma (alebo kúrenie), neodpojí sa rušeň od zvyšku súpravy, či trebárs nezastaví na dve tri hodinky uprostred noci kdesi v poli. Workoholici môžu vo vlaku pracovať, vďaka wifi vybavia pracovné maily, a aj tie meškania sa už zlepšili. Takže Nesrovnalovi, Drobovi či Érsekovi treba vzdať hold za ich nápad vymeniť auto za vlak s cieľom vyhnúť sa hodinovým kolónam.

Ako naturalizovaného Senčana ma samozrejme potešila informácia o priamom vlakovom spojení medzi Sencom  a Petržalkou. Zobral som teda troch vyššie zmienených pánov za slovo, nechal auto doma a na cestovanie do práce vyskúšal vlak.

Na môj trip do práce vlakom si vyberám pondelok. Pondelkové rána sú všetky príjazdy do hlavného mesta spravidla upchaté, takže očakávam, že cestovanie vlakom bude predsa len tá najlepšia alternatíva. Ak to svorne tvrdia primátor, župan i minister dopravy, nemôže to byť predsa inak.

Prvá pochybnosť príde, keď len tak zo záujmu pozriem do mobilnej dopravnej aplikácie. Oznamuje mi, že cesta do práce autom by trvala cca 50 minút. Na pondelok ide o celkom dobrý čas, cez víkend by prejsť tých 29 kilometrov pri dodržaní pravidiel cestnej premávky trvalo len 23 minút, cez pracovný týždeň sa to samozrejme natiahne. Môj rekord je niečo cez dve hodiny, to však ešte nebol na svete Waze.

Dnes mám šťastie. Deti do škôlky zavezie manželka a cestou ma hodí na stanicu. Železničná stanica v Senci je situovaná na okraji mesta, od môjho bydliska viac ako dva kilometre. MHD v Senci neexistuje, ak teda nepočítam ten jeden mikrobus, pri ktorom, ak by som ho využil, musel by som na stanici ešte polhodinu čakať. Mnoho Senčanov preto predsa len sadne do auta, odvezie sa na vzdialenú stanicu a pokúsi sa zaparkovať. Ak idete ráno až po siedmej hodine a jazerá sú ešte v letnej prevádzke, nemáte šancu nájsť pred stanicou miesto na parkovanie. Dnes však tento problém nemám, neviem však, ako to vyriešim zajtra.

Vlak ide presne. Ako spomínali oní traja vyššie zmienení páni, cestovanie vlakom je príjemné. Navyše, bez meškania. Ak by som šiel autom, už by som bol síce kdesi na obchvate, ale takto sa aspoň šetrím nervy a môžem pohodlne sledovať, ako na prímestských poliach, úplne bez akejkoľvek infraštruktúry, ako huby po daždi vyrastajú rodinné zástavby. Ako oni budú cestovať verejnou dopravou, netuším. Možno naskočia ako Šimon Plánička v Slunce, seno…

Vlak príde na perifériu Bratislavy mimoriadne rýchlo. O 16 minút už hlási stanicu vo Vajnoroch. Aj tu je železničná stanica situovaná kdesi na okraji mestskej časti, a zrejme aj preto pôsobí dosť vymreto.

Vlak pokračuje ďalej smerom do Petržalky. Než dorazí na stanicu za Dunajom, bude potrebovať ešte takmer polhodinu. Cestou rozmýšľam, prečo hlavné mesto neodkopíruje koncept mestskej dopravy od susednej Viedne. Aj tam chodia prímestské vlaky, ale akonáhle prídu na územie mesta, menia sa na MHD. Nestoja síce na každej zastávke, ale určite na dôležitých prestupných uzloch.

V prípade Bratislavy už na túto tému kedysi diskusia prebehla, ale odvtedy nič. Dokonca čítam, že prvá takáto stanica mala byť vybudovaná v Ružinove niekedy v roku 2017. Pritom postaviť nové zastávky by sa zišlo okrem Ružinova a Trnávky, aj na začiatku Petržalky, hneď za mostom, priamo pred Ekonomickou univerzitou, prípadne blízko novej petržalskej električky. Teda na miestach, odkiaľ je možné prestúpiť na MHD a dostať sa tak rýchlejšie do cieľa. Vraj by to niečo stálo? Áno, ale určite menej, ako tá najnovšia 300 miliónová pokuta, ktorú má slovenský daňový poplatník zaplatiť za colné podvody kohosi. Ten, čo na tom zarobil, vlakom zrejme nechodí. A možno by tie nové zastávky stáli menej ako platiť cestovanie „zadarmo“ iných cestujúcich, na ktoré zo svojich daní rovnako prispievam aj ja.

Ale dosť bolo fantazírovania. Vlak po 42 minútach končí svoju cestu zo Senca na stanici v Petržalke. Aby som sa dostal na Ekonomickú univerzitu, potrebujem ešte využiť mestskú dopravu. T. j. čakať na spoj cca päť minút, cestovať autobusom na Bulíkovu a potom ešte asi sedem minút prejsť pešo.

Po hodine a pol sa teda dostávam do práce, a to aj s výhodou, že v Senci som nemusel dva kilometre na železničnú stanicu šliapať pešo. Ak by som išiel do práce autom a postál si v pondelňajších kolónach, trvalo by mi to o pol hodinu menej. Iste, keď je premávka mimoriadne zlá, trvá mi to 1,5 hodiny aj autom. Ide však o výnimky. Spravidla som do 70 minút zo Senca na Ekonomickej univerzite.

Dohodu medzi mnou a politickou mocou teda zatiaľ nepodpisujem. Moc (Nesrovnal, Droba, Érsek a aj tí pred nimi) ma zatiaľ nepresvedčila, že je tu pre nás. Bratislavská MHD je postrachom obyvateľov presne tak, ako bola pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Jej katastrofálna úroveň je práve tým dôvodom, prečo si ľudia radšej postoja v kolóne vo vlastnom aute. Vraj nie sú peniaze? To určite, najmä v jednom z najrozvinutejších regiónov Európskej únie.

Komunikované dôvody, prečo je vlastne cestovanie do hlavného mesta momentálne katastrofálne, sú naozaj diskutabilné. Veď križovatka Triblavina je nezmysel, stavia sa len a len pre developerov, ktorí majú na priľahlých poliach vlastné záujmy. Ak by reči o skvalitnení dopravy pre obyvateľov Bernolákova alebo Chorvátskeho Grobu mysleli potentáti skutočne vážne, nechali by postaviť diaľničnú križovatku o dva kilometre ďalej smerom na Trnavu, t. j. na mieste, kde dnes diaľnicu križuje most, ktorý pri rozširovaní diaľnice aj tak budú musieť zbúrať a postaviť nový.

Diskutovať sa dá aj o zmysle bratislavského obchvatu. V každom prípade štát spolu s hlavným mestom ľudí žijúcich v Bratislave i blízko nej na obdobie výstavby vôbec nepripravili. To by museli najskôr vyriešiť bratislavskú mestskú i prímestskú koľajovú dopravu a neriešiť to až päť minút po dvanástej.

Július Satinský vo svojich spomienkach píše, že neďaleko Dunajskej ulice, čo je takmer centrum mesta, sa dalo kedysi nastúpiť na vlak a cestovať až na Slnečné jazerá v Senci. Vyzerá to tak, že koľajová doprava mala svojho času v hlavnom meste väčší význam a bola postavená logicky. Potom prišli komunisti a všetko zničili. Developeri (zrejme bývalí komunisti) však ich myslenie prebrali a štát aj mesto im v tom veselo pomáhajú.

Absencia záchytných parkovísk (teraz si spomínam na brutálny nápad akéhosi tiež odborníka zo Smeru urobiť záchytné parkovisko pri Inchebe), nekoncepčná MHD, nelogická výstavba, zastavanie plôch, ktoré by mali slúžiť verejnosti a nie developerom, sú dôvody, prečo by mali ľudia odmietnuť aktuálne výzvy politikov na trpezlivosť. Pohár trpezlivosti predsa už dávno pretiekol. Štát aj v tomto prípade zlyháva a opäť len dokazuje, že tu nie je pre ľudí. Iba ak pre „našich“ ľudí.

Teraz najčítanejšie