Denník N

Čítali sme ich mená… tento rok spolu s prezidentom republiky

Účasť hlavy štátu na tohtoročnom Čítaní mien mala hlbší význam. Išlo práve o úrad prezidenta, ktorý bol za druhej svetovej vojny postojmi a pôsobením prezidenta a kňaza Jozefa Tisa hlboko degradovaný.

Má ho každý. Sprevádza ho celý život. Tvorí základ ľudskej identity. Je samozrejmosťou, o ktorej nepremýšľame. Na jeho vyslovenie sa otočíme spontánnejšie, ako na čokoľvek iné. Dostávame ho ešte skôr, ako sa vôbec narodíme. Je darčekom od našich rodičov. Na celý život. Naše meno. Bola tu však skupina ľudí, ktorá pre jednu obludnú ideológiu nenávisti chcela inú skupinu ľudí pripraviť o všetko. Úplne o všetko. A na tej temnej ceste prišli aj o svoje mená. A to vôbec nie je tak dávna história.

Začiatkom tohto mesiaca, 9.septembra, totiž uplynulo len 77 rokov odo dňa, kedy zákonodarný zbor vojnového fašistického slovenského štátu prijal Židovský kódex. Do veľkej miery zhrnul do jednej právnej normy už viaceré nariadenia, prijímané od roku 1939. Štát nimi zbavoval jednu skupinu svojich občanov ich majetku, možnosti študovať na stredných a vysokých školách, pohybovať sa na verejných miestach…, aby ich potom poslal do „tovární na smrť“.

Židovský kódex, alebo „Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov“, bol podľa ľudáckej tlače prísnejší než samotné Norimberské zákony prijaté v nacistickom Nemecku. A zbavoval väčšej časti[1] občianskych práv a dôstojnosti všetkých Židov na rasovom princípe bez rozdielu. Starých, mladých, deti… Niektorí sa dozvedeli, že sú Židmi až na základe definícií a kritérií týchto právnych nariadení.

Slovenský štát posadil do „dobytčákov“ a vyviezol do koncentračných táborov viac ako 70 tisíc svojich vlastných občanov. “Previnili” sa len tým, že mali židovský pôvod. Ako jeden z mála štátnych útvarov (podobne aj Chorvátsko) za ich vyvezenie Slovensko iniciatívne dokonca aj zaplatilo. V prípade Slovenského štátu to bolo 500 ríšskych mariek za každého.

Namiesto ochrany ich štát nedobrovoľne zbavil občianstva a prekročením brán koncentračných táborov sa z nich stali len čísla. Pietne podujatie pod názvom Čítanie mien, ktoré malo tento rok v stredu 5. septembra už desiate pokračovanie, má za cieľ vrátiť týmto obetiam holokaustu na Slovensku späť ich mená. Aspoň ich mená. Vysloviť to najzakladanejšie, čo tvorilo ich identitu.

Scenáristického konceptu, ktorý od začiatku pripravovala novinárka a spisovateľka Ľuba Lesná, sa organizačne chopil tím skvelých ľudí a už viacero rokov je hlavným partnerom slovenská pobočka Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem – ICEJ Slovensko.

Vďaka Bratislavskej župe či mestu Bratislava, sa na doskách bývalej činohry, teda Mestského divadla P. O. Hviezdoslava, pri mikrofóne pred takmer plnou sálou, v pietnej atmosfére, vystriedalo viac ako 30 osobností slovenského kultúrneho, spoločenského a aj ekonomického života. Aby čítali ich mená. Doteraz sa zišlo najviac osobností vôbec.

Tento rok bol na rade zoznam deportovaných v deviatom a jedenástom transporte. Prišli opäť naši drahí preživší a hostia. A ocenení boli študenti stredných škôl, ktorí sa zapojili do písania esejí na tému holokaustu. Písali ich počas prázdnin. A už pred začiatkom podujatia čítali študenti verejne, na chodníku pred divadlom, príbehy z knihy Deti holokaustu.

No tento rok bol iný. V tichu zákulisia divadla sa do radu desiatok osobností postavil aj najvyšší ústavný činiteľ Slovenska. Prezident Andrej Kiska. Účasť prvého muža republiky mala dvojnásobnú hodnotu. Prvá vyplýva z jeho funkcie. Prezident medzi čítajúcimi ešte nebol. Ten hlbší význam účasti hlavy štátu na tohtoročnom Čítaní mien tkvel v tom, že išlo práve o úrad prezidenta, ktorý bol za druhej svetovej vojny postojmi a pôsobením prezidenta a kňaza Jozefa Tisa hlboko degradovaný. Prezident Kiska prišiel ako človek, občan, osobnosť a prezident, tento kredit symbolicky opäť napraviť.

Autor fotografií © Jaroslav Repta

Teraz najčítanejšie