Denník N

Majú počas jedného koncertného večera dirigovať dvaja rôzni dirigenti? Opera SND otvorila svoju 99. sezónu

Slovenské národné divadlo v piatok otvorilo sezónu 2018/19 galakoncertom venovaným 100. výročiu vzniku Československej republiky. V koncertnom prevedení zazneli posledné dejstvá najslávnostnejšej opery každého z oboch národov – Libuše Bedřicha Smetanu a Svätopluk Eugena Suchoňa. Symbolické spojenie medzi Čechmi a Slovákmi malo byť demonštrované tým, že české dielo dirigoval slovenský dirigent a slovenské dielo český. 

Keďže ide o opery reprezentatívne a majestátne (miestami až obradné a patetické), hodia sa práve pre príležitosti tohoto druhu. Libuše napríklad zahajovala činnosť Národního divadla v Prahe pri jeho slávnostnom otvorení v roku 1881 a aj pri jej opätovnom otvorení po následkoch požiaru o dva roky neskôr. Z tohoto pohľadu bola voľba oboch diel vyhovujúcim dramaturgickým počinom. 

Koncertné prevedenie len umocnilo slávnostný nádych podujatia a bolo tiež jednoznačne naprospech veci. V tejto súvislosti mi napadá, že nie je vôbec jasné, prečo sa SND koncertným prevedeniam diel takmer úplne vyhýba. Aj Faustovho prekliatie uvedené pred necelými dvomi rokmi, ktoré malo byť uvedené v koncertnej verzii, skončilo nakoniec v akomsi hybridnom „poloscénickom“ tvare. Pritom obava, že by sa znižovala úroveň našej prvej scény, je úplne neopodstatnená, koncertné prevedenie je predsa špecifickou formou interpretácie, ktorá má svoj nezanedbateľný a nezastupiteľný význam (a v ťažkých časoch aj ekonomické výhody).

Za dirigentským pultom sa počas piatkového večera vystriedali dirigenti Rastislav ŠtúrJaroslav Kyzlink. Niekto by mohol predpokladať, že českú hudbu môže teoreticky o niečo viac cítiť český dirigent Kyzlink a slovenskú zase náš Rastislav Štúr. Tým že sa vymenia, každý z nich sa ocitne na „cudzom“ území. To samozrejme môže byť pravda, ale napriek tomu zrejme bude aj naďalej platiť, že to nemusí mať vo vzťahu ku konečnému výsledku takmer žiaden význam. Cítenie hudby dnes predsa jednoznačne presahuje národné hranice. Avšak predpokladať, že sa koncert rozpadne na dve kvalitou úplne neporovnateľné časti a že k tomuto rozdielu prispeje nielen iné spevácke obsadenie (čo by bolo úplne pochopiteľné), ale aj rovnaký orchester hrajúci jednu z opier s veľkým precítením a druhú bez neho – to by si asi nikto vopred netrúfol.

Zatiaľ čo Svätopluk bol veľmi dôstojným príspevkom k storočnici Československa, o Libuši v piatkovom prevedení sa to rozhodne povedať nedá. Je to tým, že Jaroslav Kyzlink zvládol „svoju“ časť koncertu lepšie, než jeho slovenský náprotivok? Nechtiac vypočutá diskusia medzi časťou divákov rozoberajúcich práve túto tému zvádzala k mechanickému porovnávaniu oboch maestrov, treba ale povedať, že by to vôbec nebolo férové. 

Jaroslav Kyzlink dostal k naštudovaniu dielo, ktoré je v SND relatívne hrávané a ktoré má minimálne časť muzikantov hlboko usadené pod kožou, je uležané a veľakrát zopakované. A ako kľúčového interpreta „obdržal“ Petra Mikuláša, na ktorého majstrovstve a strhujúcom speváckom (a napriek koncertnému prevedeniu aj hereckom) výkone stálo a padalo celé tretie dejstvo Svätopluka. 

Výrazovo bol Mikuláš dokonalý, mal premyslené každé jedno gesto a dokázal vystavať veľmi vierohodný psychologický profil umierajúceho vladára. Lenže Peter Mikuláš je len jeden a spieval len v druhej časti koncertu.

Rastislav Štúr naopak dostal k naštudovaniu dielo, ktoré sa u nás minimálne 50 rokov nehralo a teda nikto z hráčov a spevákov ho objektívne nemohol mať „zaryté pod kožu“. Bolo to cítiť nielen na výkone orchestra, ale aj spevákov. Navyše viacerí z nich boli ešte aj nešťastne obsadení. 

Gustávovi Beláčkovi je oveľa prirodzenejšia nižšia poloha, tessitura Přemysla bola pre neho príliš vysoko a jeho farebný znelý barytón, ktorý sa tak pekne ukáže v nižších polohách, nemal tentokrát vôbec možnosť vyniknúť. Výšky Beláček síce vyspieval viacmenej bez problémov, ale farba v takto vysokej polohe utrpela a hlas bol príliš „úzky“. 

Druhým príkladom zlého obsadenia bol Ján Galla (Chrudoš), ktorý sa vo výškach vyslovene trápil a niektoré už boli evidentne na hranici – alebo skôr za hranicou – jeho možností. 

Naopak výborne bola obsadená Adriana Kohútková ako Krasava, ktorá bola podľa mňa najvýraznejšou speváckou interpretkou prvej časti koncertu. Neviem, či by pre ňu dokonca nebola skôr vhodnejšia hlavná postava tejto opery. Tú spievala Jolana Fogašová.

Treba povedať, že ide o pomerne náročný part a Fogašová ho zvládla podľa môjho názoru relatívne veľmi dobre, avšak práve u nej bolo najviac zo všetkých cítiť, že by potrebovala mať rolu o niečo viac „ospievanú“ a usadenú.  Z jej prejavu nešla ani zďaleka suverenita a istota, ktorá doslova sálala z Kohútkovej. A aj výrazovo bola príliš málo diferencovaná.

Zľava: Gustáv Beláček (Přemysl) a Jolana Fogašová (Libuše). Foto: Anton Sládek

Zbor pod vedením Pavla Procházku bol kvalitne pripravený. Naopak orchester s dielom na viacerých miestach bojoval a niektoré pasáže vyznievali pomerne rozpačito. Štúr sa tak s Libušou nechtiac ocitol v oveľa horšej štartovacej pozícii oproti Svätoplukovi svojho kolegu a vzniknutý rozdiel nedokázal prekonať. 

Na jednej strane je to aj pochopiteľné. Ak môžme jazdiť na zabehanom aute s automatickou prevodovkou, ktoré dôverne poznáme a v ktorom už všetko šlape ako hodinky, je to určite výrazne iná situácia, než keď si máte požičať úplne neznáme auto v zábehu a ešte k tomu s mechanickou prevodovkou. A jazdiť na takom. Oboje sa dá samozrejme bez problémov zvládnuť, ale je jasné, že v druhom prípade budete mať značný handicap. A Štúr sa ocitol presne v tejto pozícii.

Na druhej strane sa dá ale tiež postaviť pomerne jasný argument: V Slovenskej filharmónii v pondelok dostanú na pulty nové dielo a vo štvrtok už hrajú koncert – usadené/neusadené – väčšinou to nie je ani poznať. Tak prečo by to nemohlo byť v SND rovnaké?

Samozrejme toto je vysoká teória, v praxi je vidieť, že to jednoducho tak nie je a preto z treba z daného stavu v divadle (t.j. potreby si dostatočne obohrať diela) vychádzať ako z reality. Ale aj na tomto príklade vidíme, že na každý problém sa dá pozrieť z dvoch strán a aj ja sa teda teraz snažím pozerať z oboch možných pohľadov. 

Vychádza mi z toho, že akékoľvek porovnávanie dirigentov len na základe nevydarenej prvej a naopak vydarenej druhej časti koncertu je v podstate porovnávanie hrušiek s jablkami, pretože páni nemali ani zďaleka rovnaké podmienky a už vôbec nie rovnaké možnosti.

Divákov však na druhej strane toto nemá prečo zaujímať, ich zaujíma len výsledok a nakoniec tak to aj má byť. V piatok sa to v sále prejavilo naplno. Zatiaľ čo po skončení Libuše nasledoval zdvorilý potlesk, po skončení Svätopluka auditórium zaplavila nadšená reakcia.

A teda teraz k Suchoňovmu Svätoplukovi. Ako už som uviedol, ten stál na skvelom výkone Petra Mikuláša. Ale táto časť koncertu mala výrazne väčšie šťastie aj na dobre obsadených ostatných účinkujúcich. Adriana Kohútková ako Lutomíra bola opäť vynikajúca, podobne ako v prvej časti večera. Jej hlas s kovovým leskom bol krásne znelý a najvýraznejšie sa dokázal predrať ponad zvuk orchestra aj v pasážach, keď orchester burácal forte. Tomáš Juhás ako Záboj mäkko a v nádherných legátových oblúkoch nechal vyniknúť všetkým farebným odtieňom svojho hlasu, Daniel Čapkovič ako Mojmír a Ľudovít Ludha ako Svätoplukov syn boli taktiež veľmi kultivovanými partnermi hlavných postáv. Ludha dokonca vo výraze obdaril svoju postavu neobvykle silnou nástojčivosťou. 

Linda Ballová ako Milena zaskakovala za Katarínu Juhásovú – Štúrovú a svoju rolu naštudovala za rekordne krátky čas. Tento hudobný štýl jej veľmi dobre sedí a keby som nevedel, s akou rýchlosťou sa rolu musela naučiť, nikdy by som to na jej výkone nespozoroval. Bola veľmi kvalitnou, lyricky znejúcou Milenou.

Zbor spieval aj v druhej časti s nasadením, znel ešte lepšie než v prvej.

Orchester bol ako vymenený, s veľkým precítením sa pohrával s farebnými nuansami zvukov a so širokou škálou dynamických odtieňov Suchoňovej partitúry. Do najmenších detailov boli vybrúsené najmä pasáže dramatického napätia. Jaroslav Kyzlink ukázal svoje vysoké majstrovstvo a zmysel pre detail. Pritom práve zmysel pre detail chýbal v prvej časti koncertu zo všetkého najviac. 

V menšej postave Dragomíra sa predstavil aj Martin Malachovský. V tejto súvislosti ma napadla jedna osobná spomienka. Pamätám si, keď postavu Svätopluka spieval ešte jeho otec Ondrej. Bolo to niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov a na predstavenie vtedy prišiel osobne aj Eugen Suchoň. Martin sa bol vtedy pozrieť na otca a keďže sme sa už vtedy dobre poznali (boli sme spolužiaci), zobral ma cez prestávku za Suchoňom. Dosť dlhú jej časť sme sa potom všetci traja spolu rozprávali. Samozrejme, dnes by som si veľmi rád vypočul o čom sme sa asi tak mohli vtedy baviť s Eugenom Suchoňom, veď sme boli ešte len gymnazisti. Ale možno si spomenie aspoň Martin.

Na piatkovom koncerte bola prítomná aj skladateľova dcéra Danica Štilichová, ktorá je zanieteným propagátorom hudby svojho otca a ktorá sa aj stala správcom pozostalosti Eugena Suchoňa v hudobnom múzeu Slovenského národného múzea. V podstate celý svoj život sa aj so svojim manželom intenzívne venuje zveľaďovaniu a rozvíjaniu skladateľovho odkazu. 

Stála aj za zverejnením nikdy nepremiérovaných Suchoňových diel, prvý krát uvedených až k jeho storočnici pred desiatimi rokmi (naštudoval ich Slovenský komorný orchester pod vedením Ewalda Danela). Treba povedať, že je veľmi záslužné, že sa u nás niekto takýmto spôsobom venuje propagovaniu jedného z našich najväčších hudobných velikánov. Jej prítomnosť na koncerte, a ešte k tomu na koncerte s takto výnimočne vysokou kvalitou prevedenia diela jej otca, tak bola určite tou najsymbolickejšou čerešničkou na torte.

Ďalším prominentým hosťom bola ministerka kultúry Ľubica Laššáková, čo bolo pomerne prekvapivé vzhľadom na neblahé skúsenosti s jej predchodcom vo funkcii. Marek Maďarič, ako je v divadelných kruhoch známe, opere neholdoval a takmer ju nenavštevoval. Ak sa aj niekedy objavil na podujatí venovanom klasickej hudbe, tak takmer výlučne iba v Slovenskej filharmónii. A aj tam sa viackrát stalo, že odišiel už v polovici po prestávke.

Samozrejme, hudobné preferencie a umelecký vkus sú vždy súkromnou vecou každého človeka a treba to výhradne rešpektovať. Na druhej strane mať ministra kultúry, ktorý do (hudobného) divadla zásadne nechodí, je istým spôsobom čisto slovenským špecifikom. A dosť nekultúrnym.

V tomto zmysle bola návšteva ministerky na zahajovacom koncerte sezóny určite minimálne návratom k normálu.

Divadelná sezóna 2018/19 teda započala. Vzhľadom na to ako podujatie dopadlo, si kladiem otázku, či bolo vlastne šťastné riešenie, aby počas jedného koncertu dirigovali dvaja dirigenti. Rozumiem zámeru aj symbolike a nápad mi aj pôvodne pripadal ako dobrý. Ale s odstupom času som dospel k presvedčeniu, že takýto typ podujatia sa môže podprahovo zvrhnúť na „súťaž“ s nerovnými podmienkami.

Aby som nebol nesprávne pochopený, ja som všetkými desiatimi za súťaže, nech každý (včítane dirigentov) súťaží v kvalite svojho prevedenia a ukáže čo v ňom je a čo dokáže lepšie, než ostatní. Ale asi nie za takýchto okolností.

Peter Bleha

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

P.S. Keď som pripravoval tento článok, preveroval som si, či môžem aj slovenskom texte použiť titul maestro na označenie osoby dirigenta. Pri zadaní tohoto pojmu  do googlu mi anglická wikipedia oznámila, že “maestro” je čestný titul používaný vo svete symfonickej hudby a opery vyjadrujúci rešpekt, zväčša k dirigentovi alebo inému významnému umelcovi. To isté uvádzali wikipedie v takmer všetkých svetových jazykoch. 

Iba v slovenský text wikipedie ako jediný mi zvestoval, že slovo “maestro” označuje bankomatovú platobnú kartu. Presne tá istá karta ale existuje aj v zahraničí a napriek tomu tam uvedený pojem ako prvú asociáciu vyvoláva niečo úplne iné. Nevypovedá to tiež čosi o našom kultúrnom povedomí ?

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu