Ako bojovať proti hoaxom a dezinformáciám

Ako som napísal v minulom článku, dejiny ľudstva sú dejinami boja o získanie myslí ľudí. Tí, čo sa snažia ostatných presvedčiť o svojom pohľade na veci bez ohľadu na pravdu, našli v internete a zvlášť v sociálnych sieťach mocný nástroj.

Nebývalý úspech však majú aj úplné hlúposti, za ktorými nestojí žiadny zjavný politický, či ekonomický motív, napríklad viera, že Zem je plochá doska. Ako je možné, že počet ľudí, ktorí uveria takému nezmyslu rastie?

Žneme postmoderné ovocie nihlizmu a hodnového relativizmu. Súčasná generácia vyrastala v presvedčení, že o všetkom treba pochybovať, že je potrebné utvoriť si vlastný názor a ísť vlastnou cestou a toto odovzdávajú aj svojim deťom. Nevedia im však dať do rúk nástroje, ako sa vo svete zorientovať.

Prudký rozvoj vedeckého poznania s podporou médii spôsobil, že ľudia prestali dôverovať starým osvedčeným autoritám a inštitúciám, filozofom, politikom, cirkvám. Nové generácie však už aj vedu a médiá vnímajú ako tradičné inštitúcie, ktoré treba spochybniť. Na orientáciu im nakoniec ostáva len vlastná intuícia, tzv. sedliacky rozum a názory priateľov, reálnych či virtuálnych.

Svet je zložitý

Svet okolo nás je však príliš zložitý na pochopenie. Náš najlepší nástroj na jeho poznávanie je veda. Veda sa však prudko vyvíja a niektoré poznatky sa v priebehu pár rokov môžu radikálne zmeniť. Okrem toho vedecké poznanie je kontraintuitívne, teda je v rozpore s tým, čomu hovoríme zdravý sedliacky rozum. Jednoduchý príklad: keď sa pozrieme na oblohu, vidíme ako sa ráno slnko objaví na východe, stúpa nahor až do poludnia a potom postupne klesá a smeruje k západu. Každý deň dookola znova.

Milióny rokov preto boli ľudia presvedčení, že slnko sa točí okolo zeme. Je to absolútne logické, a zrejmé.

Len vďaka matematike a na základe nej vytvorenému abstraktnému modelu sme prišli na to, že v skutočnosti je to úplne inak. Drvivá väčšina ľudí by však ani s dnešnými nástrojmi nedokázala na to prísť sama. Keby nám od malička rodičia a škola nevtĺkali do hláv, že Zem je planéta, ktorá sa otáča okolo hviezdy Slnko, keby nám donekonečna neukazovali glóbus a obrázky v učebniciach a animácie pohybu planét, stále by sme verili tomu, o čom nás dennodenne presviedčajú naše oči a čo nám káže náš zdravý sedliacky rozum. Väčšina ľudí však (zatiaľ) VERÍ škole a VERÍ vo vedu a preto VERÍ v Slnečnú sústavu.

Poznanie je nemožné, nevedomosť je neprijateľná

Keď už ľudia pochybujú o takých jednoznačnych veciach ako fyzika a astronómia, niet sa čo čudovať pochybnostiam o spoločnosti, v ktorej žijeme.

Nielenže sa spoločenské vedy rýchlo rozvíjajú ale mení aj samotný predmet ich skúmania, skúmania – spoločnosť. Ekonomika a politika sú samy o sebe mimoriadne zložité, protirečia si aj nobelovskí vedci navzájom. Čo potom my ostatní smrteľníci? Najúprimnejšie by bolo povedať, “Nevieme.” Nanajvýš tak môžeme povedať, že si myslíme, že veci sa asi majú tak a tak, aj to s mnohými “azda” či “ak”. Pre ľudskú prirodzenosť je však veľmi ťažké priznať si, že neviem. Potrebujeme poznanie. Presnejšie povedané, potrebujeme istotu. Za každú cenu. Preto sú stále populárnejšie rôzne konšpiračné teórie. Ponúkajú ľahko pochopiteľné vysvetlenia extrémne zložitých javov. Nevadí, že vôbec nezodpovedajú skutočnosti. Ľudská myseľ počas evolúcie získala mimoriadnu schopnosť filtrovať a upravovať fakty tak, aby jej vieru nenarúšali ale ju posilňovali.

Zdieľaná viera je dôležitejšia ako pravda

Človek totiž potrebuje niekam patriť. Preto potrebuje vyznávať rovnaké hodnoty ako zbytok skupiny a zdieľať spoločné poznanie. Ak sa bude jeho poznanie príliš odlišovať poznania zvyšku skupiny, odcudzí sa jej a tomu sa inštinktívne bráni. Preto sú internetové sociálne siete také úspešné v šírení pochybných myšlienok. Ich členovia cítia myšlienkovú spolupatričnosť a navzájom sa utvrdzujú vo svojej viere.

Spoločnosť sa preto drobí na malé skupinky, z ktorých každá vyznáva iné pravdy a iné hodnoty. Pokiaľ táto fragmentácia presiahne určitú kritickú hodnotu budeme mať vážny problém. Každý štát si vyžaduje spoluprácu miliónov ľudí. Preto lídri podporujú vieru v rôzne mýty, robia rôzne ceremónie a rituály, ktoré nás zjednocujú.

V demokracii, kde je kladený veľký dôraz na slobodu a samostatné rozhodovanie jednotlivca je to ešte náročnejšie. Vyznávanie spoločných hodnôt a zdieľanie spoločných príbehov je absolútne nevyhnutné.

Pri projekte spájania demokratických štátov, ako je napríklad Európska únia je to ešte problematickejšie. Základný príbeh, ktorým je zabránenie ďalšej celoeurópskej, či svetovej vojne stráca na sile. Stále viac ľudí považuje mier za samozrejmosť. Podobne je to aj s príbehom o spoločnej ekonomickej prosperite. Čoraz viac ľudí považuje materiálny blahobyt za svoje základné právo, ktoré im má zabezpečiť štát. Ak sa to nevyvíja podľa ich predstáv, hľadajú nových lídrov, ktorí im to dokážu sľúbiť.

Potrebujeme nový príbeh

Ako sa s týmto všetkým vysporiadať? Nestačí len upozorňovať na fakty a vyvracať dezinformácie. Len samotná demytizácia môže byť dokonca kontraproduktívna. Ľudia viac ako pravdu potrebujú istotu a tú im môže dať len viera. Potrebujú hlavne niečomu veriť.

Je teda nevyhnutné dať ľuďom nový príbeh. Príbeh, ktorý bude pútavý a príťažlivý a zároveň podporí hodnoty demokracie, slobody a humanizmu. Úlohou dnešných elít: škôl, cirkví, politikov ale i médií nie je teda len odhaľovať pravdu ale hlavne poskytovať ľuďom inšpiráciu pre to, aby mohli spoločne budovať demokratickú a stabilnú spoločnosť.