BLOG
Marek Godovič
Marek Godovič
581

Na ceste k sebe, na ceste k nim

Pre Nórsko poslednú dekádu ovplyvnili vo veľkej miere dve udalosti: Utoya a migrácia. Práve druhou témou sa zaoberá film Čo len ľudia povedia, ktorý sa snaží pozrieť na migráciu zo strany problematického náboženstva. Film sa prezentoval na minuloročnom Art film feste, kde získal Divácku cenu a otváral piešťanský festival Cinematik.

zdroj: Festival Cinematik

Šestnásťročná Nisha žije dva životy. V noci si tajne užíva s kamarátmi zo strednej školy nočný život v Osle a cez deň je usilovnou  dcérou v rodine tradicionalistického pakistanského emigranta. Žije  v zdanlivo integrovanej rodine. Zdanlivo, lebo sa  síce  vonkajším výzorom a prejavmi včlenila do  triedy, tým, že sa oblieka, správa ako nórska tínedžerka, ale na druhej strane je doma konfrontovaná s realitou svojej viery, identity, pakistanskej kultúry.  Rodina je len zdanlivo včlenená, chcela by žiť svoje náboženstvo,  nielen doslovne, ale s istou mierou fanatizmu. Spúšťačom udalostí je  začínajúci  vzťah  dcéry k svojmu nórskemu spolužiakovi, ktorého si privedie trochu naivne rovno do bytu svojich rodičov. Vzťah nevydrží, hneď na začiatku stroskotá. Otec zareaguje tvrdo.

Hrdinka nadviaže vzťah  aj v Pakistane, ale  vycítiť, že pre muža z blízkosti rodiny, u ktorej bývala,  to bolo len objavovanie  skúseností a podriadi sa otcovi.  Nisha zostane znovu sama. Tretí vzťah, ktorý jej  dohodnú rodičia cez internet.  Zažíva návrat do svojej kultúry,  náhly ponor do odlišného  spôsobu života. Obe strany majú svoje slabiny. Kamarátske vzťahy z triedy  tomu nasvedčujú. Film Čo len ľudia povedia  s aktuálnou a citlivou témou ukazuje, ako zásadne môže byť rozdelená jedna kultúra.  Výrazne  v ňom  exceluje nielen  pakistanská herečka žijúca v Nórsku  Maria Mozhdah, ale predovšetkým indický  herec  Adil Hussain  v úlohe otca. Jeho naoko stoický a pokojný výraz, vybuchne pri  každej ďalšej príležitosti. Jeho vzťah k dcére je fatalistický, raz ho sklamal, porušila zákon, nechcela s podvoliť a jeho vzťah k nej je stále odťažitejší.  Režisérka dáva dôraz na osudy postáv, dej napreduje bez zvláštnych odbočiek. Realistický príbeh vizualizujú aj poetickejšie obrazy z púšťania šarkana, ktorý sa Nishy nechce odlepiť od zeme a poriadne vzlietnuť.  Pochmúrna farebnosť  a exotika  pakistanských ulíc verzus zasnežená krajina na nórskom sídlisku cez ktoré Nisha uteká od svojej rodiny. Z okna na ňu hľadí mlčiaci otec.

zdroj: Festival Cinematik

Herečka, scenáristka a režisérka pakistanského pôvodu  Iram Haq tvorí  a žije v Nórsku. Príbeh Nishy je bol blízky a vyznieva na filmovom plátne autenticky a uveriteľne bez snahy  problémy v rodine relativizovať.

Film určite vzbudí kontroverzné reakcie,  praktiky a zvyky sa líšia od rodiny, vo filme nie je veľmi zachytený vplyv nórskej komunity prisťahovalcov. Matka hovorí o ľuďoch, akoby žili vo svojej krajine a nežili v meste. Otázne je aj motivácia otca, ktorý odchodom do Nórska akoby  vzdal snahu zabezpečiť lepší život svojim deťom. Zvláštny je jeho postoj aj k Nórsku a k eirópskej kultúre, má k  nej odpor.

Menej uveriteľne skôr v metaforickej rovine je jeho snaha uniesť dcéru naspäť do svojej vlasti a tam ju nechať pre ňu málo známej rodine. Toto radikálne riešenie je  zobrazené cez konanie otca. Prakticky divák  vie, čo si myslí, len na základe domnienok, alebo vonkajších prejavoch.  Zásadnejšie sa  situáciu pozeráme očami  Nishy, ktorá  pretvárku svojej rodiny vníma o poznanie sugestívnejšie. Síce  jej rodina žije podľa nejakých pravidiel, ale v škole a vo svojom okolí pociťuje iný rebríček hodnôt.  Nevie sa v ňom ani sama orientovať.

Režisérka Iram Haq načrtáva problém  integrácie imigrantov do väčšinovej spoločnosti.  Problém môže nastať aj po niekoľkých rokoch včleňovania sa  do spoločnosti. Fyzicky sa  rodina presunie, ale zvyky predsudky zostávajú a narážajú na iný systém hodnôt v krajine, ktorá sa má stať ich domovom. Dilema  migrácie. Film odhaľuje niektoré tušené i menej tušené tajomstvá islamu, nielen zásnuby na diaľku, ale a  rozdiel medzi trestom pre muža a ženu, ktorá musí znášať najviac hanby. Zákony sú tvrdé a hrdinka, ktorá zakúsila aj   iný prístup k životu z nórskych reálií  stojí na rázcestí.  Poukazuje na vytváranie get uprostred krajín, ale aj snahu nastupujúcej generácie sa všemožne adaptovať.   Je to vzbura mladej generácie voči svojim tradíciám, zažívame to aj v našej kultúre. Sú viacero možností: dať sa na svoju vlastnú cestu a urobiť slobodné rozhodnutie a odísť. Vo filme Čo len povedia ľudia ide o snahu sa začleniť a tu ukázala  režisérka prívetivejšiu tvár  Nórska,  túto snahu opätovať. Aj v zdanlivom úteku Nisha v zimnú noc má kam utekať, aj keď to možno ešte sama netuší.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Dramaturgujem a kritizujem (sa). A píšem o obavách, podvedomých strachoch.

Blogy

|