BLOG
Matej Feldbauer
Matej Feldbauer
921

Bez názvu

Druhá zo série Poviedková streda, netradične v piatok.

Držím pero a rozmýšľam, čo s ním. Otáčam ho v prstoch a pozerám si jeho názov, jeho meno. Voľte číslo 19 a logo strany. Prešiel okolo mňa bezdomovec so štyrmi jablkami. Bezhlavo kráča ďalej ulicou. Vo svetle nočných lámp, vidím svoj odraz v jeho plešine. Zmizol za rohom a ja sa znova oddávam peru od čašníčky. Snažím sa napísať literatúru, ale na tento zdrap papiera by som ledva napísal objednávku pre trojčlennú rodinu, nie to ešte román. Sedím na stoličke pred vchodom do podniku, do ktorého za posledných pár hodín nevkročila ani noha. Vložil som si do úst filter a podľa chuti som si naložil tabak. V prstoch som ušúľal dávku a oblízal papierik. Je to slastný pocit vyrobiť si vlastnú cigaretu. Najmä na jar.

Vtedy je tak príjemne vonku, že keď idem fajčiť, najradšej by som tam ostal s jednou bezdnou krabičkou. Preto si na jar šúľam. Tá jedna cigareta trvá niekedy aj pätnásť minút. Pomaly ušúľam, vychutnávam si čas strávený sám a mimo budovy. V lete je hic, vtedy to chcem mať, čo najskôr z krku. Vtedy sa z fajčenia stáva skôr nepríjemná povinnosť. Na jeseň zase prší a som rád, ak mi nekvapne priamo do zapaľovača. A v zime sa aj z toho najobľúbenejšieho pohára v kuchyni stáva popolník.

Dopíjam piate pivo. Ani som ho nestihol položiť späť na stôl, už tam na mňa veselo žmurkalo ďalšie. A čašníčka spolu s ním. Neviem z čoho to zaplatím, ale keď vidím ten smutný pohľad piva, ktoré sa práve zrodilo na môj podnet a ako jeho život pomaly prchá, neviem si pomôcť. Palcom pravej ruky som utrel slzy z pohára a odpil si. Ak by bol advokát čašník, pýtal by si viac, ak by niekomu poradil?

Je sobota večer a snažím sa na ulici nájsť ten fenomén zvaný nočný život. Sem tam prejde po ulici bezmocný opitý a kričí, že je v poriadku. Sám sebe, upokojuje sa. Ak je toto nočný život, tak je pekne utrápený. Pri poslednom šluku chytám znova pero do ruky. Keď nie román, aspoň báseň.

„Ako Svätopluk, rozdal som svoje tri prúty.

Tebe ruku, tebe myseľ, tebe srdce.“

Po dvadsiatich minútach opakovaného čítania si týchto pár riadkov som usúdil, že to dokončím inokedy. Dvakrát som tento pokus o poéziu podčiarkol, vytrhol papier a vložil si ho do peňaženky. Po ulici prechádza mladá slečna.

„Chcel by som byť ako odpadkový kôš,

nenápadne prizerať sa, vo výške tvojich nôh.“

Žiadny Svätopluk. Voyer, to som. Pijem posledný dúšok. Na stole nechávam peniaze za päť pív. K tomu šiestemu som nechal odkaz. Vedome chabý odkaz…

 

Bez názvu

Nuž aj taký býva život,

keď básňou platím za pivo.

Niekedy pretiahnutý ako filter,

inokedy jasne napísaný ako bulletin.

Vtedy býva život hra,

ktorú sám sebe si napísal,

a čerpáš z neho.

Nabudúce poprosím si, normálne pero.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|