Marek, ktorý fandí Slovenskému štátu alebo Príbeh o tom, kde zlyháva slovenské školstvo

,,Slovensko za Hitlera, ale bez Hitlera,“ predostiera mi stredoškolák Marek svoju predstavu o ideálnej podobe Slovenského štátu počas vlády Jozefa Tisa. „Bolo by to dobré v tom, že by sme mali vlastný štát a občania by boli národniari a nacionalisti. Takto by to bolo úplne najlepšie,“ dodáva.

Marek študuje na miestnom gymnáziu. Má 16 rokov, chodí do prvého ročníka a seba samého označuje za nacionalistu. Národné hodnoty vyhľadáva aj u politikov. Keby mal volebné právo, volil by Kotlebu. Za radikála sa ale nepovažuje a zločiny nacistického Nemecka striktne odsudzuje: „Je to hrozné, ja nehovorím, že to je dobré. Je to choré, čo by na tom malo byť normálne?“ rázne sa obhajuje, keď sa ho pýtam, či sympatizuje aj s treťou ríšou.

Otázku som položila preto, že začal hájiť Slovenský štát a tvrdil, že Jozef Tiso bol podľa neho najlepší slovenský prezident. Jeho odpoveď ma veľmi prekvapila, a tak som chcela vedieť, aký vidí medzi týmito dvoma totalitnými štátmi rozdiel. „Pretože na Slovensku neboli vyhladzovacie tábory, kde zabíjali Židov,“ odpovedá. Keď argumentujem, že Slovenský štát platil za vývoz Židov do táborov smrti, Marek nereaguje.

Je štvrtok poobede, sedíme v jednej z púchovských pizzerií a rozprávame sa o politike, školstve a histórii.  Nachádzame sa asi len kilometer od železničnej stanice, z ktorej odišiel pred 77 rokmi prvý transport do koncentračného tábora v Žiline. Jednalo sa o štyridsaťštyri púchovských Židov. Z tejto udalosti sa nám zachovala fotografia, na ktorej zadnej strane sa v nemčine píše: „Židia, sledujte Hitlerovu ruku. Váš zhubný život je na konci. Teraz budete na chlieb svoj každodenný zarábať v pote svojho čela. Takto pevne chyteným, nič vám nedarujeme. Bežte do práce. Von z Púchova!“

V Púchove žilo pred prvým transportom viac ako 230 Židov. Po holokauste púchovská židovská komunita kompletne zanikla. Deportácie zabezpečoval do roku 1943 Slovenský štát, nie Hitlerovo Nemecko. To naša, slovenská vláda, platila 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida. To však Marekovi nikto nepovedal. Nenachádza sa to dokonca ani v deviatackých učebniciach dejepisu.

Učia nás učebnice?

Žiaci sa prvýkrát stretávajú s témou druhej svetovej vojny v deviatom ročníku základnej školy. Vtedy majú približne 15 rokov a dá sa predpokladať, že si začínajú vytvárať vlastné názory a zamýšľať sa nad svetom okolo seba. Moderné dejiny a ich výučba majú preto potenciál rozvíjať u žiakov kritické myslenie, rozprúdiť debatu o demokracii a tolerancii, ale aj o manipulácii a dôsledkoch ľudskej ľahostajnosti. Tento potenciál však na Slovensku zostáva v drvivej väčšine prípadov nevyužitý. Jedným z dôvodov môže byť aj nekvalitné spracovanie učebníc.

Učebnice vytvárajú model toho, ako by spoločnosť mala vnímať dejiny. Tie naše, slovenské učebnice, sú zamerané predovšetkým na chronologickú postupnosť a ,,veľké“ dejiny,  pričom sociálna a kultúrna časť života je vnímaná skôr ako doplnok. ,,V učebniciach nám chýba človek, dejiny každodennosti. Sú tvorené politickými dejinami, ktoré sú premenené na roky a udalosti,“ myslí si Zuzana Vasková, učiteľka púchovského gymnázia. „Zastávam názor, že menej je viac – verím, že mnoho učív by sa sa dalo vypustiť, aby bolo možné sústrediť sa na tie dôležité a učiť ich inak – zážitkovo a s použitím kritického myslenia,“ pridáva sa Martina Boleková, jej kolegyňa.

V deviatackých učebniciach Dejepis 9 – Pátrame po minulosti , schválených ministerstvom školstva, sa  nespomínajú plynové komory, Hlinkova mládež či Hitlerjugend a dokonca v nich nenájdete ani dôvod, prečo boli práve Židia ako menšina utláčaní a spoločnosťou  nenávidení. Dozviete sa však, že arizácia je prebratie majetku, ktorý v minulosti vlastnili Židia – a o tom, že im bol nedobrovoľne zobratý v texte zmienka už nie je. Nenachádza sa tam ani jedna výpoveď Žida, zato výpovede politikov sú takmer na každej strane. Utláčanie Židov v Slovenskom štáte je popísané tak, že „boli vylúčení zo škôl, zamestnania, vysťahovaní z bytov. Sústreďovali ich do do početných pracovných táborov a museli nosiť verejne potupné označenie – žltú šesťcípu hviezdu.“ O situáciách, do ktorých by sa študenti vedeli lepšie vcítiť, teda napríklad, že sa Židia nemohli bicyklovať, kupovať si mlieko, vlastniť ďalekohľad, že ľudia, ktorí sa s nimi na ulici rozprávali, mohli byť potrestaní,  sa už nepíše. Norimberské zákony sú spomenuté pri vzostupe totality v Nemecku, je to však len za okrajom strany a fakt, že rovnaká situácia bola aj na Slovensku, sa nikde neuvádza. Takisto za okrajom, v sekcii Bude vás zaujímať, sa však píše, že dôkazom deravej totality režimu bol aj fakt, že v Slovenskom štáte do septembra 1944 nebol vykonaný jediný rozsudok smrti, čo bolo vo fašistických satelitných štátoch ojedinelou výnimkou.  Text môže vyvolať dojem, že fašistické Slovensko nebolo až také zlé, iba bolo pod nadvládou Nemcov a vlastne nikomu ublížene nebolo. Takto je stavaných viacero častí v učebnici, ktoré informáciu buď podávajú stroho a bez súvislostí, alebo je pre neznalého človeka mätúca. A keď sú naše učebnice nejasné, nemôžeme sa  študentom čudovať, že sú z našej histórie zmätení a že žiaci ako Marek nepoznajú skutočnú krutosť autonómneho štátu.

Dá sa to aj inak

V praxi môžeme častokrát pozorovať jav, že hodiny dejepisu vyzerajú tak,  že pani učiteľka príde do triedy, žiaci otvoria zošity a nasledujúcich 45 minút si píšu poznámky. Priestor na diskusiu sa nájde málokedy. Úlohou dejepisu by malo byť  prepájanie minulosti s prítomnosťou, tento model vyučovania však súčasnosť spája s minulosťou možno tak rovnakými metódami ešte od čias Márie Terézie. Študenti potrebujú emóciu, iskru, ktorá v nich vyvolá záujem. Dôležité je sa dejepisu doslova dotýkať. Jednou z možností je napríklad ukazovanie miestnych obchodov, podnikov, ktoré kedysi patrili Židom, domov, v ktorých bývali alebo miest, odkiaľ boli deportovaní.

Zaujímavá by mohla byť aj výučba simuláciou viacerých uhlov pohľadu, napríklad výučba o druhej svetovej vojne a Slovenskom štáte by mohla byť prezentovaná  z pohľadu mládeže, z pohľadu vojakov, z pohľadu Židov alebo z pohľadu človeka, ktorý utláčaným pomáhal. Bolo by potrebné vysvetliť deťom, že totalitné režimy stavali na ľudskej oddanosti alebo naopak ľahostajnosti, poukázať na to,  koľko spolkov a združení v každom totalitnom režime bolo, ako vedeli ,,vodcovia“ sfanatizovať občanov a ako mali ľudia ako Mussolini, Tiso alebo Hitler silnú základňu práve v mládeži, v študentoch, ako sú oni sami. A že práve títo mladí ľudia sa líšia výrazne od nás iba jednou vecou – že nemali takú hlbokú historickú skúsenosť s neslobodou, z ktorej sa mohli poučiť.  My tú skúsenosť máme, a práve preto by nemalo byť našim jediným cieľom históriu poznať, ale vedieť ju aj použiť v praxi, či už ako výstrahu alebo ako príklad.

Hodina dejepisu naviac

„V spoločnosti sme svedkom nárastu extrémistických nálad, preto je potrebné vytvoriť priestor na diskusiu o tom, aké nepriaznivé dôsledky má extrémizmus a to sa dá ukázať práve širšou znalosťou dejín. Školy budú mať teraz viac možností napríklad na organizovanie diskusií na tieto témy či na návštevu tematických múzeí a podobne,“ odôvodnil v roku 2017 Peter Plavčan rozhodnutie Ministerstva školstva, ktorým zvýšili deviatakom hodinovú dotáciu na 3 hodiny dejepisu týždenne. Snahou tohto nariadenia bolo dať učiteľom viac priestoru na prebratie dôležitého učiva do hĺbky a kľúčové malo byť, aby žiakov upozornili na historicko-spoločenské súvislosti, dopad histórie na súčasnosť a poukázali aj na to, že dejepis sa dá učiť zaujímavo s využitím doplnkových materiálov, modernej techniky, exkurzií, historických prameňov či diskusií.

Opatrenie vyvolalo v spoločnosti vášnivú diskusiu, do akej miery má pridaná hodina zmysel. „Predstavte si relatívne veľké kompetencie, možnosť pohnúť s niečím, vnímať vzdelávanie ako dôležitú prioritu krajiny – a vy zoberiete pero a prepíšete dvojku na trojku,“ opisuje svoj pohľad na vec učiteľka Zuzana Vasková. Podobný názor zastávame aj my. Študenti. Marek, jeho kamarát  a ja sme boli totižto prvým ročníkom, ktorý si pridanú hodinu mohol vyskúšať, ale aj napriek tomu, že sme každý študovali na inej škole,  sme spokojní s výučbou ani jeden neboli. „Učiteľ stále len diktoval poznámky a čo ma zarazilo bolo to, že moji spolužiaci to všetko zožrali. Mysleli si, že sa počas nacizmu nerobilo nič iné, iba sa vraždili Židia a komunizmus bol iba o hladovaní,“ opisuje Jakub, Marekov kamarát, výučbu na jeho škole. Na hodinách mu chýbala diskusia a objektívne vysvetlenie dejín. V škole ho naučili politické dejiny, ostatné si študoval sám na internete, na základe čoho si aj neskôr vytvoril na celú vec názor. Podobnú skúsenosť má aj Marek: ,, Pridali nám jednu hodinu na diskutovanie, ale vôbec sme nediskutovali. Keď sme sa učiteľky na niečo opýtali, nevedela väčšinou argumentovať, povedala, že ideme ďalej a pokračovala s vyučovaním,“ hovorí.

O chýbajúcom rozvíjaní kritického myslenia a deficite diskusie na školách sa hovorí dlhé roky a dnes už môžeme pozorovať prvé plody tejto choroby. „U mladých ľudí často pozorujem akúsi plytkosť, neschopnosť do niečoho vniknúť, zahĺbiť sa. Všetko chcú urobiť rýchlo, všetko má mať hneď efekt. Kým napríklad do textu hlbšie nevstúpim, nedokážem čítať s porozumením. Keď si nedokážem sformulovať argumenty, asi neviem kriticky myslieť. O logickom myslení, spájaní a vyvodzovaní ani nehovorím. Mladí ľudia nasávajú informácie ako špongie, ale nevedia ich rozčleniť,“ vysvetľuje svoje  skúsenosti učiteľka Martina Boleková.

Ako študentka k tomu môžem ešte pripojiť môj postreh, že moderné dejiny na dejepise a politika na náuke o spoločnosti sú na stredných školách vyučované až v treťom ročníku, kedy majú žiaci väčšinou 18 rokov a volebné právo. Dovtedy sa na hodinách náuky o spoločnosti preberá napríklad ekonómia, psychológia alebo hospodárstvo. A keď napokon príde rad na politiku, je v takomto veku študentov už ťažké nasmerovať k záujmu o veci verejné, k identifikovaní populizmu alebo k analýze volebných programov. Mnohí potom prichádzajú k voľbám bez dostatočných informácií alebo tam nejdú vôbec.

Veľa učiteľov sa navyše diskusií na politické témy bojí a častokrát tvrdia, že ich vysoká škola na diskusiu nepripravila. Učiteľka Zuzana Vasková ale neprestáva dúfať: „Učiteľ môže precestovať na kolobežke celý svet dvakrát, ak sa vo svojom úsilí cíti sám. Ak je študent doma „bombardovaný“ antirómskycmi poznámkami všetkého druhu, ak politik vyjde pred rečnícky pult a povie, že migranti vlastne ani nie sú ľudia, že ich tu nechceme, ak mu v kostole kňaz povie, že homosexuáli zhoria v pekle, učiteľ sa na 90 minútach môže cítiť ako najväčší punkáč na svete. Ale aj tak sa nevzdáva, pamätá na Komenského slová – „Všetci ľudia sa majú vzdelávať k ľudskosti.“

Prečo sme radikálni?

O vzostupe extrémizmu sa v spoločnosti povedalo už veľa. Riešenie tohto problému sa ale nenašlo. Ako mladý človek radikalizáciu vo svojom okolí intenzívne vnímam. Ale vnímam aj dôvody, prečo k nej mladí inklinujú.  Sú zmätení. Spoločnosť s nimi nediskutuje. Nenachádzajú hodnoty, ktorých by sa mohli pridŕžať – ani v škole, ani v rodine a bohužiaľ, častokrát už ani v kostole, ktorý by mal byť na hodnotách založený. Pri každých voľbách sa politici oháňajú hodnotami, ale nikde v spoločenskom vzduchu hmatateľné nie sú. V dôsledku toho sa časť mládeže utieka, rovnako ako Marek, k jedinej hodnote, ktorú  Slováci celoplošne vyznávajú – k národnej hodnote. Mať rád svoju rodnú zem je úplne v poriadku, v poslednej dobe je však národovectvo spájané s netoleranciou k iným skupinám a idealizovaním si vlastných dejín. Tu môže dejepis pomôcť. V minulosti sa tak už stalo:

„Podpora histórie a príbuzných humanitných a spoločenských vied po druhej svetovej vojne napomohla potlačeniu nacionálnych sporov, napríklad medzi Nemeckom a Francúzskom, a vytvorenie mierového a prosperujúceho európskeho spoločenstva. Nemeckí a francúzski historici spoločne pracovali na eliminovaní stereotypných zobrazení Nemcov a Francúzov v školských učebniciach, ktoré v deťoch umelo vytvárali negatívne postoje k druhým,“ konštatuje vedúci banskobystrickej katedry histórie Rastislav Kožiak pre denník Postoj.

Škola však nevyrieši všetky krivdy sveta, zásadne sa musí zmeniť aj spoločnosť.  Ešte z čias komunizmu máme prežitok, že mladí toho veľa nedokážu, že sa majú v prvom rade učiť a o politike sa s nimi nediskutuje. My už však nežijeme v komunizme, žijeme v demokratickom otvorenom svete, máme mnoho príležitostí sa angažovať, môžeme čítať a hovoriť, čo chceme.  Spoločnosť a školstvo by sa preto tridsať rokov po revolúcii mohli zobudiť a začať mladých učiť o dobách neslobody s citom, vysvetliť im, že totalitný režim sa tu nikdy nezjavil len tak, ale väčšinou mu predchádzali demokratické voľby. Musíme zdôrazňovať, že rovnako dôležité rozhodnutia ako konali občania vtedy, konáme pravidelne aj my v dnešnej dobe. Toto by malo byť hlavným posolstvom dejepisu. Žiaci by mali pochopiť, že my rozhodujeme o ďalšom vývoji, my píšeme nové dejiny, my máme na výber. Áno, aj my študenti, lebo mladí ľudia nie sú len budúcnosťou krajiny, oni sú v prvom rade jej súčasnosťou.  A pokiaľ tento fakt nepochopíme, môžeme sa na radikalizáciu mladých sťažovať, koľko chceme. Čaká nás ešte dlhá cesta a jej počiatkom je naučiť sa diskutovať s mladými ako s rovnocennými. Tento môj názor mi potvrdzuje aj fakt, že po niekoľkých debatách za mnou pred týždňom prišiel Marek a povedal mi, že už trošku prehodnocuje názor na Kotlebu. Tu sa cesta iba začína…

Článok vznikol v júni 2019, keď mala autorka 16 rokov.