Tajomstvá

Slová, nie je ich veľa, všetky vecné. Hlas zvláštny, trocha piskľavý. „Dohodnuté,“ povie pokojným tónom. Nevie, netuší, ako sa jej to podarilo. Vnuknutie, možnosť, ktorá skutočne prichádza do úvahy. Videla ich už niekoľko, tento nebol jediný. Ale bolo tu čosi viac, jednoducho ju dostal. Možno len v počítači, objavujú sa pochybnosti.

„Čím ťa oslovil?“ Róbert, strašne zlatý, ale rovnako zvedavý. Od prírody, akosi je to v ňom, kdesi hlboko vo vnútri. Úsmev, ten ponúknuť môže, viac mu nepovie. Spomína si, tak šesť mesiacov dozadu, odkryla čosi, načrtla plány. Bolo to len na začiatku, dokonca v plienkach. Ako bumerang, vracia sa jej to, aj kolegovia sú len ľudia, strčia nos do všetkého. „No tak, povedz, neposuniem ďalej,“ dranká ako malý chlapec. „Nie, chceš vedieť priveľa, všetko má svoj čas,“ nedá sa ovplyvniť.

Dohodnuté, návrat do práce nie je potrebný. Dnes sa firmou šíri akási radosť, aj nadriadený jej prepadol. Super, vyhovujúci stav. „Dobrý deň, som tam o niekoľko minút,“ oznamuje vopred známe. Schody, zbehne dolu, posledný si takmer nevšimla, mohlo to dopadnúť aj horšie. Už len niekoľko metrov, otvorí sa pred ňou priestor.

Brána ošarpaná, tri rady zvončekov. Žiadny systém, na každom z nich iný štýl. Biele, farebné, písmo tlačené i písané. Hľadá očami, chce to dobrú orientáciu. Nepomáha, telefón je istota. „Som dolu,“ oznamuje. Bzučiak, viac ako odporný, to je zvuk. Tlačí dvere, približuje sa k cieľu. Výťah malý, ale funkčný. Mizne v ňom, piate poschodie, presne podľa inštrukcií.

Staršia žena, svoje najlepšie roky už má za sebou. Zdraví, obzerá si ju, tá červeň v tvári je neprehliadnuteľná. Zvítanie, stisk ruky, vchádza drobnými krokmi. Nevie prečo, možno opatrnosť. „Kuchyňa,“ ukazuje rukami jedným smerom. Kuchynská linka pôvodne biela, momentálny odtieň neidentifikovateľný. Zdesenie v jej očiach narastá. Obhliadka pokračuje, monotónny hlas pozýva ďalej. Spálňa, divné miesto, predstavy pracujú na plné obrátky. Vedieť tak viac, je to také lákavé. Pýtať sa nemôže, ale nedá jej to pokoja. Pozerá pred seba, posteľ je preč. Možno stála na tomto mieste, zahľadí sa do rohu smerom k oknu. Manželia, viac nevie, dôvody predaja utajené. Steny nevýrazné biele, to by bolo, keby vedeli rozprávať. Načúvala by, je to také fascinujúce.

„Ďalšia izba,“ ozýva sa z predsiene. Strhne sa, prepletá nohami. Ešte sa nezorientovala, už jej tlačí do ruky vizitku. „Až sa rozhodnete, dajte mi vedieť.“ Spamätá sa až vo výťahu, škoda, bolo to také rýchle. Ulica plná ľudí, popoludní je tu v okolí hotová promenáda. Kráča, myšlienkami je ešte v spálni.