Poučili sme sa z ekonomickej krízy ktorá nás skoro všetkých potopila?

Hypotekárna kríza v rozmedzí rokov (ako sa uvádza) 2007 až 2010 nám ukázala, ako ten náš kapitalistický systém systémov par excellence bol ‘načapaný’ v celej svojej krehkej nahote. Systém, ktorý nás poúčal a nabádal nebáť sa vlastného individualizmu a vlastných cieľov sa koniec-istých-koncov (len v Spojených štátoch stratilo prácu následne toľko ľudí ako všetkých obyvateľov Švajčiarska dokopy), dokázal v priebehu niekoľkých dní stať až tak fragilným, že nebolo ďaleko k jeho grandióznemu kolapsu s dôsledkami pre všetkých. Ak by sa totiž nepristúpilo k radikálnym a stále dodnes kontroverzným opatreniam naliatia miliárd do bankového systému (tzv. argument ‘too big to fail’), behom pár dní by skolaboval celý finančný systém, banky a bankomaty by prestali vydávať peniaze, obchody by prestali akceptovať transakcie a rabovačky by nasledovali pár dní neskôr. Z interných dokumentov a svedectiev sa vieme dopátrať, že išlo o hodiny, nanajvýš o deň/dva, a ak by sa nepristúpilo k riešeniam, prišli by sme o všetko čo sa tu budovalo celé storočie. Až z toho idú nepríjemné zimomriavky.

Pôvodcom tejto ‘dokonalej búrky’ bol práve ten náš ekonomický systém, ktorý pred týmito udalosťami postupne prijímal medzi seba všetky risk-vyznávajúce, ziskuchtivé a podnikavé ovečky, ale dokonca aj tie ktorým sa ani veľmi riskovať nechcelo, ale ktoré boli do neho nahnané aby nevytŕčali zo ohrádky, a to z dôvodu: ľahšie sa ovláda pospolitá skupinka so spoločnými resp. podobnými cieľmi a túžbami. Áno, hovorím aj o takých ktorí síce urputne bojujú proti globalizácii, amerikanizmu, korporativizmu, ale zároveň vlastnia iPhone, FB účet, Instagram, Tesco club kartu, a majú SUV v garáži…a teda každý kto chcel niečo extra, aby sa cítil trochu viac extra. Ale o tom neskoršie.

Hlavným úmyslom bolo (a ním aj naďalej ostáva) zväčšenie nákupno-manickej základne, resp. rozšírenie strednej vrstvy čím viac, aby táto hierarchická ponziho schéma obrovských rozmerov fungovala čo najdlhšie. Všeobecne uplatňované ambície typu ‘mať sa vždy lepšie a robiť všetko preto aby bolo ešte lepšie’ je dosť preceňovaná motivácia. Hlavne keď si uvedomíme, že je to za cenu toho, že každý vo svojom sebaklame stále zaslepene verí, že keď to raz praskne, jeho sa to osobne (alebo jeho rodiny) vôbec nedotkne. Podobnú naivnú zaslepenosť je badať aj u vojakov, ktorí si úrazovosť vo vojne nepripúšťajú, a teda, že by sa im mohlo niečo nepekné stať, resp. koncept svojej vlastnej smrteľnosti. Áno, pre chod celej vojenskej mašinérie je to za potreby, ale keď príde (ak vôbec) vytriezvenie z toho myšlienkového vákua, väčšinou prichádza až po guľke, kedy je už neskoro…

Ak by sme sa na moment preniesli do doby cca. 500 rokov dozadu a prechádzali by sme Európou od Ríma až do Barcelony, všimli by sme si jednu vec, a to, že je jedno či by sa prechádzalo mestom alebo dedinou, všade by najväčšou, najprepychovejšou a najvyššou budovou bol kostol. Dnes, v najvyšších budovách/mrakodrapoch sídlia hlavne investičné alebo komerčné banky. Ak predtým to bol Pápež, ktorý varoval pred zlými časmi, dnes sa hasí oheň olejom z pozícií riaditeľov centrálnych bánk, za veľkej pozornosti médií, politikov a verejnosti zároveň.

Prečo porovnávam cirkev s finančnými inštitúciami? Podobne ako tá prvá, tak aj druhá predáva svoje posolstvá a snaží sa rozširovať svoju dogmatickú doktrínu ako tá jediná správna cesta životom. Z jednej strany sa kričí ‘Boh ťa spasí‘ a z druhej, pre tých inak veriacich, že to dokáže len blahobyt a peniaze. Ekonómia sa stala novodobým náboženstvom. Kostoly sa na Západe (česť výnimkám) vyprázdňujú, takým istým tempom, ako študentov ekonómie pribúda na druhej strane tej istej mince spoločnosti.

Ekonómia sa stala ďalšou disciplínou ktorá využíva svoje videnie reality ako ten jediný správny ontologický argument, ktorý však platí iba vo (svojom) subjektívnom videní a chápaní sveta. Presne tak isto ako to robí cirkev (treba uznať, že tiež úspešne) už tisíce rokov.  Aristoteles vo svojej knihe Metafyzika pripisoval primárnu príčinu pohybu resp. akémusi ‘hýbateľovi’ všetkého pohybu vo vesmíre a nazval to primum movens. Môžeme s určitosťou povedať, že dnes je týmto základným hýbateľom informácia. Naším svetom totiž hýbe táto najdôležitejšia ‘komodita’ zo všetkých. Informácie hýbu svetom a majú hodnotu obrovského bohatstva. Stačí len ak máte tú správnu informáciu v správny čas a možnosti sú neobmedzené.

Cieľom celého ekonomického diskurzu bolo nestarať sa o to vedľajšie a teda o to čomu sa v lekárskom recepte hovorí ‘vedľajšie účinky’, pretože pozor, liek ktorý vám dokáže urobiť dobre (hypotéka, úver), vás zároveň môže aj zabiť (hlavne ak je užívaný nezodpovedne, a najmä vo veľkých dávkach). Avšak, čo je najhoršie, niekedy ani cieľavedomé vytváranie si obranného mechanizmu, nemusí byť postačujúce pri odvrátení individuálnej finančnej katastrofy. Dôvod na to je jednoduchý: z podstaty fungovania otvorenej ekonomiky a globalizácie je to takmer nemožné. Pretože, každý jednotlivec v tomto kolotoči, aj keď sa správa zodpovedne, je zahladený zväčša len na tú svoju časť daného kolieska, a nemá šancu sledovať celé to previazané a obrovské puzzle ktoré sa dennodenne mení, dopĺňa, a jednotlivé časti nahrádzajú inými. 

Tak isto ako bola vina jednotlivca počas holokaustu preorientovaná na kolektívnu, tak je tomu aj teraz. Ak nejaký vojak len nahnal niekoho do vagónu, samo o sebe to nie je zločin proti ľudskosti. Ak len niekto iný predtým vytvoril zoznam ‘cestujúcich’ taktiež nebol v tejto reťazovej akcii nezodpovedných rozhodnutí kriminálnikom. Ak ďalšia osoba len roztriedila dav podľa daných kategórii, ďalšia len otvorila niekam dvere, ďalšia vhodila knister, iný zas zavrel dvere a ďalší len poupratovali telá ktoré na mieste činu našli…Dnes takisto, hedge fund hľadí na svoju stratégiu, investičné banky si chránia svoje investície, ratingové agentúry hľadia na svoje zárobky aby mohli prežiť, banky chránia svoje záujmy (profity), politici regulujú, ale len odtiaľ potiaľ aby svojou prehnanou aktivitou neuškrtili trh atď atď…a teda nikto presne za nič nemôže a len málokomu vieme dnes preukázať trestný úmysel. Lenže keď padne opona – a tá padne vždy – a každý z jednotlivých článkov tejto podvodnej schémy zdvihne zrak od svojho kúsočku pieskoviska, vytriezvenie z tejto falošnej hry môže byť veľmi bolestivé, ako sa už viackrát počas histórie aj stalo. Avšak, jednotlivé ekonomiky neboli tak prepojené ako sú teraz, plus sa patrí dodať, že nikdy neboli domácnosti tak zadĺžené ako sú dnes, a teda riziko sa zvyšuje, aj keď čísla a grafy môžeme samostatne čítať pozitívne.

Nevyhnutným vyústením tejto hry, ktorú hráme všetci, ale niekto ďaleko od stola ktorého ani nevidíme, že ju hrá s nami, svojou nevyliečiteľnou závislosťou na gamblérstve, ktorá horúčkovito zachváti aj ostatných hráčov, môže v istom zlomovom bode stáť bankára ktorý vypláca výhry jeho solventnosť. Spustenie malého kamienka, vďaka domino efektu zároveň spúšťa lavínu a so sebou paniku, hnev a boj o posledné žetóny…Pomyslené hranice prestanú hrať dôležitosť a všetko so všetkým začne náramne a náhodne súvisieť. To čo začalo byť v USA ako vzdialená hypotekárna kríza, malo ďalekosiahle apokalyptické (individuálne) rezonancie po celom svete.

Skvelý film, The Big Short – Stávka na neistotu (2015) nám pripomenul, ze vskutku naozaj, ‘cisár nemá šaty’. Tento film poukazuje na to, že čím viac ľudí zo strednej vrstvy do tohoto magnus phallus faux systému sa napojili, tým viac ešte celú tú bublinu nafúkli. Čím viac bola snaha využiť priaznivé podmienky na hypotekárnom trhu vo svoj prospech, tým viac napomáhal každý jednotlivec k pádu celej schémy (ako príklad tam slúži jedna striptérka, ktorá mala 5 rôznych hypoték na 5 rôznych domov a jeden byt…). Skutočne šikovní všetci, až pokiaľ nedošlo na lámanie chleba a doplatili na to milióny podobne ‘nevinných’…

Áno, existuje veľa silných argumentov, kedy úverový trh napomáha prospešne celej spoločnosti  (napríklad úvery na vysokoškolské vzdelanie, aj keď je to tiež niekde na pováženie, najmä v USA kde účet za diplom sa môže vyšplhať na $300,000 dolárov, a teda sa nedá inak nazvať ako len ďalšia tikajúca bublina), ale sú, boli a budú aj mnohé príklady toho, ako si veľa ľudí jednoducho nikdy nemali dovoliť isté veci, lebo ich nemal kto poriadne zastaviť, skontrolovať, v tom hromadnom šíku, kde svedomie išlo bokom. V skratke, americké banky poskytovali hypotéky hocikomu kto mal o ne záujem, a banky aby zakryli rizikovosť týchto finančných služieb, následne tieto úvery zakamuflovali do komplexneších dlhopisov, ako balíček, ktorého komplexnosť nedokázali ďalšie kupujúce investičné banky poriadne posúdiť.

Pred desiatimi rokmi kríza varovným prstom teda poukázala aj na chamtivú morálku ktorá chytala na lep všetky muchy. Zisk, profit, percentá, už nebol slovníkom len jedného percenta populácie ako kedysi. Byť úspešným vo finančnom svete obchodovania chcelo byť paradoxne po vzhliadnutí filmu Wall Street viac a viac ľudí, aj keď film sa snažil mať iný odkaz pre diváka…Byť úspešným žralokom v tejto reťazovej interakcii obchodovania s dušou celej civilizácie sa stalo jednoducho cez noc strašne cool. Či už to bol maklér, poisťovák, alebo predajca nehnuteľností ktorému len išlo o bonusy, pri vyššom predaji domov, všetci hrali každú časť svojej hry Monopoly.

Odvtedy sme sa síce poučili, že ak sa kontroly finančného systému začnú apriórne marginalizovať, až do takého štádia, že začnú byť nielen ignorované ale aj na smiech, tak potom naozaj treba povedať, že nielen morálne nastavenia jednotlivcov zlyhali, ale aj štátne kontrolné úrady, ktorých povinnosťou malo byť počítať s neblahými eventualitami, a teda, že by ich bolo treba poslať niekam na dovolenku, najlepšie na sibír ako dakedy. Podľa analýzy vypracovanej denníkom Washington Post, až 30 percent bývalých zákonodarcov a 40 percent zamestnancov amerického Kongresu dnes pôsobí vo finančných inštitúciách, ktoré mali regulovať po kríze.

Pretože ak kontrolné mechanizmy prestanú fungovať, ba dokonca svojou nečinnosťou nepriamo spolupracujú s touto zhubnou nákazou, napríklad, keď slabo platený štátny zamestnanec ktorý sedí v dozornej rade, poškuluje po oveľa lepšie finančne ohodnotenej pracovnej pozícii vo firme ktorej má robiť auditom život nepríjemný, je pochopiteľné, že sme narazili na koniec resp. začiatok bludného kruhu v ktorom sa celá spoločnosť nachádza.

Treba sa preto zamyslieť, že v akej to situácie sa vlastne nachádzame. Mne to pripadá ako prípad uroborosa. Uroboros, ako symbol hada ktorý si v kruhovej póze požiera svoj vlastný chvost. Uroboros tak predstavuje cyklickú podstatu vecí a dejov, nekonečnosť návratov od konca k začiatkom a naopak, od sebazničenia po sebaobnovu. V roku 2008, keď započala kríza, však hlava uroborosa (ktorý tu reprezentuje celý ekonomický systém) bola tak nebezpečne blízko totálnemu sebazničeniu, až by sa zdalo akoby začal vo svojej zotrvačnosti hrýzť nielen svoj chvost ale aj postupne celé telo. Akoby sám prestal rozoznávať, kde končí jeho chvost a začína telo resp. vlastný krk…

Je to systém systémov. Žijeme totiž v nadhodnotenom, perpetuálne sa nafukovacom kolose, ktorý pripomína detskú trampolínu, v ktorej všetci skáču o dušu, v topánkach aj keď sa to nesmie a ani na moment si nepripustíme, že môže raz prasknúť, keďže je celý zo vzduchu. Je to mašinéria neregulovaných zvykov vyhrávať s cieľom vytvárať osobné zisky, na úkor všeobecných strát. A v prípade ak sa objaví nejaký múr alebo bariéra, strhne ju so sebou za istý obnos, keďže v krajine ilúzií neplatia pravidlá pre všetkých rovnako a hlavné evanjelium znie ‘menujte jednu vec na tomto svete ktorá nie je speňažiteľná‘…

Najhoršie na tom je, že skutočný očistec systému sa nekonal. Boli tu pokusy, napríklad povinné zvýšenie kapitálových rezerv pre banky, bol síce správny krok, ale zle načasovaný pretože, finančné inštitúcie začali šetriť peniaze až tak dramaticky, že výsledkom bol nedostatok úverov a príchod celosvetovej recesie, ktorú vyliečilo až spustenie tlačenia peňazí, čo je samo o sebe problémom. Záťažové testy, tzv. stress-testy pre banky, ktoré sú však vopred ohlásené, slúžia teda len ako zástera, že všetko je O.K. Mena euro, Grécko a Euroval sú témy samé o sebe kontroverzné, ktoré tentokrát nebudem radšej ďalej rozvádzať. Jedno je isté. Aby sa predišlo ďalším finančným kolapsom v budúcnosti, sa toho veľa neurobilo. Aby náš ekonomický systém fungoval pre všetkých, a neohrozoval nás zároveň, na to je ešte dlhá cesta. Pripomeňme si, že najväčšiu ranu znova schytali tí čo mali najmenej… Koniec koncov, ako si pamätáte, náklady na záchranu finančného sektora zaplatili daňoví poplatníci a do istej miery platia doteraz, keďže mnohé z bánk ktoré participovali na investovaní do rizikových nákupov dlhopisov, vyfasovali obrovské pokuty.

Desať rokov dozadu, na druhej strane oceánu, si každý kto si mohol zobrať pôžičku si ju aj zobral, aj keď si splácanie samotné dovoliť z platu nemohol. Kto by nechcel nový dom s desiatimi izbami ‘zadarmo’ ? Môžeme ich za to viniť pri napomáhaní korózie celého systému? Aj dnes stačí málo pre stratu duše – jeden faustovský moment pri podpisovaní zmluvy ako vtedy, zničil milióny skutočných životov. Kapitalizmus vďaka podobným nazvem to, sociálnym experimentom o nás odhalil, po čom stále túžime. Chceme jednoducho viac. Ponúknite niekomu jachtu alebo chalupu ‘zdarma’, a na malé písmenká sa nebude prihliadať. Ak teda naozaj budeme naďalej prehliadať fakt, že každý sa chce mať lepšie, jeho okolie to v spätnej väzbe tiež vyžaduje, lebo sú k tomu všetci tak aj vedení, nemôžeme sa potom naozaj hnevať, ak niekto si chce prilepšiť zo svojho subjektívneho (rodinného?) hľadiska tam kde je to možné. Vo filme Interstellar zaznela príkladná veta o tom ako prišiel koniec sveta: ”predstav si 6 miliárd ľudí a každý jeden chce to isté…všetko.”

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s názormi spomínaného hnutia.