Denník N

Neponižujte ma len preto, že mám HPO

To, že mám psychickú poruchu neznamená, že som menejcenná, i tak mi to sama navráva viac než dosť.

Plne uznávam, že život s hraničiarom/kou je ťažký. Fakt. Opisovala som, že vieme byť a bývame príšerní a naše okolie trpí. Viem to. Lenže ani my sami nie sme s HPO v pohode, my sme tí, ktorí s tým žijeme 24 hodín per deň a trápime sa. Nevybrali sme si úmyselne, že chceme byť emocionálne nestabilní, za to zvyčajne môže naše okolie (rodičia, ktorí čosi-kdesi totálne dosr*li napríklad). A teraz si vezmite situáciu, že práve tí, ktorí majú zásluhu na tom, že máme pošahanú osobnosť, nás ponižujú, vyčítajú nám to a robia si z nás srandu. Milé, nie?

Zažívam také. Mám príbuznú, ktorá má sakra veľký podiel na tom, že som borderline. Jej primárnym nedostatkom je to, že absolútne nevie zniesť kritiku, ani jej náznak. A vždy, keď jej poviem – keď sa o to pokúsim teda, že sa mi toto a toto na nej či jej správaní nepáči, už som ja tá najhoršia. Keď som sa ocitla prvý raz v Pezinku, môj lekár jej údajne povedal, že je očividne úplne duševne zdravá. Po pár minútovom rozhovore. Neverím, že to spravil, ale ak aj hej, moja dôvera v jeho skilly prudko poklesla, hoci inak ho mám fakt rada a uznávam ho. Možno tým len niečo sledoval, trebárs sa mu moja teta (povedzme, že je to ona) hrozne páčila a chcel sa jej zalíškať, ale keby s ňou denne fungoval, zistil by niečo iné.

Možno si poviete, ako chce duševne… ako to povedať… ako chce cvok určovať psychické zdravie iných, ale to, že som hraničiarka neznamená, že som idiot. Aj keď si to o sebe myslím veľmi často, aj keď neverím kecom v prepúšťačkách o „IQ vo vyššom pásme priemeru“ (nechajte ma zasmiať sa). Skrátka dotyčná má nejaký problém, ktorý si však sama v živote nepripustí, pretože… neviem. Má enormné ego? Bojí sa reakcie okolia, „čo by na ňu povedali druhí“ (fuj!), ako sa tu na Slovensku nosí, keby trebárs zašla k psychológovi? Whatever. To už je o nej. Náš vzťah je divný, ale tak nejak mi na nej záleží – iba by som jej to v živote nepovedala – a trochu ma zraňuje, keď sa ku mne správa ako k niečomu, čo jej prekáža. Okej, ani ja nie som happy, že musím byť na tomto prekliatom svete a XY ráz som sa z neho pokúšala odstrániť, ale to už jej začalo hrozne vadiť a vehementne sa snažila zabrániť mi v tom. Viete čo? Som hlboko presvedčená o tom, že ľudia vás zachraňujú len a iba preto, že sa to akosi patrí, inak vás má každý v- na háku. Nuž, je to smutné.

Tomu, čo teraz napíšem, ani sama neverím, no mám asi sem-tam nejakú kvalitu, až na zmysel pre humor mi nenapadá ani jediná. Už i tak mám pocit, že sa nehorázne chválim a nenávidím sa za to, ach bože. Dajme tomu, že to je niečo, vďaka čomu by ma mohol mať niekto rád. Ono aj pár ľudí má a dodnes ich nechápem, prečo to robia? Nie mojou vinou je to pokryté príkrovom HPO-čky a sú aj takí, ktorí na to neprestávajú poukazovať. A to mi prekáža. Psychická porucha je to, čo máte, nie to, čo ste. Označujem sa úplne bežne za borderline cvoka, ale primárne som proste Sonya.

A toto mi teda tiež trvalo len nejakých 26 rokov uvedomiť si, no dobre.

A Sonya je hrozná, to je mi jasné, ale možno je aj… ja neviem, v pohode? Má rada zvieratá, predovšetkým mačky. A je odhodlaná ísť si za svojím a občas je bojovná, no. Nedalo by sa sústrediť na to dobré, čo tu je a neohadzovať ma blbými poznámkami za to, že niekto kedysi v minulosti čosi zblbol? Veď teta neprestáva trúsiť hlášky typu „ale veď ty si hraničiarka, to je pre teba typické“ alebo dokonca „môžeš si za to (celé) sama“. Už mi povedala aj to, že si môžem sama za diabetes, ktorý som „nadobudla“ v štyroch rokoch. Že huh? Jasné. Mea culpa. Asi by som sa za to mala ísť dorezať, akoby mi nestačilo, že mi cukrovka aj tak uberá zo zdravia a raz ma možno zabije.

Alebo ma zabije prv tá, o ktorej píšem, pretože si to zrejme prečíta a houby z toho pochopí. Som každopádne presvedčená, že s takým niekým sa stretli mnohí s psychickou chorobou, lebo veď kto by do vás hustil, akí ste nemožní a ako chcete len pozornosť, keď máte zlomenú nohu, však? Akonáhle sa však porežete, pretože potrebujete prebiť psychickú bolesť a ste úplne ekvivalentne len chorí, tak už ste div nie úplní ko**ti a ďalšie milé veci, robíte to iba preto, aby vás ľutovali a blah-blah-blah.

Tak teda prosím, neponižujte ma/nás len preto, že v mozgu sa nám pošahala trochu chémia.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.