Denník N

Hranice zvedavosti

Zvedavosť. Je to túžba či vlastnosť? Alebo oboje? Má nejaké hranice? Je možné, aby bola zneužitá v istom zmysle naša zvedavosť takým spôsobom, aby sme zatrpkli a dospeli mylnému presvedčeniu, že už vieme všetko? Píšem o tom, ako môže byť zneužitá a ako môžeme veľmi ľahko dospieť k mylnému presvedčeniu, že dokážeme uchopiť zložitý svet prostredníctvom primitívnych šablón, zovšeobecňovania a pod.

Zdroj: Pixabay.com

Zvedavosť  je krásna vlastnosť. Nie je to tak dávno, čo som prišiel k istému subjektívnemu názoru. Netrvám na jeho objektívnej platnosti ani si netrúfam napísať, do akej miery je pravdivý. Domnievam sa totiž, že mnohí dospeláci stratili schopnosť žasnúť, diviť sa. Samozrejme nie všetci, ale je to jedna z vecí, ktoré by nebolo na škodu v sebe neustále oživovať a brať si v tomto za príklad aj deti.

Pamätám si mnohé momenty z detstva, kedy som žasol nad krásou mnohých kvetov, užíval si plnými dúškami západ Slnka alebo jemný vietor, ktorý hladil na tvári.

Mnohé bežné veci a javy v prírode sa veľmi ľahko stávajú časom všednými záležitosťami kvôli mnohým povinnostiam.

Alebo keď vám radosť zo života vezmú depresie a zdravotné problémy či trápenia blízkych a priateľov, prípadne aj cudzích ľudí,  pokiaľ ste empatickí.

Ľudský život je tak…krehký a krátky. V porovnaní s obdivuhodnou dĺžkou života niektorých stromov. A za ten krátky čas dokážeme si byť tými najhoršími nepriateľmi sami , ba navzájom medzi sebou. Pritom je zábleskom svetla, na chvíľu zažiari a mihne sa na scéne, aby sa nakoniec stal púhou históriou zanechajúc za sebou rôzne stopy a odtlačky v srdciach našich blízkych, priateľov a ďalších pokolení . Chceme niečím byť, máme rôzne túžby a sny a hľadáme zmysel našich životov, každý z nás vlastným spôsobom a tempom. Naše cesty sa krížia s druhými, popretkávajú a veľakrát prichádza k rôznym treniciam a kolíziám.

Prirodzene. Ak sa predsa len v nás zapáli zvedavosť, každého spolu s jeho odlišnými prioritami, ašpiráciami a túžbami privádza k nečakaným cestám, ktoré nás časom žiaľ vzdialia. Na začiatku sme si mohli rozumieť perfektne, mohli sme tráviť hodiny a hodiny času komunikáciou o všeličom, mať spoločný svetonázor na svet, neskôr o niekoľko rokov už nie. Vyvíjame sa, dozrievame a občas sa zmeníme na nepoznanie zásluhou mnohých životných skúseností, zážitkov a stretnutí.

Zrazu nie je o čom sa rozprávať. A kedysi sme sa dokázali baviť o všeličom, taká je moja skúsenosť. Zvedavosť bola prirodzená, nestačilo mi učenie cirkvi, v ktorej som bol vedený. Hranice toho vierovyznania(katolícke), boli príliš úzke. Objavovaním nových horizontov sa prebúdzala zvedavosť a túžba vedieť, spoznávať a hľadať si vlastnú cestu. Puberta je napokon taká, búrime sa, revoltujeme, spochybňujeme rôzne autority…normálna etapa vývoja.

Má zvedavosť nejaké hranice?

Toť otázka! V puberte ma túžba vzdelávať sa privádzala postupne k „ezoterike“ a ku konšpiračným teóriám. Stával som sa rebelom, aspoň som sa tak vnímal. Niekým, kto uvidel „za oponou sveta“ obrovské manipulácie. Bol to fascinujúci svet nových záhad, intríg a záludností. Dostane vás do stavu opojenia. Do sebaklamu, že teraz ste… precitli. Svet „alternatívnych“ médií vám nebadane podsúva čosi, čo sa tvári ako „skutočné poznanie“, lež nemá s ním nič spoločné.

Je ako sladké víno so štipkou jedu, pomaly zabíja a otupuje. Zdravá zvedavosť sa pomaličky mení na nutkavú potrebu dozvedieť sa čo najviac z internetu o tom, čo nám stihli „zatajiť“. Zdravá skepsa sa začne meniť na nezdravé pochybovanie. Hranice prekročíte a ani o tom netušíte. Opojený falošným poznaním ste hnaní poučovať druhých, aby prestali byť naivnými ovcami.

Lebo vy viete. Vy ste konečne znalí. Hranice zvedavosti a pochybností sa tam transformujú. Na plané mudrovanie, cynizmus a akýsi pocit nadradenosti.

Večný strach. Ustavičná pochybnosť. Chorobná podozrievavosť a neustále hľadanie vonkajších nepriateľov. Nenávisť.

Zneužívajú vašu prirodzenú zvedavosť a túžbu po poznaní. Dali by sa označiť za novodobých „náboženských“ kazateľov. Ich artiklom je náš strach zo súčasného sveta, v ktorom prebiehajú rýchlo mnohé zmeny a vývoj v oblasti informačných technológií, v oblasti medicíny…a tak ďalej, nové a nové poznatky, informačný boom.

A v neposlednom rade svet už nie je uzavretý. Stret rôznych kultúr a paradigiem, svetonázorov prebieha, je tam dialóg.

Svet starých istôt a poriadkov už neexistuje. Naše vzťahy do veľkej miery ovplyvnil i vynález internetu, sociálne médiá ako Facebook, Twitter a mnoho ďalších vynálezov a noviniek.

Spása je rovnako poruke. Ponúkajú ako obetných baránkov rôzne zraniteľné skupiny ľudí, na ktorých si môžu vŕšiť ich čitatelia, fanúšikovia svoj hnev, nenávidieť ich a pohŕdať nimi,. Veľmi silným naratívom je :“Verte nám, iba my vám odhaľujeme objektívnu pravdu o svete, ktorú vám chcú zatajiť!

Zvedavosť bez pokory

Pokora…vytráca sa viac a viac v takom štádiu. Táto bezhraničná zvedavosť je skôr blúznením, je zvedavosťou na nesprávnom mieste, priestorom, kde sa už nehľadajú skutočné fakty.

Stáva sa iba neurotickým prehrabávaním sa dookola tým istým. A tak ako náboženskí fanatici majú hotové odpovede na všetko možné, rovnako podobný druh fanatizmu vykazujú ľudia, ktorí sa hlboko ponoria do králičej nory všakovakých spiknutí, konšpiračných teórií, ustavičných hrozieb, ktoré nám majú údajne plánovať akési tajné elity.

Niet tam vôbec priestoru žasnúť v dobrom slova zmysle. Chýba tam pokora. Nie je „dovolené“ nevedieť. Nemať na všetko odpovede, hoci navonok to nie je povedané. Radosť zo života sa nevyhnutne musí vytratiť. Ba deti s ich nevinnosťou a prirodzenou zvedavosťou ich predbiehajú.Nemajú tie hlavy ešte zaťažené týmto haraburdím.

Priznať si, že nebudem vedieť všetko po celý život a napriek najlepšiemu úsiliu a snahe spoznávať čokoľvek sa mi nepodarí pochopiť vždy všetko a zakaždým správne… je v skutočnosti oslobodzujúce.

Nevedomosť je motorom

Uvedomiť si svoju nevedomosť a limity nášho spoznávania, nedokonalosti a kognitívne omyly, ktorých sa často dopúšťame, môžeme využiť v náš prospech.

Ako motor, ktorý nás bude nabádať mať neustále otvorenú myseľ, mať radosť zo skúmania nových obzorov, a pritom stále zostať pevnými nohami na zemi.

Páči sa mi výrok: Viem, že nič neviem.(Sokrates)

Až s odstupom času som ho začal viac oceňovať.  Občas si ho pripomínam, aby som nezabudol, že nikdy nedosiahnem nejaké absolútne poznanie. To je však v poriadku.

Je v poriadku nevedieť všetko. Nestíhať vedieť všetko, čo by sme radi vedeli a robiť chyby. Niekedy nechápať. Dovoliť si nechápať.

Priznám sa, že niektoré veci už nikdy nepochopím.A asi ani nechcem pochopiť.

Hlbokú ľudskú zlobu a nenávisť voči menšinám. Opovrhovanie ľudskou bytosťou pre inú farbu pleti, náboženstvo alebo inú národnosť atď.

Hranice

Hranice, kedy ide ešte o zdravú zvedavosť  a skepsu alebo už o nutkavú potrebu si skôr potvrdzovať naše vlastné obavy zo sveta a z jeho komplexnosti vrátane mučivých pochybností, sú tenké. A je to práve zvedavosť a túžba uchopiť svet v jeho zložitosti tak, aby sa stal pre nás zrozumiteľnejším, ktorú zneužíva istý druh médií. Tak na to pamätajme, buďme si toho vedomí a z času na čas nezabúdajme opätovne preskúmavať naše presvedčenia o mnohých veciach a kriticky ich prehodnotiť, či stále obstoja.

Lebo sa môže veľmi ľahko stať, že zhrubneme do takého cynizmu, až stratíme kúsok po kúsku nebadane cit, empatiu, ľudskosť.

A toto môže hroziť každému človeku nez ohľadu na to, akého je svetonázoru alebo k akému „táboru“ či skupine patrí, resp. s akou sa identifikuje.

Zvedavosť, humor a uvedomovanie si úžasných maličkostí v živote každopádne nám môže pomôcť zostať ľudskými, ak nezabudneme z času na čas na odstup od seba samých aj od druhých. Možno to vyznieva celé pateticky, ale ako človek, ktorý si zažil tiež mnohé trápenia, som rád, že som ešte stále tu a že môžem písať aj o týchto veciach.

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Lazík

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky, fenomén hate speech, ľudské práva. Bavia ma zaujímavé seriály, filmy.