Denník N

Dostala ma

Jej reakcia je pohotová a správna, pustí sa do mňa…

Predstavujem si to. Už dlhší čas, určite niekoľko dní pred dovolenkou. Domáci zhon naberá na obrátkach, kufre v rohu obývačky sú nachystané. Najviac pozornosti sa im dostáva od nášho drobca, Adelka okolo nich poskakuje niekoľkokrát za deň. To nadšenie v detských očiach sa nedá ani opísať, slová nestačia. Sú veci, ktoré musí človek zažiť.

„Tento bude tvoj,“ ukazuje na najväčší z nich, keď ma vedie do izby. „Prečo práve môj?“ skúšam ju nachytať. „Si najväčší,“ usmieva sa takmer od ucha k uchu. A tie jamky, ktoré sa jej formujú na tváričke, jednoducho rozkošná. „A tento maličký?“ kladiem otázku aj ja. Prekvapí ma, odpovedá rýchlejšie, ako som čakal. „Ten bude môj,“ ukazuje smerom na seba. „Ale čo budeme robiť s týmto?“ zaujímam sa o osud stredne veľkého kufra. Jej reakcia je pohotová a správna, pustí sa do mňa takmer ako dospeláčka. „Predsa mamičkin, aj ona nejaký potrebuje.“ A je to, vysvetlí mi to do najmenšieho detailu, každému sa ujde.

Neprotestujem, len ju trocha podpichnem . „A povieš mi čo budeš mať v tvojom kufri?“ Prečo nie, ako otec si to môžem dovoliť. Aspoň v tomto veku, ktovie čo bude o niekoľko rokov. Chytí sa a vysype niekoľko príkladov. Prvé v poradí sú šaty, potom pridá súčasti menej dôležité. Parádnica od narodenia, usmievam sa nad vlastným konštatovaním. Za všetkým je manželka, má naozaj vycibrený vkus.

Moje poklady, milujem ich obe, prebehne mi hlavou, len čo sa Adelka poberie za maminou. Už aby sme boli na mieste, malá ešte nevidela more. To bude otázok a mudrovania.

Teraz najčítanejšie