Denník N

Pohľadnica z výletu

Autobus nás vyhodí v zákrute, gúľame sa dole grúňom, v doline sa zatneme tvárou do hliny – šepot stebiel, vstávaj. R. si uhladí sukňu, ja si popravím remienky na batohu, pred nami les taký hustý, že sa doň musíme vsunúť bokom.

Veľmi dlho vykračujeme v tichu, iba čo poznamenám, že svetlo padá ako ukonané, zošikma, slabo a červenkavo, akoby slnko malo krvou podliate oči, a nechce sa mu vstávať.

Podzim, povie R.

Vzápätí sa stratí v húštine, má pocit, že zbadala hríbik v lístí. Hríbik sa schoval, kým k nemu dobehla, lenže za rohom je ďalší, alebo nie je? R. pobehuje medzi stromami a háda sa s lesom. Občas skríži môj chodníček, čierna kométa, zmizne na druhej strane.

A ja zase začínam rozprávať.

Čo ma trápi

Zavčas rána, ešte bola tma, ešte sa snovali sny, ešte boli ostravské paneláky po kolená v hustej hmle, sme stáli v kuchyni, dve nočné košieľky, bosé na line, R. nám chystala proviant a ja som postávala vo dverách, lebo tu si niet kam sadnúť a lebo aj tak neobsedím, a vykladala – vieš, prečítala som takú knižku a píšem o nej článok.

Prvú polovicu mám hotovú, hovorím, žiadny problém, ale druhá bude taká skôr reflexívna, a povedzme osobná, a to mi nikdy nejde. Prepisovala som to včera štyri hodiny a je to na zahodenie, musím na to ísť ináč. Ide zhruba o toto: Elias Canetti raz povedal, že človeka, ktorého sme videli spiaceho, už nedokážeme nenávidieť. Nijako to nevysvetlil, ale iste tým myslel, že sme ho videli bezbranného a zraniteľného. Ale ja si hovorím, že keby sme sa dokázali dívať, nájdeme to v ňom, aj keď práve nespí.

Nechcem skĺznuť do nejakých prázdnych rečí o tom, že sme dnes príliš uponáhľaní, to ma nezaujíma, veď ani nevieme, či to niekedy bolo lepšie, či mal nejaký roľník, nejaký meštiak, nejaký člen prvotnopospolnej spoločnosti viac času a chuti ponárať sa do sebareflexií. Neba, nepla, šlus.

Svitá. Koliesko salámy vychádza na bledý maslový obzor pokojného krajca.

Nerušene pokračujem, rozprávam o zime, keď R. prišla za mnou, sedela na zemi v mojej izbe, vytiahla z poličky Hviezdoslava a čítala mi: „Hľadám sa, hľadám…“ Ja som si vtedy spomenula na ich Šrámka, kvôli tomu úvodnému veršu, ktorý sa tak podobá: „Trápím se, trápím, přemýšlím, kde bych tě nejraději potkal…“

Nemá najmenší zmysel, prednášam krajcom, mletému mäsu a čerstvej zelenine, nemá zmysel tie básne porovnávať, mne ide len o to, že potrebujeme oboje. Ponárať sa do seba a tam čosi prácne hľadať, a zároveň sa obracať k druhému, vychádzať v ústrety, snažiť sa niekde stretnúť, možno na tých lúkach a možno úplne inde, stretnúť sa a dívať sa do tváre tak trpezlivo a pozorne, kým nenájdeme to bezbranné a zraniteľné.

Lenže to je strašný pátos, neviem to napísať.

Prostě počkej, povie R.

Len aby som nečakala tak dlho, že už sa k tomu nikdy nevrátim. Takých už mám, takých osobných, nedokončených viet – nič, na čom mi skutočne záleží, nedokážem povedať.

R. mi podáva balíčky s jedlom, vodu a mapu. Mapu mám na hranie, mapa je pro forma, obe vieme, že neviem, kde je sever.

A potom sme bežali na ten autobus, na autobus do hôr, batôžky nám na chrbtoch veselo poskakovali zo strany na stranu, z proviantu bude šalát.

Na hrebeni

Les nás vypľuje na trávnatú divú stráň, vidím čučoriedky, nemôžem tomu uveriť – jeden skok znožmo a som v kriakoch. Sú prezreté, pukajú pod očami, sladké úplne hororovo, zanáram dlane, češem, vynorím sa po storočí, špinavá a šťastná – kde si?

Stojí kus povyše, medzi riedkymi stromami, ruky prekrížené, žaluje sa na les, že nechce vydať svoje tajomstvá, a les žaluje na ňu, nie aby si na chvíľu sadla, stále len tie hríby. Rozseknem to, ťahám ju za sebou, rozhŕňame omladinu, tenučký dub, ozaj ešte chlapec, jej kostnatým prstom strhne sponu z vlasov a vlasy, čierne ako noc, sa rozletia po lese, les sa nechá oklamať a zaspí, zaspí dub, ozaj ešte chlapec, a sníva o nej, ale ona už je preč.

A sme tam, tak vysoko, ako sa len dá, vdychujeme rozprášené leto, okolo nás celý svet.

Na hrebeni stojí drevený kostolík, klame telom, vnútri vôbec nie je drevený, duša z kameňa. Len vlezieme, starý, ako palica zohnutý pán sa vykolíše zo stoličky k lanu a zatrepe zvonmi. Hovorím, že to tu teda musí byť dosť bordel, ak zvonia pre každého turistu. Vysvitne, že je práve poludnie.

Vyberáme pohľadnice, vezmem si jednu, ťažký príkrov snežnej hmly sa skláňa nad tieto hory, Tsunami na Radhošti, oznamuje sa tu písmom, ktoré by človek čakal niekde inde, na jedálnom lístku v reštauračnom zariadení pri čerpacej stanici, odporučenie šéfkuchára.

Kúpime si za päť korún vstup do zvonice. Hore nenormálne fúka, R. krotí sukňu, aby celé Beskydy nevideli, čo nemajú.

Pustevny, odriekanie

Pokračujeme po širokej ceste, po horskom chrbte, vietor nám stále čosi usilovne hľadá v tvárach a slnko, ktoré sa už celkom prebralo, páli do úbočí.

Stále rozprávam.

Snažím sa teraz žiť trochu striedmejšie, hovorím, trochu striedmejšie jesť, zatiaľ presne dva dni. To nie je mnoho, a tak ani nemám pocit, že by som príliš trpela, a predsa sa mi teraz v noci snívalo, že postávam v nejakej ľudovej jedálni a hľadím na dennú ponuku, kde je jediná položka, vyprážaný syr. Idem k okienku, pýtam sa, či fakt nemajú nič iné, ale nemajú, tak beriem. Nikde nikto, až po chvíli spoza okienka vylezie pani kuchárka a prisadne si, spolu obdivujeme tú ozaj peknú porciu, poznamenám, že sa to ani príliš neutápa v oleji, to oceňujem. Nie, neutápa, súhlasí pani kuchárka, vie, že je to umenie. Nôž rozkošnícky načína chrumkavý trojobal.

Rozprávam a – ako vždy – zbytočne gestikulujem, rozohrávam vo vetre svoje tenké prsty, koštialiky, dirigujem lúčny orchester, tráva zašemotí, hrkálky zdvihnú hlavy a na pol taktu stíchnu, keď vyslovím tvoje meno, spomínam na to, ako sme si raz povedali, že týždeň nebudeme jesť sladkosti, a trpeli naozajstne – ty si prišiel z práce a povedal, že si cestou videl gumového medvedíka na chodníku a takmer si sa poň zohol.

Dorazíme k Pustevnám.

Stánok, materinsky široký a pohostinný, má popri klobáskach, bôčikoch a rebierkach v ponuke jediný vegetariánsky pokrm. Nie je to jarný šalát a hladná odtiaľ neodídem.

Toto by mohol a mal byť koniec, tu sa všetky brušká zvalia na lanovku a zvezú sa dole. Ale my sa znova vsúvame do lesa. Niekde pred nami čupí Tanečnice. Vedie k nej chodník vysypaný čiernou hlinou, suchým lístím a červenými bobuľami. Dalo by sa to naložiť do sklenenej misy, nazvať Skangström alebo Frykäälä a predávať po sto grošoch ako bytový dekor. Som nadšená.

Do podrastu

Za Tanečnicí je Čertův mlýn a za ním Kněhyně.

Zostaneme tam veľmi dlho, chodíme po horách, nachádzame miesta, kde sme už boli, sedávame pod lesom, zlietajú sa k nám jastraby, ako psi nám kladú krky do ohybu lakťa, češeme z nich to najjemnejšie páperie, spod krídel, šijeme si duchny. Mesiac dvanásťkrát zacúva, než máme hotovo, a ani potom nejdeme domov.

Sme malé, zmestíme sa pod dubový lístok.

Zima nás zastihne nepripravené. Suché haluzie z ostružín sa nám podpisuje na členky – ani keby som chcela, už sa nevrátim rovnaká.

Periféria, hlbiny

Ráno nevstávame, prezerám si rodinné fotoalbumy, konfrontujem R. s celým jej detstvom, a je to tak trochu aj moje detstvo, všetci sme chodili na rovnaké dovolenky, hrali sa na rovnakých sídliskách a rovnako oslavovali. Ibaže my sme boli traja a R. sama – sama sfúkava sviečky, sama sedí na brehu mora, sama sa vážnym detským pohľadom díva do objektívu, alebo kamsi ďaleko zaň.

Obedujeme v meste, zjem obidva dezerty. Dá sa to ospravedlniť, mierime do bane.

Baňa je zasypaná, vysvetľuje starý pán sprievodca, zaslúžilý robotník, pazúry času mu prešli po lícach a do rýh sa vtisla sadza, tvár ako výstavná grafika, neskorá jeseň v opustenom háji. Prezrieť si môžeme všetko, čo je nad zemou, čo stále stojí a svedčí, povrchové prejavy vyhlodaných útrob.

Deň je slnečný.

Šatne, sprchy, ťažná klietka. Medzi neomietnutými halami z červenej tehly vyrastajú veselé štíhle brezy.

Stojíme tam, kde sa vchádzalo do podzemia, kde sa plahočilo a trpelo, pýtam sa starca na úrazy a smrteľné nehody, na osobné zlyhania a tragické konce, pýtam sa vytrvalo, až kým neutne tie všeobecné reči a štatistické údaje a nepovie mi – v sugestívnej skratke, vecným tónom – o tom, čo má dodnes pred očami. Veta vyletí ako facka a v hale sa rozhostí ticho.

Cos čekala, povie R., keď po dvoch hodinách vychádzame z brány a ja sa posťažujem, že mi z tej masakrálnej storky zostalo nevoľno.

Prebehneme haldu Ema, kopec priemyselného odpadu, na ktorý sa vysadili stromy a ktorý takto časom hladko zapadol do okolitej prírody. Rastú tu drobné modré zmutované kvietky, ktoré si môžeš strčiť za klobúk. Viem si predstaviť, že klobúk sa raz nepochybne rozpadne; kvietky budú stále krásne.

Mierime nižšie, na úpätí stojí kostol, ktorý v dôsledku ťažobných aktivít klesol o pätnásť metrov. Na rozdiel od iných budov zostal úplne rovný, z toho som skoro sklamaná. Brodíme sa gaštanovým lístím ku vchodu, hneď za dverami visí veľký Ježiš, z boku mu trčí chuchvalec čiernej baníckej krvi.

Za súmraku už sedíme na kaviarenskej terase a zasypávame svoje vlastné, živé a nepokryté temné šachty zemiakovými lupienkami, zalievame vínom. Hneď vedľa je malé kino a trúsi sa tu veľa umelcov. „Víme, že jeden svět zanikne,“ počujem kohosi za sebou, „to jsem vymyslel já. Seděli jsme u piva a házeli nápady a na to jsem přišel, jeden svět musí zaniknout.“

Povedz mi, aké bolo leto, ako bolo na praxi, otočím sa k R., a ona rozpráva.

Zaspať

V noci doma sedím v hojdacom kresle, držím husté víno v starom krištáli, divo sa hojdám a divo gestikulujem – rozlievam, kropím ten koberec, ktorý si pamätá jej detské kolená a dlane. Zúrivo vykladám, vraciam sa k baníkovi, ja viem, o čom hovorí, ja viem, a R. šepne, Nic neříkej, nic neříkej, lebo aj ona to pozná, ale ja pokračujem a rúbem každým slovom a čosi je na tom neúnosné, až napokon ona vystrelí – nech si aspoň ľahneme, nech si donesiem periny a ľahnem si k nej, ako dve zápalky do krabičky, tmavé hlavy, bledé košieľky, bosé nohy, unavené, potme, a nech hovorím, čo chcem, tma to zhltne.

Tma nie je, dopadá sem svetlo pouličných lámp, kyvkajú sa jelše, malá laterna magika, jelene a jaskynky, šťastné konce.

Ale sme včera zalomili, hovorím ráno, bosá na line, R. mi strčí šálku do rúk a povie, že zalomila som ja, dokonca s veľmi pôsobivým načasovaním, na konci vety. Mojej alebo tvojej? Je to tá horšia možnosť.

Jako kdyby ti víčka klesala s intonací, jako kdybys čekala na tu tečku na konci věty a do ní hladce vklouzla, do ticha jako do malého atramentového jezírka.

Pustí mi platňu, čo jej otec púšťal k rannému vstávaniu, poctivé disko piosenky z deväťdesiatych rokov, tu niepotrzebne słowa, zatrzymaj słów lawiny, spieva žena a R. spieva s ňou, celé to pozná naspamäť. Chvíľu je to sranda, potom musíme bežať na vlak.

Na stanici zistíme, že spoje som si asi vymyslela, vlastne neviem, ako sa dostať domov, vlastne neviem, kde to je, šermujem veľmi presným časovým údajom, ale s realitou sa nezhoduje, najbližší vlak ide o dve hodiny. Kým ja si vymieňam zdvorilostné frázy s dvoma tetami od miestnych Svedkov Jehovových, R. vyčarí núdzový plán, pôjdeme na Leninku, zoženieme si rannú dávku, ja cukor, ona kofeín.

Na Leninke nás zdrží antikvariát – nejaký charitatívny obchod, ale majú aj knihy, a knihy mi asi chýbajú, asi by som si nebrala ani tú Strážnu vežu, keby mi nechýbali, tri dni som nič nedržala v ruke, prehrabávam sa v debnách, akoby na dne ležal zmysel života. Beriem si dve veľké farebné zo série náučných socialistických publikácií, o záhadách ľudského tela a tajomstvách subatomárnych častíc. A kým som vo švungu, vezmem si aj pulóver, béžový s bielym nápisom USE YOUR SMILE (to change the world).

Veľmi by som chcela, aby na tom ešte niekde bolo napísané, že je to z Ostravy, hovorím R., táto informácia by tú optimistickú výzvu posunula na úplne inú rovinu.

Můžeš si to tam vyšít, poznamená R. bez stopy irónie. Ja o svojich vyšívacích schopnostiach ilúzie nemám.

Sedíme, R. a ja, malá káva a veľký zákusok, listujem v tlačovinách, všetko komentujem, aha, v Strážnej veži píšu, že všetko utrpenie sa čoskoro skončí, argumentujú Bibliou, neznie to vyložene vierohodne, ale zase bolo by to pekné. Čoskoro, rozmýšľa R., záleží na perspektíve, to môže byť aj tisíc rokov. Pravda, netreba hneď chystať chlebíčky, sťahovať gate, kým je brod ďaleko, pritakávam, rozprávam už skoro nepretržite, blíži sa odchod, dlho sa neuvidíme, neviem, čo s tým.

Vlak mešká päť minút, ale rozhodne sa meškať, až keď už sedím vo vlaku. R. stojí na peróne a ja ju neposielam preč, keby som tam stála ja, tiež by som nešla.

Srdečné pozdravy

Články píšem spravidla za stolom, mám malé hracie pole medzi črepníkom a lampou, kam sa so všetkým, čo mi leží na srdci, bez problémov zmestím.

Ale tento píšem poležiačky, pod oknom, strom mi hľadí cez rameno, je zvedavý, lebo sám nikdy nikam nepôjde.

Je nedeľa, keby som počkala dozajtra, mohla by som zavolať do jazykovej poradne, ale asi by mi nepovedali nič nové, dobre ja viem, že mám nejaké subštandardné hríby v tomto lese slov, nejaký pochybný trojobal a niekoľko pocitových, príručkovo zbytočných čiarok, kopu iných malých jazykových zrád, ale toto nie je o pravidlách.

Pohľadnicu ti nepošlem, neviem, čo by som na ňu napísala, to, na čom naozaj záleží, mi nikdy nešlo, zanesiem ju do knižnice, založím ju do príručky amatérskeho meteorológa, do stručných dejín uzbeckej čipky alebo encyklopédie obrábacích strojov, kde ju dlho, a možno nikdy nikto nenájde, príkrov hmly sa bude večne dvíhať proti zaklapnutej doske.

Mali sme sa dobre. Všeličo sme videli.

Ktosi vravel, že jeden svet musí zaniknúť, ale to hádam nie.

A kúpila som si veľmi pekný pulóver, nosím ho teraz skoro stále.

Už len to dopísať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/