Denník N

Konvergencie – Daniel Pastirčák uviedol premiéry skladieb venovaných Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej.

K podujatiam venovaným okrúhlemu výročiu vzniku Československa sa vo štvrtok 20. septembra pridala Bratislavská noc komornej hudby, už tradičná súčasť festivalu Konvergencie. Organizátori koncertom stručne zmapovali vývoj českej a slovenskej hudby, nevyhli sa však ani súčasnosti: premiéry skladieb Ľuboša Bernátha a Martina Burlasa priamočiaro reflektovali stav krajiny po vražde Jána Kuciaka.

Ilustračné foto

Festival komornej hudby Konvergencie je udalosťou, ktorej sa už dlhodobo darí udržať si status kvalitného a zároveň nie celkom konvenčného projektu. Výsledkom sú teda veľmi zaujímavé produkcie, ktoré vždy spĺňajú náročné kritéria, a to aj v prípadoch, keď prekročia rámec toho, čo považujeme za klasickú hudbu. S festivalom sa naviac spája relatívne neformálna atmosféra, ktorá komorným kompozíciám mimoriadne pristane. Tieto aspekty v sebe spojil aj štvrtkový večer v charizmatickom priestore bratislavskej Design factory. V programe okrem spomínaných premiér zazneli diela Jána Levoslava Bellu, Antonína Dvořáka, Bohuslava Martinů a Eugena Suchoňa. „Československy“ sa zladili aj interpreti: hosťom bolo pražské Eben trio, ďalej sa predstavili Jordana Palovičová (klavír), Eva Šušková (spev), Jozef Lupták (violončelo), Milan Paľa (husle), Martin Ruman (viola) a Kanaďan Juan-Miguel Hernandez (viola). 

Prvým na programe bolo Sláčikové kvinteto d mol od Jána Levoslava Bellu. Rodák z Liptovského Mikuláša je pravdepodobne najvýznamnejším slovenským skladateľom 19. storočia. Hoci veľkú časť života prežil mimo nášho územia, vďaka jeho tvorbe môžeme aspoň tušiť, akým smerom by sa za priaznivejších podmienok uberal slovenský hudobný romantizmus. Počuť niektorú z jeho skladieb na koncertnom pódiu sa ale pritrafí len zriedka a je skvelé, že sme vďaka Konvergenciám túto možnosť dostali. 

Bellovo Kvinteto je na mnohých miestach dramatické a vážne. Využíva však skôr jednoduchšie, umiernené prostriedky, typické pre rané romantické skladby. Do dominantnej pozície často stavia husle. Štvrtkové prevedenie vnímam v prvom rade ako predstavenie Bellovej hudby, interpreti dielo predviedli ako efektne plynúci, pôsobivý celok. Rezervy som možno videla z hľadiska súhry či zvukovosti jednotlivých nástrojov, ktorá v prípade tohto skladateľa mohla byť trochu jemnejšia, kultivovanejšia. 

Nasledujúce Klavírne kvarteto Es dur Antonína Dvořáka je dielom s celkom iným, veľmi optimistickým charakterom. Vypočuli sme si ho v podaní Eben tria (Roman Patočka, Jiří Bárta, Tereza Fialová), doplneného Martinom Rumanom. Kompozícia patrí medzi moje obľúbené Dvořákove opusy, včerajšia interpretácia ma ale príliš nenadchla. Ako problematický som vnímala najmä výkon klaviristky Terezy Fialovej, ktorá akoby na nástroji nedokázala logicky viesť jednotlivé frázy, hrala zvukovo nekompaktne, s omylmi. Neistota sa čiastočne preniesla na celý ansámbel (možno s výnimkou sústredeného Martina Rumana) a výsledok pôsobil chaoticky. Najlepšie vyznela záverečna časť Finale: Allegro ma non troppo, ktorej živelnosť súboru pristala natoľko, že prekryla aj prípadné nedostatky. 

Oveľa lepšie si podľa mňa trio počínalo v Bergerettes Bohuslava Martinů, skladateľa, ktorý pre mňa patrí k vôbec najpozoruhodnejším zjavom českej hudby. V týchto piatich krátkych skladbách vytvoril Martinů priestor pre kreatívne, nápadité muzicírovanie; také, aké sme včera počuli od Eben tria. Hudobníci celkom dôvtipne vykreslili rôznorodosť jednotlivých častí, či už šlo o nástojčivý temperament úvodného Poco Allegro alebo dojemné línie tretieho Andantina. Radosť sa navyše v tomto prípade spojila aj s disciplínou a rytmicky bohatá reč Bohuslava Martinů sa k publiku dostala v pomerne dôslednej podobe. Skutočnú lahôdku však predstavovalo až Suchoňovo Klavírne kvarteto op. 6. Hrali Jordana Palovičová, Jozef Lupták, Milan Paľa a Martin Ruman: vzácna konštelácia výnimočných muzikantských osobností. Vďaka nim sme boli svedkami vypointovaného, výborne spracovaného prevedenia s jasným interpretačným názorom. Išlo o naozaj kvalitnú komornú zostavu, a také zoskupenia vždy dokážu fungovať ako jednoliaty, organický celok. Aj tento kolektív však mal svoj stred, ku ktorému sa upínal. Tým bola nepochybne Jordana Palovičová, prirodzená, očarujúca umelkyňa, ktorú považujem za našu najlepšiu klaviristku. Priznám, že som v prvej polovici večera pochybovala o zvukových kvalitách klavíra, ktorý stál na javisku, Palovičová si ho ale svojou nesmierne farebnou, precíznou hrou úplne podmanila a hrala skutočne božsky. Skvelý zážitok. 

Úplne inú atmosféru nadobudol koncert vo svojej poslednej tretine. Nakoľko sa zakladateľ festivalu Jozef Lupták v rámci Konvergencií nebráni spoločensko-politickým témam, boli dve premiéry veľmi úderným svedectvom o uplynulých mesiacoch. Diela Večný tmel bytia Ľuboša Bernátha a Black swan Martina Burlasa sú obe venované pamiatke zavraždených Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Kým Bernáth vo svojom piesňovom cykle akoby viac reflektoval emócie spojené s touto udalosťou, Burlas sa skôr pozastavuje nad jej dôsledkami na spoločnosť. 

Premiéry krátkou, ostrou úvahou uviedol Daniel Pastirčák – už počas jeho slov bolo cítiť, ako obecenstvo začalo premýšľať a rekapitulovať, čo sa vlastne v nedávnej dobe stalo. Túto náladu ešte umocnil cyklus Ľuboša Bernátha na básne Milana Rúfusa. Sólistkou bola Eva Šušková, k jej spevu Bernáth pridal len pomerne prostý sprievod sláčikových nástrojov. Šušková pritom piesne podala najlepšie, ako mohla. Nepôsobila ako sólistka, proste stála na pódiu a zdieľala s poslucháčmi posolstvo diela. Nešlo o nijak experimentálny kus: skladateľ pracoval s jasnými melódiami a náznakmi harmónie. Pomocou týchto zložiek potom postupne vykreslil hádam všetko, čo človek v súvislosti s touto tragédiou môže pociťovať. Raz to bola zlosť, naliehavosť, inokedy rezignácia, množstvo otázok, občas sa dokonca zdalo, že nás všetkých obviňuje z ľahostajnosti, z nečinnosti – nepríjemné zrkadlo. Za tým všetkým však akoby autor stále videl nádej, a možno práve preto bolo dielo tak silné a bezprostredné, že viacerým (vrátane mňa) až vohnalo slzy do očí. 

Záver patril skladbe Black swan Martina Burlasa pre violončelo a looper, ktorú uviedol Jozef Lupták. Princípom kompozície je, že to, čo zaznie na nástroji sa pomocou looperu nahrá a následne prehráva, prevažne súčasne so živou hrou sólistu. Vzniká tak situácia, kedy čelista vytvára ako sólový, tak aj akýsi sprievodný part a tiež zaujímavý, možno až metaforický, kontrast „živých“ a „neživých“ tónov, zvukov, hlasov. Black swan je vo svojom jadre minimalistická, jednoduché motívy sa prelínajú, opakujú. Práve táto jednoduchosť na mňa spravila dojem. Na vyjadrenie zásadnej myšlienky totiž očividne netreba veľké gestá. V tomto prípade ostalo publikum paralyzované vďaka vzájomnému pôsobeniu niekoľkých plynulých melodických motívov a – ticha. Z môjho pohľadu fascinujúci počin. 

Koncert bol pre mňa dôkazom niekoľkých skutočností. Prvou je, že na Slovensku a v Česku sme mali a máme množstvo hudobníkov, či už interpretov alebo skladateľov, ktorí si zasluhujú záujem a pozornosť. Druhou, že v rámci hudby sú súčasné kompozície naozaj tou najpresvedčivejšou cestou, ako sa vyjadriť k aktuálnym témam. A treťou, že aj na Slovensku si stále dokážeme uvedomiť jednu z najdôležitejších úloh umenia, a to popisovať a upozorňovať na dianie okolo seba. Bernáth a Burlas nie sú zďaleka jediní, ktorých situácia nenechala chladnými, v rámci Pohody napríklad odznela skladba Miroslava Tótha s podobným zameraním. Verím teda, že v tomto trende slovenskí autori zotrvajú a budú svojou tvorbou naďalej dávať najavo čo ich znepokojuje, trápi, či prekvapuje. 

Lucia Maloveská

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu