Predpona

„Dobre, stačilo,“ povie a ukončí hovor. Hotovo, viac ho naťahovať nechce, ani nemôže. Priateľka, smiešne, určite nie, s predponou ne je to presnejšie. Áno, boli časy. Študentské, plné neviazaných radovánok, veľmi sa jej prehrabovať v spomienkach nechce. Chce, nechce, niekedy si nerozkážeš, chlapčenská štica, štýlové oblečenie. Takto si ju uchovala, jednoducho to bola ona.

Kdeže, všetko je preč, nadbytočné kilogramy obalili jej telo, aj účes je fuč. Fyzické zmeny sú nezvratné, tisne sa na jazyk, dobehnú každého. Samozrejme, ani ona už nie, čo bývala. S detským kočíkom by vyzerala skutočne podivne. To je predstava, úprimne ju pobavila. Sadne si, zohne sa. Sú tam, kdesi v spodnej zásuvke. Hľadí do obrovského priestoru plného rozličných vecí. Svadobné, nie, tie nehľadala. Mrkne na prvú z nich očkom a položí ich bokom. Budú ešte hlbšie, úplná história.

No konečne, tento album bude správny. Hm, ani neverím, že som takto vyzerala. Ale každá doba má svoj štýl, bez toho to nejde. Tu je, krása, bola to perfektná baba. Pozerám jej do tváre, čítam v nej. Áno, povyvádzali sme toho dosť. Buchnutie, album zatvorený, najvyšší čas venovať sa vlastnému potomkovi. Nemalo to dopadnúť takto, ale život je niekedy taký, aj priateľstvá sa vyvíjajú.

Malé detské rúčky sa naťahujú smerom k nej. „Mama, mama.“ Široký úsmev okamžite zdobí jej tvár, načiahne sa, už ho má v náručí. Možno nevhodná spoločnosť, snaživo hľadá dôvody. Radosť sa mieša so smútkom, nechcela, aby to dopadlo takto. Dnešný útok odrazila, ďalší príde čoskoro.