Hlasovanie o tom, že Maďarsko porušuje hodnoty Európskej únie

Foto: TASR/AP

Pre viacerých slovenských komentátorov a politológov je to vec jasná ako facka – kto nie je za aktiváciu článku 7 proti Maďarsku, je sympatizant Orbána alebo sa nestotožňuje s hodnotami EÚ. Skutočnosť je však omnoho komplikovanejšia.

Europoslankyňa Sargentini uvádza vo svojom rozsiahlom uznesení 69 jednotlivých bodov, ktoré majú dokazovať, že „existuje jasné riziko vážneho porušenia hodnôt, na ktorých je Únia založená, zo strany Maďarska“. V takom prípade je potom možné aktivovať „bububu-článok“ 7.

Článok 7 ZTEU sa skladá z preventívneho a sankčného mechanizmu. Preventívny mechanizmus podporil v stredu Európsky parlament a teraz ho musia potvrdiť členské štáty 4/5 väčšinou. Výsledkom by mohlo byť rozhodnutie, že existuje riziko vážneho porušenia hodnôt EÚ, ktorú sú definované veľmi všeobecne v článku 2. Tento mechanizmus nekončí stratou hlasovacích práv, ani inými sankciami, predstavuje v podstate iba politický odkaz neposlušnému štátu. Preto ho nazývam „bububu-článok“.

Z povahy textu teda jasne vidieť, že nejde o konkrétnu právnu normu, ale o všeobecné, bližšie nedefinované skutkové podstaty, ako „nedodržiavanie zásad právneho štátu“. Tam sa teoreticky zmestí všeličo, pravdepodobne aj nechať zbiť 800 občanov, ktorí v referende chceli vyjadriť svoj názor (Katalánsko), či odignorovanie platného referenda (Grécko). V stredu sa tiež často skloňovali vraždy novinárov na Slovensku a Malte.

Mimochodom, aktivovať článok 7 mohla aj 1/3 členských štátov. Členské štáty sa ale k ničomu nemajú, aj keď ich Europarlament pobáda už od roku 2011. Trefne na to poukázal aj predseda strany ľudovcov, Manfred Weber, počas debaty v Štrasburgu. Rovnako môže článok 7 aktivovať Európska komisia, ktorá ho nedávno aktivovala voči Poľsku. Lenže pri Maďarsku Komisia nevidela systematickú hrozbu. Tento postoj má vysokú výpovednú hodnotu. Navyše, eurokomisár Frans Timmermans počas stredajšej debaty vymenoval všetky konania o porušení EÚ práva, ktoré sa voči Maďarsku vedú a Komisia vraj koná najefektívnejšie ako vie.

Viacero bodov uznesenia sa totiž už teraz úspešne rieši v samostatných konaniach o porušení zmluvy, takzvaných „infringmentoch“. Týchto konaní vedie EÚ voči členským štátom cca 2000 (voči Slovensku asi 50). Nepovažujem za správne navrhovať tresty za prehrešky, pri ktorých Maďarsko zjednalo nápravu. Príkladom je segregácia rómskych detí, či diskriminácie žien na pracovisku, ale infringmenty sa vedú aj vo veci obmedzenia financovanie mimovládok zo zahraničia, nedostatočného azylového procesu či Stredoeurópskej univerzity. Tlak Komisie donútil Orbána dohodnúť sa s touto univerzitou a tá v Budapešti pravdepodobne ostáva.

Ďalej, uznesenie obsahuje zavádzajúce body, ktoré nesúvisia priamo s právnym štátom a boli by tak nebezpečným precedensom o tom, kedy sa článok 7 uplatňuje. Kým návrh Komisie o Poľsku sa sústredil takmer výhradne na ich reformu súdnictva, tento návrh ide oveľa ďalej. Nájdeme tam všehochuť – od pracovných podmienok tehotných a dojčiacich matiek, cez rodovú identitu, patriarchálne stereotypné prístupy mužov, nezamestnanosť Rómov, až nedostatočnú ochranu LGBT žiadateľov o azyl. V uznesení sa píše aj o Istanbulskom dohovore, ktorý na rozdiel od nás Maďari podpísali. Obavy zo slobody médií, či pôsobenia mimovládok tak takmer zanikajú.

Uznesenie sa malo zamerať iba na konkrétne a najvážnejšie prehrešky Orbánovej vlády, ale namiesto toho mieša autoritárske sklony Maďarska s nedostatočným sociálnym zabezpečením a dokonca malým počtom prijatých migrantov. Vyčítať Orbánovi, že prijíma malý počet migrantov považujem za zvrátené. Orbán ako jeden z mála pochopil, že krajinu, ktorej vládne, musí chrániť a postavil riadny plot. Za ten bol síce kritizovaný, ale konkrétne naň mu Únia prispela. Aj to stojí za zamyslenie.

Toľko teda k dôvodom, prečo som za Uznesenie nehlasoval – lebo je to všehochuť, mieša hrušky s jablkami a miestami sú výčitky jednoducho od veci.

Teraz k dôvodov, prečo som nehlasoval proti tomuto uzneseniu, ako bolo odporúčanie mojej frakcie ECR. Ako som sa už v minulosti vyjadril, žijúc v Maďarsku, by som patril k najväčším Orbánovým kritikom. Orbán je skôr ľavicový a konzervatívny politik, ja presný opak. Navyše, rozkrádanie eurofondov je rozšírené aj v Maďarsku. Súhlasím aj s tvrdením, že spôsob vládnutia Viktora Orbána má autoritatívne črty, že niektoré zmeny v súdnictve môžu byť v maďarskom kontexte problematické, že sloboda médií by mohla byť väčšia. Zjednodušene sa dá povedať, že s Orbánom súhlasím len v oblasti migrácie, tu mu dokonca držím palce, aby si zachoval pevný postoj. Preto som mojim hlasovaním „proti“ nechcel vyslať signál, že všetko je v poriadku. Nie, nie je a množstvo infringmentov, rôzne správy, či OLAF alebo Benátska komisia sú toho dôkazom.

A práve preto, že na jednej strane považujem uznesenie za zle naformulované a s veľkými časťami nesúhlasím a na druhej strane by Maďarsko malo vo viacerých oblastiach zjednať nápravu, som sa zdržal.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Richard Sulik

Richard Sulik

Záleží mi na tejto krajine. Lebo tu chcem žiť, lebo sem patrím. Nechcem aby moje deti opustili Slovensko, ako moji rodičia v 1980. Preto som v politike, preto spravím všetko, aby Slovensko bolo lepšou krajinou pre život. Máme na to. Máme skvelých ľudí, krásnu krajinu, mier a ak bude veci verejné spravovať lepšie, bude tu radosť žiť.