Denník N

Prilbu som nenosila, až kým ma nebral vrtuľník

Nikdy na to nezabudnem: zrazu prišla tma, nemala som čas nikomu povedať: „Ahojte, lúčim sa, fajn tu bolo, mrzí ma, keď som hysáčila, a milujem vás.“ Nič, len tma bez sekundy navyše.

Nedokázala som sa hýbať, nedokázala som hovoriť a asi ani myslieť. Cez to všetko si pamätám na pár drobností. Už si teda nie som istá, či si ich pamätám, alebo mi ich rozprávali. Inak bola všade tma. Bolesť žiadna.

Prvé slová, ktoré som vraj povedala, boli: “ Kde som, kde sú deti? Žijú?“ Dnes mám pocit, že si tú hrôzu pamätám. Že si pamätám, ako som si uvedomila, že asi umieram v havarovanom aute a sú v ňom aj moje  deti. Všetky tie životné strachy sa zbehli do jedného, základného.

Neumierala som v havarovanom aute a deti boli u babky. Ležala som na asfalte v dedine pod Kráľovou Hoľou po tom, čo som pri jazde z kopca stlačila zrejme prednú brzdu,  preletela cez predný volant bicykla, urobila salto a padla na hlavu. Pamätám si len naposledy rovnú asfaltku smerom dole k autu a pocit, že som majster sveta, lebo som to dokázala. Vyšla som tisíc výškových metrov. A  došla z hnusnej kamenitej cesty na krásny asfalt, ktorý ma mal o chvíľu doviezť k autu. Zastali sme na hornom parkovisku a bolo potrebné sa už v radosti presunúť len na dolné. Potom si už nepamätám nič.

Manžel išiel za mnou a hoci bol ďalej, hovorí, že dobre videl ten pád a potom svoju ženu mŕtvu na zemi. Ležala som tvárou dole, ruky pri tele, spod  hlavy mi stekala po asfalte krv a nebola som pri vedomí.  Mohla som z detí urobiť siroty, z muža vdovca, mohla som sa dokaličiť a dokonca života sa nechať tlačiť na vozíku. Keď ma z futbalového ihriska odvážal vrtuľník, možno som uvažovala aj nad tým všetkým. Aká som len strašná krava. A možno ani nie. Spomínam si len na jemné trasenie. A ešte čosi:  pocit, že mi iste chýba pol tváre. Keď ma prenášali na nosidlách v Banskej Bystrici, s prekvapením som zistila, že mám zuby. Nechápala som, ako môžem mať zuby, keď mi chýba pol tváre.

CT hlavy ukázalo, že mám hlavu celú zvonku aj zvnútra. Mala som obrovský opuch tváre, zlomený nos, tržné rany na tvári, nohách  a ramene.

Rozstrihali mi šatstvo, dnes je to najmenej, čo ma trápi. Dokonca som si dodatočne, ako veľká turistka spomenula na to, že si vždy, keď nemám poriadne oholené nohy poviem: snáď ma dnes nebudú ratovať záchranári. Akože žart. V momente, keď máte pocit, že umierate, je vám to jedno. Chlp sem, chlp tam.

My deti z dediny a Slovenského raja, ktoré sme sa celý život na bicykloch vyvážali po lesoch, zriedka nosíme prilbu. Je to tak jedna k jednej. Jeden nosí, iný nie. Nechodíme po cestách, len po lesoch. Cesta s autami je samozrejme iná vec. Tam by som ani nešla. Pre mňa bola prilba vždy symbolom neslobody a kopy zbytočného plastu vo svete. Vždy keď sa dá, zložím ju dole.  Viem, viem..ale keď chcete žiť v divočine, tak chcete, aby vám vial vietor vo vlasoch. Každý máme niečo, čo iný nepochopí. Mňa to moje stálo skoro život.

Na urgente mi očistili rany. Vtedy som sa prvý raz počula. Až tieto dve veci mi potvrdili, že žijem. Môj krik a bolesť.

Potom ma začali šiť a riešiť ostatné veci.

Poznáte film Na lane? Je o človeku, ktorý v roku 1974 prešiel ako povrazolezec z vrchu jednej newyorskej dvojičky na druhú. Pri tréningu ho učil guru dôležitú vec: Ak ti chýba na pevnú plochu ešte krok, neprestaň byť obozretný. Nie si v cieli, stále si na lane!  Mne sa ten pád stal pár metrov od auta.

Po mnohých vyšetreniach ma o pár dní pustili domov. Zvnútra ako herečka, zvonku ako nabúraná  embečka. 5 dní som  striedavo prespala a preplakala od bolesti . Piaty deň  som sa rozhodla , že dovolím nekonečne trpezlivému manželovi, aby mi umyl hlavu. Mala som na nej všade ešte zaschnutú krv, ale mne to bolo jedno. Nedokázala som sa ani zakloniť, ani predkloniť, tak poukladal v kúpeľni na zem matrace, dal ma na nich ľahnúť, hlavu som strčila do sprchovacieho kúta a takto mi ju umyl. S krvou odišla aj polovica mojich vlasov. Už nebude mať v čom viať vietor.

Po tej tme sa svetlo vrátilo. Neviem, či sa mi vráti chuť sadnúť na bicykel. Ale viem, že už nikdy to nebude bez prilby, nech som aj v obci. No toto celé som napísala kvôli niečomu inému. Žijete na dedine? Pozrite sa von z okna, ako tam jazdia deti.

Edit: ĎAKUJEM všetkým, ktorí mi pomohli vidieť svetlo.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie