Denník N

Koncert Pavla Bršlíka v Bratislave – recenzia

Pondelkový koncert agentúry Kapos usporiadaný v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy budil pozornosť nielen vďaka hviezdnemu protagonistovi Pavlovi Bršlíkovi, ale aj samotnou dramaturgiou. Večer zložený z piesní Richarda Straussa a inštrumentálnych kusov Richarda Wagnera sa totiž niesol v tak trochu netradičnom duchu: tenorista sa ujal Štyroch posledných piesní (Vier letzte Lieder), diela považovaného za doménu sopranistiek. S opusom navyše Bršlík vystúpil po prvýkrát a publiku tak pripravil spolu so Slovenskou filharmóniou a dirigentom Robertom Jindrom celkom exkluzívny zážitok. 

Pavol Bršlík patrí v súčasnosti k našim najžiadanejším a najuznávanejším operným spevákom. Jeho vystúpenia na území Slovenska sú prirodzene vždy veľmi atraktívnou udalosťou a poslucháčov by tak celkom určite prilákal aj „mainstreamovejším“ repertoárom. O to viac mi je sympatické, že si túto cestu nezvolil. Naopak: priniesol do Reduty 17. septembra niečo nové, netradičné, interpretačne a azda aj poslucháčsky náročnejšie. Nehovorím pritom len o Štyroch posledných piesňach, ktoré boli ťažiskom celého podujatia, ale napríklad aj o prvej polovici koncertu, na ktorej zazneli viaceré nepríliš často uvádzané Straussove piesne. 

Večer otvorilo jedno z dvoch čisto orchestrálnych čísel – Wagnerova predohra k opere Tannhäuser. Relatívne rozsiahla kompozícia začala v podaní Slovenskej filharmónie (konkrétne dychovej sekcie) trochu nepresvedčivo a celkovo dospeli hráči s dirigentom k potrebnej plynulosti až v druhej polovici diela. Práve v tej sme potom mohli počuť aj farebne pozoruhodné momenty vo vyššej dynamike, stále však vo mne pretrval pocit, že Jindra zvukovosť predohry nedoviedol celkom do dôsledku. 

Veľmi pôvabne ale vyznela Wagnerova kompozícia Siegfriedova idyla, ktorou začala druhá časť koncertu. Dielo je výbornou ukážkou toho, že ani Wagnerova hudba nie je len o veľkolepých operných produkciách. Idylu autor pôvodne napísal pre výlučne súkromnú potrebu, ako dar pre svoju manželku Cosimu. Predovšetkým kvôli finančným problémom skladbu nakoniec v rozšírenej inštrumentácii vydal. Jej intímne, citlivé vyznenie však ostalo. Presne to podčiarkla aj včerajšia interpretácia a orchester hral mäkko, nápadito, s nezaťaženým výrazom a jemne vykreslenými dynamickými odtieňmi. 

Jadro koncertu ale samozrejme tvorila hudba vokálno-inštrumentálna. V prvej časti večera zaznelo šesť Straussových piesní: Ständchen, Ich trage meine Minne, Verführung, Heimliche Aufforderung, MorgenCäcilie. Všetky patria do ranejších skladateľových opusov, majú klavírnu aj orchestrálnu verziu a takisto nie je striktne predpísané, či ich má interpretovať tenor alebo soprán. Bršlík spieval tieto piesne za sprievodu orchestra a toto rozhodnutie so sebou nieslo ako klady, tak aj zápory. 

Ako najväčšie „plus“ som vnímala, že sme si vďaka naozaj kvalitnému, prepracovanému výkonu filharmonikov mohli naplno vychutnať autorovu majstrovskú inštrumentáciu. Práca s orchestrom totiž patrí medzi najvýraznejšie špecifiká Straussovej tvorby a bola by naozaj škoda ochudobniť sa o ňu. Na druhej strane, lyrické vyznenie skladieb by klavírny sprievod podporil lepšie. Bršlík síce atmosféru jednotlivých piesní vystihol, nakoľko ale pri občas až príliš mohutnom zvuku orchestra nedokázal vždy dominovať, bol akoby nútený k tvrdšiemu, menej plastickému prejavu. Bola to škoda najmä v nežne ladených kusoch, ako Ich trage meine Minne či Morgen. Celkom určite nemožno poprieť, že sa jednalo o znamenité a veľmi kultivované prevedenie, azda však ešte potrebuje trochu viac nadhľadu. 

Ako vrchol večera boli zamýšľané Štyri posledné piesne: a toto očakávanie jednoznačne naplnili. Hoci sa o týchto piesňach často hovorí ako o cykle, pôvodne ich autor nekomponoval s týmto zámerom. Ide skrátka o posledné diela, ktoré skladateľ stihol dokončiť, dnešnú cyklickú podobu a názov dostali až neskôr. Naozaj veľa sa diskutovalo o tom, či skladby vyznejú v tenorovom prevedení rovnako sugestívne, ako v zaužívanom sopránovom. Odpoveď na túto otázku je do veľkej miery vecou vkusu. Keď však Bršlíkovu interpretáciu hodnotím sama za seba, musím povedať, že ma upútalo jeho mnohovrstevné, miestami až hĺbavé cítenie, s ktorým sa u ženských interpretiek tak často nestretávame. 

Charakter týchto kompozícií je na míle vzdialený expresívnemu Straussovi zo Salome či Elektry a naopak môže skôr zvádzať k až prehnanému neskororomantickému sentimentu. Aj tomu sa Bršlík vyhol a jeho poňatie bolo veľmi prirodzené a nevtieravo poetické. Mimochodom, paradoxne ma spevák najviac očaril v stredných a nižších polohách, v ktorých bol veľmi vyrovnaný a témbrovo zaujímavý. Rovnováha medzi orchestrom a sólistom fungovala v Štyroch posledných piesňach lepšie než v prvej časti programu a Bršlík tak dostal priestor prejaviť omnoho viac tvorivosti. Celkovo sa jednalo o naozaj pôsobivé prevedenie. 

Pavol Bršlík,  foto: PANER

Len minulý týždeň zazneli Štyri posledné piesne v Prahe. Spievala ich sopranistka Lise Linstrom a československé publikum tak malo príležitosť porovnať v krátkom čase dve verzie tejto známej Straussovej kompozície. Aj v tomto svetle vnímam Bršlíkov počin ako veľmi podnetný a nevšedný – a to určite nie len preto, že sme dielo počuli v podaní tenoristu.

Lucia Maloveská

 

Rozhovor s Pavlom Bršlíkom: TU

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu