BLOG
Do Re Mix
Do Re Mix
1 384

Netradičný hudobný počin Pavla Bršlíka

V pondelok 17. septembra opätovne zavíta do Bratislavy náš momentálne najúspešnejší tenorista Pavol Bršlík, aby za doprovodu Slovenskej filharmónie predstavil poslucháčom Štyri posledné piesne Richarda Straussa. Koncert púta pozornosť dvoma zvláštnosťami – jednak Bršlík zaspieva (v jeho podaní v premiére) piesňový cyklus, ktorý býva tradične interpetovaný ženskými hlasmi a je veľmi neobvyklé, aby ho spieval tenor. Druhou zaujímavosťou je samotný piesňový žáner, ktorého doménou je istá intimita a uvádzanie skôr v komorných priestoroch, typicky v sprievode klavíra. Štraussov cyklus však v pondelok večer v Redute zaznie vo Veľkej koncertnej sále za doprovodu symfonického orchestra. Z týchto dôvodov sme mu položili niekoľko otázok.

Pán Bršlík, čo vás viedlo k tomu, aby ste siahli po typicky sopránovom parte? 

Keď Richard Strauss napísal Štyri posledné piesne, neuviedol, že by boli skomponované výhradne pre soprán. Napísal, že sú určené pre vysoký hlas. Pri premiére v roku 1950 piesne spievala Kirsten Flagstadt, ktorá bola vysokým mezzosopránom. Následne boli interpretované zväčša sopranistkami. Tak vznikla v podstate nejaká tradícia. Lenže texty piesní sú neutrálne, vôbec ich nemusí spievať ženský hlas. A pokiaľ má niekto dispozície, ktoré mu dovoľujú tónový rozsah zvládnuť, prečo by ich nemohol zaspievať? Pre mňa nakoniec vôbec nie je najťažšie zvládnuť ich rozsah, ale skôr vystihnúť atmosféru a emóciu, ktorú majú vyvolávať.

Ľudia ale majú tento piesňový cyklus napočúvaný vo verzii so ženskými hlasmi. To čo v pondelok zaznie, bude tak trochu experiment. 

Pýtate sa ma či mám strach? Áno, samozrejme mám. V ľuďoch sú isté predsudky voči tomu, aby tento cyklus spievali tenoristi. Okrem toho, všetci sú zvyknutí na to, že ženský hlas dielu dodáva špecifický zvuk a s tenorom to tak nebude. Ja sám to veľmi dobre poznám, keď si raz na nejakú verziu nahrávky zvyknem, len veľmi ťažko sa potom dokážem preorientovať na úplne inú. Ale kto si chce otvoriť nový obzor, ten si ho otvorí. Ja som zástancom toho, aby sa tradícia tak trochu porušovala, nie je nič horšie, než keď všetci donekonečna opakujú rovnakým spôsobom to, čo už všetci mnohokrát počuli.

Nemalo by mať takéto porušovanie tradícií nejaké hranice? A ako ich stanoviť? Pred časom, keď sme robili rozhovor pre Opera Plus, ste sa sťažovali, že napríklad režiséri nerešpektujú tradície a potom to dopadne tak, že v klasických operách speváci musia pobehovať so samopalmi…

Kde je hranica porušovania tradícií vám presne poviem po koncerte, keď uvidím, ako to celé vyznelo. Ak to nebude také, ako by som chcel, tak potom si poviem, že som si asi zobral príliš veľké sústo. Na druhej strane, keby som to vôbec neskúsil, tak by ma tá idea neustále pokúšala. Takto, aspoň nebudem musieť banovať, že som jej nedal šancu a budem definitívne vedieť, či to bol, alebo nebol dobrý nápad. A hlavne si myslím, že ma to určite posunie niekam ďalej. Strauss sa v Štyroch posledných piesňach vyrovnáva s blížiacou sa smrťou, ukazuje v nich, ako sa pozerá na život. Niekto si možno povie, že som príliš mladý na to, aby som spieval o smrti, ale podľa mňa sa mladí ľudia tiež môžu celkom dobre vžiť do takejto situácie.

Ten nápad bol váš? 

Áno, bol to môj nápad. Mám v repertoári aj iné Straussove piesne, tie už spievam dlhší čas. Mám odpozorované, že piesne po viacerých koncertoch získavajú iný nádych. Tie diela s vami žijú, majú nejaký vývin a ich podanie sa postupne mení. Pokiaľ si v repertoári ponechám aj Štyri posledné piesne, predpokladám že ich stihne rovnaký osud. Na ďalších koncertoch už nebudú rovnaké, ako na tomto úplne prvom.

Piesňovými recitálmi idete proti mainstreamu. Ten od koncertu očakáva veľké a známe operné árie. Váš pondelkový program nie je ani opočúvaný, ani notoricky známy. 

Poviem to asi takto: Nikdy som nechcel patriť k tzv. cirkusovým umelcom. Mainstreamový koncert vážnej hudby je naozaj o tom, že spevák príde na javisko, predvedie zopár árií, podľa možností niekoľkokrát zaspieva vysoké cé a odíde preč. Pre mňa toto nie je. Ja samozrejme obdivujem kolegov, ktorí dajú vysoké cé aj o tretej ráno, ale hudobný zážitok by nemal byť o tom, kto vyššie preskočí latku. Spievať piesne je svojim spôsobom oveľa krajšie. Ja som sa preto už odpočiatku kariéry snažil robiť takéto recitály. Rozširuje to obzor a zároveň to pre mňa aj bola očista práve od opery.

Skúška na pondelkový koncert, foto Katarína Korecká

Keď ste robievali piesňové recitály s klaviristom Amirom Katzom či Robertom Pechancom, spievali ste tradične s klavírom. To dávalo tomuto podujatiu komornú atmosféru. Teraz budete mať za sebou veľký orchester. Nestratí sa tým intimita? 

Nemám rád, keď sa robia piesňové recitály s klavírom vo veľkom divadle. To chce úplne iný druh sály, vo veľkom divadle priestor vždy akúkoľvek intimitu zabije. Štyri posledné piesne sú ale vrcholným dielom Richarda Sraussa a jednou z najviac oceňovaných vecí je práve rafinovaná, nádherná orchestrácia, ktorá vyžaduje veľkú sálu. Straussovský orchester dokáže v tomto diele získať nesmierne bohatú farbu, ktorú by klavír nikdy nedokázal predviesť. Spievať Štyri posledné piesne len s klavírom by podľa mňa bolo veľkým ochudobnením.

Ďakujem za rozhovor.

Peter Bleha

***

Štyri posledné piesne z našich interpertov v minulosti naspievali aj Magdaléna Hajóssyová a Lucia Popp. Tá ich zaspievala aj na svojom (poslednom) koncertnom vystúpení na Slovensku.

 

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Flash news, recenzie, a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu

Blogy

|