Denník N

Cirkev sa nedá liečiť. Viera uzdravuje

Aj na Slovensku máme niekoľko zneužitých mužov a žien, ktorým ublížili klerici. Tí následne rátajú s tým, že im, dnes biskupom a kňazom, a nie ich obetiam, bude verejnosť veriť. Musel som to napísať, lebo mám nádej, že dnes mi bude čitateľ tohto textu veriť o čosi viac ako v roku 2001, keď som sa stal očitým svedkom a poslucháčom prvých slovenských osobných príbehov mužov a žien na túto tému a ničím iným ako slzami a  povzbudením som pomôcť nevedel.

 

Príbehy ako tieto podľa mňa úplne relativizujú právo ultrakonzervatívnych kresťanov traumatizovať verejnosť akousi demokratickou legitimitou ich nárokov vnucovať celej spoločnosti zákonmi konfesionálnu morálku. Opakovane sa ukazuje, že platia Ježišove slová ohľadom toho, že kladú na plecia ľudí bremená, ktoré sami nevládzu niesť.

Sám som sa o tom neraz presvedčil, že najkonzervatívnejší cirkevní úradníci mali dôvod neísť na slnko, kvôli maslu na vlastnej hlave a preto robili ultrakonzervatívnu nadprácu.. Problémom nie je to, že Tony Anatrella liečil iných z homosexuality. Ale že to robil preto, aby sám odvrátil pozornosť od svojho osobnostného deficitu. Nie v podobe homosexuálnej orientácie ale úradného pokrytectva. Je mi úprimne ľúto všetkých úprimných veriacich, ktorí veria takýmto ľuďom. Kniha tohto kňaza „Rodová teória a pôvod homosexuality“ je stále v predaji na Slovensku a bola vydaná Spolkom svätého Vojtecha.

Posadnutosť touto témou je často sprievodným znakom dvojakého života jej šíriteľov. Problémom nie je, že pán Anatrella a jemu podobní boli či sú homosexuálmi. Problémom je to, že vo vysokej pozícii cirkevného úradníka nielen predstierajú, že nimi nie sú, ale aj tvrdia, že sa táto „choroba“, ktorou sami trpia, dá liečiť.  Ako ukazuje aj tento príbeh, je to komplikovanejšie. Iných Tony Anatrella liečil, iných klamal, sám žil so svojou „chorobou“ ďalej.

Tabuizácia sexuality v cirkevnom prostedí a jej redukcia na počet a miesto súloží v živote kresťana významne prispieva k deformácii klerického prostredia. Ak by takíto mladí muži ostali bez rodiny a sami, boli by vo svojom tradičnom napríklad slovenskom vidieckom okolí za čudákov či starých mládencov. Takto majú ako klerici  zaujímavé spoločenské postavenie, autoritu a úctu. Akákoľvek úprava napríklad v zmysle voliteľného celibátu bez sankcionovania a bez naviazania celibátu na kňazstvo a následne aj na riadiace funkcie v cirkvi nie je všeliekom.  Významne by to zmenilo skladbu kléru a vedenia cirkvi, v ktorej by na rôznych úrovniach riadenia mohli aj v otázkach teológie hovoriť aj iní členovia cirkvi. Problémom a výzvou dnes nie je homosexualita alebo promiskuita heterosexuálov. Výzvou je vzťah k sexualite ako takej.

Tony Anatrella bol prominentný katolícky kňaz, Vatikánom a francúzskou katolíckou cirkvou považovaný dlhé roky za “experta na homosexualitu”. Psychoanalytik, autor viac ako 30 kníh o homosexuálnych vzťahoch bol zároveň členom medžugorskej komisie v Kongregácii pre vierouku Cirkvi a činný v ďalších štruktúrach rímskokatolíckej cirkvi  zaoberajúcich sa homosexualitou. Jeho postoje sa dajú zhrnúť jeho tvrdeniami ako “Homosexuáli su narcisti neschopní dlhodobých vzťahov” alebo “Nie si homosexuál, len si to o sebe myslíš.” Boli by sme tu dlho, keby som opísal všetky možné aktivity, ktoré dotyčný kňaz vykonával na tomto poli. Na pochybné praktiky a reporty jeho pacientov však boli zodpovedné miesta dlhodobo upozorňované.

Tony Anatrella, bol v júli tohto roku parížskym arcibiskupom suspendovaný pre zneužívanie chlapcov zverených do svojej opatery. Kniha Rodová teória a pôvod homosexuality od tohto experta na homosexualitu a rodovú rovnosť zo Spolku svätého Vojtecha je stále v ponuke na slovenskom knižnom trhu. No kto by si ju nekúpil?  V popise knihy nájdeme: „Pastoračná starostlivosť o homosexuálov je mimoriadne ťažká a náročná. Vyžaduje si kňazov, ktorí sú odborne zdatní, absolvovali špeciálnu prípravu, ale zároveň sa vyznačujú veľkou vľúdnosťou a srdečnosťou. Musia vedieť spájať lásku s pravdou, ale bez zjednodušovania. Milosrdenstvo sa nemôže prejavovať ospravedlňovaním sexuálnych praktík, ktoré sú v rozpore s morálnym učením Cirkvi.“

Ak si niekto položí otázku, či všetko je teda relatívne, odpoveď nebude ľahká. Tu máme evidentný prípad aj s dôkazným materiálom, že radikálny ultrakonzervativizmus, ktorý živí odmietanie dialógu o inom ako dnes oficiálnom rímskokatolíckom prístupe k bioetickým otázkam, je zrejme do značnej miery len ideologickou agendou pokryteckého cirkevného establišmentu. Takíto exponenti majú záujem na vypätom tradicionalistickom prístupe k svetu, lebo by prišli o postavenie, privilégiá a moc. To, že obeťou takéhoto prístupu sú úprimní veriaci, ktorí budú veriť skôr významným biskupom a im lojálnym horlivcom (ako modernistom, liberálom či „odpadlíkom“), je len prirodzené. Ten systém takto funguje. Všetko „iné“ je ideologicky marginalizované a ostrakizované.  Ani čitatelia týchto riadkov nie sú výnimkou. Ideologická pochybnosť je silnejšie ako bežná metodologická pochybnosť o tom, čo napríklad teraz píšem. Kľudne mi neverte. Je to len môj osobný názor a skúsenosť.

Preto aj obvinenia Carla Maria Vigana smerom k pápežovi Františkovi nie sú ničím iným len snahou ukázať, že aj František o „niečom“ vedel. Aj on má byť spochzbnený a pošpinený ako všetci ostatní. Nuž takto. Aj ja viem už dlhých sedemnásť rokov o niektorých konkrétnych prípadoch pohlavného zneužívania mužov a žien. Len neviem, kto by mi vtedy pred rokmi uveril. Teraz však môžem povedať, že išlo o dospelých ľudí na jednej aj druhej strane. A boli zneužití ako vysokoškolskí študenti či dospelí ľudia. Moje nabádania, aby o tom reportovali nadriadeným a zodpovedným boli vypočuté veľmi selektívne. Trestný čin sa však nestal.

Toto by som chcel však so všetkou úctou a rešpektom povedať našim bojovníkom za rodinu a čisté kresťanstvo: všetko je dosť inak. Viera, ktorou veríme nám nemá brániť v tom, aby sme k sebe hľadali iné a slobodnejšie cesty. Niet dôvodu aby klerikalizmus rímskokatolíckej cirkvi bol ako forma cirkevného papalášizmu tolerovaný v čase, keď sa ukazuje, že okrem čistoty viery a budúcnosti cirkvi a viery vo svete mu ide o omnoho prízemnejšie ciele.  A Slovensko je verejných príbehov na túto bolestnú tému ušetrené len dočasne. Zatiaľ je v predaji kniha Tonyho Anatrellu z vydavateľstva Spolku Svätého Vojtecha, ktoré je v gescii Konferencie biskupov Slovenska.

Na toto všetko treba myslieť pri kázňach potulného kazateľa Mariána Kuffu, ktorý zastavuje šírenie zla z Istanbulu a straší vymyslenou ideológiou, ktorej nerozumie. Neznamená to, že je pokrytcom. Skôr, ako ho ja osobne od čias spoločných vysokoškolských štúdií poznám, vnímam ho ako horlivého naivného a dôverčivého apoštola ľudí ako Tony Anatrella. Ich názorov, ideí a čitateľa ich kníh.

Na toto treba myslieť, keď sa fašistická inšpirácia sprísňovania interupčnej legislatívy dostane do legislatívnych návrhov mainstreamových strán aby si nepohnevali katolíckych biskupov a ich podporovateľov z iných cirkví. Šírenie nenávisti a ochota bojovať v kultúrnej vojne dostáva dnes v podobe odhaľovania mechanizmov schém systémového zakrývania prípadov zneužívania mladistvých v cirkvi vážne varovanie.

Na toto treba myslieť v takzvaných konzervatívnych médiách či spoločenstvách, keď organizujú pochody za život, či pri organizovaní pro-life podujatí, kampaní či pochodov. Pri priestore, ktorý dávajú utrakonzervatívnym názorom nekompetentných matematikov, lekárov, absolventov katechetických kurzov, campfestov či duchovných obnov o kresťanskej čistote. Keď šíria nenávisť a pochybnosti o Európskej únii a ľavicovom liberalizme  či progresivistickom extrémizme.

Nevydávajme sa na túto cestu. Riešme okrem „nezsomilníš“ aj „nepokradneš“, „nepreriekneš krivého svedectva“… Korupcia, klientelizmus či násilie sú aj za sexuálnymi škandálmi mocných a ich deformovaných ambícií. Aj v cirkevnom prostredí. Aj na Slovensku máme veľa zneužitých mužov a žien, ktorým ublížili klerici a následne rátajú s tým, že im, dnes biskupom a kňazom, a nie ich obetiam bude verejnosť veriť. Musel som to napísať, lebo mám nádej, že dnes mi bude čitateľ tohto textu veriť o čosi viac ako v roku 2001, keď som sa stal očitým svedkom a poslucháčom prvých slovenských osobných príbehov mužov a žien na túto tému a ničím iným ako slzami a  povzbudením som pomôcť nevedel. Všetci boli plnoletí…

Lebo hoci sa skutok stal, on sa stať nesmel. Pomôžme tejto bezmocnosti obetí a pravde. S láskou a otvoreným srdcom. Píšem to ako veriaci človek. Cirkev je väčšia ako jej rímskokatolícka vetva vedená pápežom Františkom. No práve jeho úprimnosť môže inšpirovať. Nie náhodou vo Františkovi ultrakonzervatívne kruhy vidia najväčie ohrozenie svojho papalášizmu – pretrvávania privilegovaného postavenia nositeľov úradov a moci. V cirkvi sa tento papalášizmus volá klerikalizmus. V tej veľkej svetovej univerzálnej duchovnej cirkvi je veľa príkladov toho, že táto úloha má riešenie. Svet neohrozuje našu vieru, naša deformovaná viera v niečo iné ako je Najvyšší, ohrozuje svet. Aj Slovensko.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie