Lieky znižujem alebo vysadzujem len opatrne

Nedávno som bola na kontrolnom vyšetrení u psychiatričky. Vítala ma so slovami: „U vás sa očakávala nejaká radostná udalosť, ak si dobre pamätám. Čo to malo byt?“ „Narodenie vnúčatka,“ bola moja odpoveď. „Dobre som to zvládla a dokonca zvládam aj chodiť pomáhať s ním,“ nedalo mi nepochváliť sa hneď vo dverách. Zároveň som jej povedala aj o tom, že v deň narodenia vnúčaťa nastala zároveň i smutná udalosť, zomrela moja svokra, manželova mama. Takže emócie sa začiatkom minulého mesiaca vo mne oprávnene miešali. „Nenakladajte si na seba veľa. V podobe zhoršenia stavu tie udalosti, čo sa udiali, môžu mať dopad aj neskôr, dajte si na to pozor,“ bola reakcia lekárky.

Potom prišla pre mňa ťažšia časť nášho rozhovoru. Musela som sa priznať, že som v júli vysadila antidepresíva. Cítila som sa už v lete lepšie a došla som k záveru, že tú nízku dávku antidepresív, ktorú som brala, momentálne zrejme nepotrebujem. Na moje prekvapenie ma za to doktorka nezvozila. Dokonca povedala, že na mne vidno, že som v poriadku. Avšak s príchodom jesene si mám dať pozor a pri zhoršení spánku, depresívnych náladách si antidepresívum nasadiť späť. Preventívne mi chcela zvýšiť antopsychotiká, avšak nesúhlasila som, lebo veď som stabilizovaná a očividne momentálne v poriadku. Nemám rada také to preventívne zvyšovanie liekov. Prečo to robiť? Pre istotu? Pre akú istotu. Aby som neskončila v nemocnici? Neskončím, dám si pozor. Veď tie lieky stačí nasadiť vtedy, keď sa zjavia prvé príznaky. Ja viem, už nie raz som to prešvihla, ale aj neraz ustriehla.

Najťažšie na tom všetkom je priznať si pri zhoršení stavu, že je to zas tu, že sa to zas rozbieha a človek znova potrebuje lieky, aby vládal žiť. Doktorka vraví, že pri prvých depresívnych náladách, pri poruchách spánku, pri zvýšených pocitoch úzkosti,… Keď ja tie úzkosti mám aj teraz a zhoršilo sa to asi po vysadení toho antidepresíva. Áno, nepriznala som jej to, pretože to nie je až také strašné. Úzkostné myšlienky si uvedomujem a snažím sa ich nevšímať, nepodľahnúť im. Úzkosti v tej ľahšej forme sú bežnou súčasťou môjho života. Žiaľ, strach a obavy vo forme úzkostí sú pre mňa typické už roky. Bez nich by som to hádam ani nebola ja. Viem s tým žiť a po pravde zvyká si aj moja rodina, moji najbližší. A už si dávam pozor , aby som pri každej úzkostnej myšlienke počas jazdy autom nekričala na vodiča to moje: „Pozor!“ Nie je im to príjemné, keď ich v aute nie raz upozorňujem na kadečo, čo sa bežne vyskytne na ceste, ale zvykajú si a ja sa snažím ovládať.

Psychiatrička chcela veľmi hovoriť s mojím manželom. Snažila sa mu počas vyšetrenia dovolať, no nepodarilo sa jej to. Nepodarilo sa to ani mne. Bol práve v práci. Volal s ňou po mojom vyšetrení. Vravela mu v podstate to, čo mne, aby sme pri prvých príznakoch veci riešili liekmi a konzultáciou s ňou. Zdôrazňovala mu, že pri mojej súčasnej medikácii mu nevie zaručiť, že nedôjde k ďalšej epizóde a potrebe hospitalizácie. „To mi nezaručí nikdy,“ bola manželova reakcia, keď mi o tom hovoril. Apelovala naňho, aby na mňa dohliadol, lebo ja svoje príznaky často bagatelizujem. Má pravdu, psychóza sa rozbieha neraz veľmi rýchlo a tá hranica priznať si, že „už to znova začína“ a „už je to tu v plnej paráde“ je veľmi tenká. Viem podľa poslednej epizódy, že som si stále vravela: „Toto ešte ustojím.“ No už som v tom bola až po uši a zastaviť epizódu sa znova podarilo až v nemocnici. Rada by som tomu tentokrát predišla.

Snažím sa v stabilizovanom stave brať čo najmenej liekov. Nerobím to z roztopaše, ale preto že už ani pečeňové testy nemám najlepšie. Nemusí to byť z liekov, ale môžu na to mať vplyv. Verím, že tak ako je niekdy čas lieky zvyšovať, rovnako nastáva niekedy čas lieky znížiť. To, s čím sa zvládam popasovať, nechcem potláčať liekmi. Myslím tým nielen pocity úzkosti, ale aj menšie výkyvy nálad. Pri vyšších dávkach liekov pociťujem akýsi nezáujem o všetko, emócie mám oploštené. Pri nižších dávkach som aktívnejšia, činorodejšia. Vysadené či znížené lieky sa snažím nahradiť zdravším spôsobom života. Snažím sa viac hýbať, chodiť na prechádzky alebo cvičiť, dodržiavať určitý denný režim. Pri vyšších dávkach liekov o uvedené nemám záujem, som apatickejšia. Ja viem, istý čas je to po epizóde aj žiaduce, organizmus si potrebuje zrejme oddýchnuť. Odhadnúť kedy je ten správny čas lieky znížiť a či vôbec znižovať nie je jednoduché. Rovnako ako ustriehnuť prípadné zhoršenie stavu. Jediné o čo sa môžem oprieť sú moje vlastné skúsenosti, poznatky z vlastného prežívania jednotlivých etáp choroby.

Keď som doktorke ďakovala za chápavý a tolerantný prístup, povedala: „Ja viem, každý to chce skúsiť, ale najbližšiu kontrolu si dáme skôr. Chcem vás na jeseň vidieť.“