BLOG
Marko Čierny
Marko Čierny
855

Viera v dobro a zmysel života

Ak sa hlbšie zamyslíme, pôvodom zla nie je nižšia inteligencia, nedostatok vedomostí, ale druh konformného až oportunistického prístupu, ktorý nám dovolí mu podľahnúť. Ospravedlniť si ho, volať to čo cítime skryte nesprávnym a zlým – dobro, popisovať to ako lepšiu či jedinú možnosť, hľadanie filozofie, ktorou chceme presvedčiť seba alebo iných, že sme nezlyhali. A možno práve preto zlyhávame…

Celý život nie som veriaci, veriaci v nejaké náboženstvo, Boha. Ale čím som starší, tým viac prijímam a chápem význam tejto fikcie. Fikcie, ktorá môže slúžiť k rôznym účelom, ale ten najfantastickejší je viera v „lepšie ja“ (a to nemyslím naozaj žiadnym spôsobom ironicky). Zvolený spôsob akým veríme v „lepšie ja“ nie je ani tak dôležitý, svojim spôsobom aj „lepšie ja“ je fikciou, ale viera v neho má možnosť ho uskutočňovať.

Aj raj, nebesia, nirvána, lepšia karma, môžu byť vnímane z určitého pohľadu ako vychcanosť. Keď niečo robíme pre druhých, robíme to v ich prospech alebo aby to vnímali a videli? Keď niečo robíme pre seba, robíme to v svoj prospech, v akom smere? Čo ak pre to aby sme dosiahli svoje lepšie ja? Nie pre svoj pocit zadosťučinenia, nie pre dosiahnutie niečoho, ale čo ak iba pre posilnenie vlastnej viery v možnosť uskutočniť dobro? Možno je v tom skrytá túžba, želanie, ktoré nám dáva hlbší zmysel.

A potom bez ohľadu ako svetu prezentujeme svoju vieru, presvedčenie, svoju filozofiu, v sebe strácame alebo posilňujeme, niečo v spojení s dobrom. Niečo čo je silnejšie ako akýkoľvek sebaklam, ktorý si dokážeme zostrojiť, aby sme sa ho držali zubami a nechtami. Dobro, ktoré je viac ako rozlišovanie dobra a zla v svete v ktorom žijeme, viac ako iba morálno-filozofické dilemy. Dobro, ktoré dokážeme cítiť, ako vôľa pre niečo, na základe vnímania a citu, viac ako na základe nejakých statických presvedčených zákonitostí pretláčaných čírym rozumom.

Až je z toho človek smutný, ako stráca, ako od neho odchádza skrz roky, jeho minulé ja. Nazval by ho naivnejším, ale viera v dobro, lepší svet, lepšie vlastné ja, mohla byť aj tak nenaivná, na každom mieste kde mohla stáť pevne nohami na zemi, ale nestála, i keď mohla.

Bojujeme v žabomyších vojnách a strácame sa vlastnej viere v „lepšie ja“ a zdanlivo napredujú tí, čo v tomto zlyhali už príliš a dávno. Niekedy stoja síce nohami na zemi, ale bez viery, bez viery v niečo viac alebo s vierou, ktorá podopiera naše (ich) malichernosti, neduhy a slabosti.

Duchovno je tak konformné, dušu máme za rébus a pritom každý z nás má také možnosti. V niečom stále žijeme v praveku, to ako nevyužívame schopnosť viery a fikcie, ktorá ju vie podporiť. Sme ako miminko čo si okusuje a cmúľa ruku, lebo ho k tomu ženie funkcia hladu. Hlad po zmysle života nás doviedol k toľkým odpovediam, fikciám, nedostatočným vieram v zmysle, že spolu s nimi ruka v ruke nešlo to aby sme sa snažili aj o svoje lepšie ja.

Nepriateľom nie je materiálny svet, ale duchovný, psychologický, myšlienkový plný ideí, často iba nahrážky, kompromisy alebo až zbabelé abdikácie pred vlastným lepším ja, ktorého sme boli schopní.

Nedosiahnuť zmysel života v ktorí sme verili, tak sa uspokojiť aspoň s tým na ktorý sme zvyknutí z okolia, sám seba presvedčiť, že inak to už ani nejde a nie je.

Takto našeptáva, moje vlastné zlyhanie, čím ďalej častejšie výhry rozumu nad srdcom. Akoby sa cit a rozumnosť vylučovali a nie práve ich umná súčinnosť mohla byť prostriedkom k dosiahnutiu akéhosi vlastného posunu k viere v dobré.

Učíme sa iba prekryť zrkadlo ako aj okno do sveta, tým čo chceme vidieť, síce to u každého vyzerá inak, ale v tomto sa až tak nelíšime. Vieru sme nepojali, ani zázračné možnosti fikcie, voči tej našej spoločnej realite. Iba si cmúľame palec a máme odpovede. Aká je otázka na zmysel života?

Čo musíme cítiť, aby život mal zmysel?

Ani cestovanie v časopriestore nenahradí vieru. Fikcia o lepšom ja. Vtip. Niečo čo si nejde ani myslieť, či poriadne uchytiť. Niečo čo má každý zadarmo a ako putuje časom vymení za nejakú modlu. Modlu, ktorá nás nechala visieť vo vzduchoprázdne (niekedy aj s korunou na hlave), keby aj dokážeme odprezentovať najdokonalejšie, to čo nám dáva zmysel, už to nevieme tak cítiť. Tak presvedčení, tak fascinovaní a zároveň to nie je nič poriadne (duša po čase to vždy začne cítiť, že to nie je v poriadku, že to nie je ono). Lebo bez pocitu vlastnej snahy dobra, je aj všemocnosť úplne naprd, asi ako existovať vo vesmíre, kde sme iba my a nikto iný.

Omyly k nám budú neoddeliteľne patriť večne, nájsť v svojom vnútri zmysel, nebude o tom mať pravdu, nebude o výbere niečoho, ale o nestratení niečoho, čo sme tam vždy mali. Čo nemuselo prísť v nejaký rok, v nejaký deň, ale to čo sme stále všetkým obohacovali. Aby sme mohli túžiť, aby sme si mohli želať, že to raz vrátime, nie iba ako prach na ktorý sa máme nakoniec obrátiť.

Želáme si iba dobro, iba svoje „lepšie ja“, to je náš zmysel. Ale zlyhávame výberom modly, pravdy, cieľa, dosiahnutím víťazstva pre ktoré sme ochotní vložiť do kompromisu „lepšie ja“, dobro, ktoré sa už ďalej neuskutočňuje, tak ako sme ho uskutočňovať mohli, túžili a chceli. Prijali sme hlúpe pravidlá na nejakom hlúpom piedestáli.

Skončíme bohatí a zdraví s uznaním a korunou na hlave, v raji, v nirváne a na nebesiach, ale s dierou v duši. Ako rozsypané kúsky šťastia, ktoré sa nespojili aj keď im to bolo súdené. Lebo aj keď sme to často mysleli dobre, nikdy sme nemali odvahu tak žiť, tak ako sme túžili, želali si a verili, že by sme žiť chceli.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|