Denník N

Slovensko hľadá spasiteľa, krátka história od Dubčeka po Kisku.

„Zbohom. idem od vás…“ Ikonický obrázok lúčiacého sa „spasiteľa“ a „otca národa“ Vladimíra Mečiara. Zdroj: www.aktuality.sk

Alebo o tom ako sa naivne domnievame, že nás niekto zachráni…

Blog je súčasťou mojej novej série o najväčších mýtoch a nezmysloch v slovenskej politike.

Choroba, ktorá ľahko vzniká, no ťažko sa lieči…

„Jediné čo môže Slovensko zachrániť je silná vedúca osobnosť s dobrými úmyslami, ktorá to tu všetko napraví a budeme sa mať navždy dobre!“ Asi takto by mohol znieť výrok charakterizujúci zmýšľanie podstatnej časti obyvateľstva a istej časti novinárskej obce. Slováci čakajú na svojho spasiteľa. Úplne prvý ním mal byť Dubček, ktorému z časti prisudzujem vznik tohto syndrómu, „dobrý komunista“, ktorému išlo o „socializmus s ľudskou tvárou“. Na dlhé roky sa stal Československým „superhrdinom“, až z jeho príbehu vznikla idylická rozprávka o záchrancovi národa, ktorý bol potlačený zlou silou. Pochopte, musím uznať, že Dubčeková politika bola na komunistu veľmi progresívna a liberálna, ale koniec koncov bol stále iba komunista… Na to netreba zabúdať!

Otec národa.

Po revolúcií sa tento syndróm prejavil naplno, zrazu prišla do našej krajiny sloboda a s ňou noví adepti na spasiteľa. Na Slovensku sa ním stal Vladimír Mečiar, „bojovník za práva Slovákov“ a „otec národa“. Netrvalo však dlho a čoskoro sa ukázali jeho pravé pohnútky, novovzniknutý štát bez inštitúcií sa stal rajom pre „zvoleného autokrata“ a jeho dvornú skupinu mafiánov, začali sa divoké 90. roky, dirigované štátnou aj neštátnou mafiou. Vtedy sa medzi mnohými ostatnými začal profilovať nový spasiteľ, zatiaľ veľmi mladý, no o to ambicióznejší poslanec Fico.

Miki a Robo.

V roku 1998 našťastie prišla vtedy tak nevyhnutná zmena v podobe veľkej reformnej koalície. Táto koalícia sa najmä kvôli svojej veľkosti a systému, v ktorom fungovala, nevyhla škandálom. To a asi stomiliónová kampaň (v korunách) pomohlo novej strane Smer, ktorá v nasledujúcich voľbách získala takmer 13,5% hlasov a stala sa treťou najväčšou slovenskou stranou. Po druhej vláde premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorá bola kompromitovaná ďalšími škandálmi, bol druhý slovenský spasiteľ pripravený prevziať moc, keď v roku 2006 jeho strana získala takmer dvojnásobok hlasov z predchádzajúcich volieb a stala sa najväčšou stranou na Slovensku. Netrvalo to dlho a všetky ilúzie sme stratili, už v momente, keď bola podpísaná koaličná zmluva s „diablom“, strojcami parlamentného „prevratu“ z novembra 1994. Netrvalo dlho a očakávania slušnej a čistej alternatívy sa rozplynuli, na konci volebného obdobia mala trojkoalícia na účte viac než dosť káuz. Slovensko bolo pripravené na nového spasiteľa, tentoraz nie v podobe jedinej osoby, ale akejsi „reformnej koalície“, ktorá nás zase raz posunie dopredu.

„Riško drž balónik“

Veta, ktorú si pamätá snáď každý, kto 12. júna 2010 sledoval televíziu. Budúca prvá premiérka v histórií Slovenska, Iveta Radičová, ju nadšeným hlasom adresovala svojmu budúcemu koaličnému partnerovi. Podarilo sa… Po dlhej noci bolo jasné, že vysnívaná pravicová „reformná koalícia“ bola na svete. Avšak necelý rok po jej vzniku prišla prvá veľká výzva a Riško „balónik pustil“. Poslanci SaS odmietli zahlasovať za zavedenie „eurovalu“, ktoré bolo spojené s hlasovaním o dôvere vláde. Poslanci Smeru sa tentoraz len s úsmevom pozerali, aby o niekoľko týždňov ten istý návrh schválili svojou väčšinou.

Robo II: Alebo ako stvorili Procházku.

Začala vláda Fico II, sólová hra pána premiéra a jeho strany, v ktorej išlo „iba o prachy“. Strana Smer získala dostatočný počet hlasov v parlamente na to, aby ovládla celý štát a neváhala ani chvíľku. Postupne začala obsadzovať všetky kontrolné orgány a políciu „svojimi ľuďmi“.  „Doba kešu“ mohla začať a grázli mali raj. Začal boj Dávida s veľkým červeným Goliášom. V polovici volebného obdobia, čo bolo približne aj číslo vyjadrujúce pomer znechutených voličov strany Smer v tom čase, sa udiali prezidentské voľby, s neskoršou prezývkou „referendum o Ficovi“. Pán premiér v tomto referende neuspel a stratil podstatnú časť svojich voličov, a tak prekvapivo post prezidenta získal nezávislý kandidát a filantrop Andrej Kiska. Avšak hrdinom volieb sa zďaleka nestal víťaz, ale prekvapivo, Radoslav Procházka, ktorého neskôr pán premiér nazval svojím úhlavným nepriateľom, a tak bol na svete ďalší spasiteľ, budúci adept na premiéra neváhal ani chvíľu a rozhodol sa svoj volebný kapitál speňažiť v podobe strany #Sieť, ktorá mala byť novým záchrancom našej krajiny.

O charaktere a ďalších veciach…

Trvalo to asi 4 hodiny a 5,6 percenta kým si nádejný spasiteľ uvedomil, že novým premiérom nebude a asi vtedy sa rozhodol, že z politiky odíde aspoň so cťou prachmi. Cesta bola vydláždená pre vládu Fico III alias „hrádzu proti extrémizmu“, ktorá sa rozhodla, že neoľudákov v parlamente prehluší svojimi kauzami. A tak, už druhý rok namiesto potrebných reform počúvame o predražených nákupoch, vratkách DPH a po novom sme dostali aj nepríjemné déjà vu z 90. rokov, keď sme zistili, že ešte stále je na Slovensku možné objednať si vraždu novinára či únos…

Zas a znova.

V celom tomto chaose sa začala profilovať postava nového spasiteľa, morálne čistého a v mojich očiach najlepšieho prezidenta v histórií SR  Andreja Kisku. Nechcem na pána prezidenta útočiť, pretože si myslím, že do tejto pozície sa ani tak nepostavil sám, tak ako jeho spomínaní predchodcovia, ale bol do nej dotlačený vďaka jeho štátnickým činom, médiami a veľkou časťou verejnosti.

A tak, opäť raz pôsobí spasiteľský syndróm v plnej kráse a bavíme sa o budúcej strane, v ktorej ani tak nejde o program alebo víziu, ako o to, kto ju vedie. Myslím si, že toto je veľmi zlé a nebezpečné, pretože to odsúva nevyhnutnú debatu o slovenskej budúcnosti na druhú koľaj, akoby bolo dôležitejšie to, kto najbližšie 4 roky Slovensko povedie, ako to, aká je jeho vízia krajiny. Zas sa tu vytvára obraz spasiteľa, ktorý sa o nás všetkých postará a nebudeme už viac nešťastní…

Opusťme bludný kruh!

Som za to, aby na Slovensko prišla nová politická sila, ktorá by rozumne dokázala spojiť rozdelených pravicových voličov, niečo, na čo je terajší prezident viac než kvalifikovaný, avšak nesmie to byť na úkor vecnej diskusie o smerovaní našej krajiny. Nebavme sa o tom, kto príde po Ficovi, ale čo prinesie! Jedine tak sa môže naša krajina posunúť dopredu a jedine tak docielime naozaj lepší život pre nás všetkých. Byť osobnosť nie je zárukou kvalifikovanosti, mať plán je jej veľkým predpokladom. Plán, akým je „Vízia jednej krajiny„.

 

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Lukáš Račko

Lukáš Račko

Som študent, obdivujem krásu filozofie, najmä jej najčistejšiu podobu v matematike. Nesnažím sa veci vedieť, ale chápať. Ako koníček študujem politológiu a štátotvorbu. Trápia ma problémy spoločnosti, a najmä to, že sa o nich odmieta diskusia. Nehľadám jednoduché, "zjavné", riešenia, ale snažím sa veci chápať v hlbšom zmysle.