Zložité neodchádzanie Andreja Kisku

V kapitole o zápasoch za demokraciu, chce byť Andrej Kiska do ponovembrovej politiky zapísaný ako tvorca „novej politickej éry na Slovensku“. Oznámil to vo svojom  prejave 15. mája tohoto roku. Už po niekoľkýkrát tak spustil prietrž vyjadrení, komentárov a špekulácií, vzbudil nádeje a vyvolal pochybnosti. Trvajú dodnes.

Odkiaľ a kam sa posúvajú jeho postoje a predstavy o odchode či zotrvaní v politike? Jeho vlastné vyjadrenia k tomu sú pomerne stručné. Míľnikmi sú udalosti osobného života i verejného diania, ktoré si dobre pamätáme. Tu je prehľad tých, ktoré takto pohromade jasne vykresľujú postupnú zmenu a možnú perspektívu prezidentových postojov. Stačí pozorne čítať.

11. apríla nám manželia Kiskovci oznámili radostnú novinu, že čakajú bábätko

12. apríla 2017, ani nie v minútovom videu nám v radostnej emócii prezident oznámil, že práve v súvislosti s očakávaním potomka, chce odpovedať na častú otázku o jeho politickej budúcnosti. „Nebudem zakladať politickú strany, nebudem kandidovať do parlamentu, a pravdaže vôbec neuvažujem o funkcii premiéra“. To, či bude znovu kandidovať za prezidenta, sľúbil povedať do konca septembra 2018.

21. februára 2018 – pravdepodobne v tento deň boli zavraždení Ján Kuciak a Martina Kušnírová.

4. marca Kiska verejne oznamuje, že s premiérom Ficom majú na riešenie politickej krízy rozdielne názory. Kiska pomenoval atmosféru tak, že pocit nespravodlivého štátu je takmer absolútny a ako riešenia navrhol buď zásadnú rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Prijal prvé predsavzatie: „Som pripravený túto krajinu touto zložitou a ťaživou situáciou previesť“

20. marca, po rezignácii ministra vnútra Kaliňáka a po demisii vlády Roberta Fica, prezident odmietol návrh novej vlády z rúk povereného Petra Pellegriniho. Ako dôvod uviedol nutnosť prísnejších nárokov, pretože ľudia „neveria, že vrcholové pozície sú obsadzované ľuďmi, ktorí úprimne chránia verejný záujem. Ako hlava štátu to nepripustím, toto nie je cesta k obnoveniu dôvery.“

24. apríla vyjadril prezident nespokojnosť s nominovaním Denisy Sakovej na post ministerky vnútra a opäť zdôraznil, že: „Vládna väčšina stále nepochopila, čo sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej skutočne stalo. Nepochopila, že sa úplne rozsypala aj tak mizerná dôvera ľudí v záujem a schopnosť nášho štátu zaistiť im ochranu a spravodlivosť.“

15. mája. Štyri a pól mesiaca pred vypršaním lehoty, ktorú si sám dal, Andrej Kiska oznamuje, že sa nebude uchádzať o funkciu hlavy štátu. V prejave ďalej povedal aj tieto kľúčové slová: „Nikdy som sa netajil tým, že rodinný život je pre mňa veľmi dôležitý. Voličov som požiadal o mandát na päť rokov a nikdy som o opätovnej kandidatúre nehovoril.“ K hodnoteniu situácie dodal: „Slovensko potrebuje zásadnú zmenu štýlu vládnutia. A cítim osobnú zodpovednosť za to, aby som k takejto zmene pomohol. Politický zápas, ktorý som začal v roku 2014, nepovažujem za skončený.“ Verejnosť prijala ako najdôležitejší posledný odstavec: „Chcem preto dnes oznámiť aj to, že budem premýšľať, ako najlepšie využiť autoritu a dôveru veľkej časti verejnosti, aby som aj po konci môjho pôsobenia v úrade prezidenta v budúcom roku prispel k začiatku novej politickej éry na Slovensku. Aby som pomohol spojiť tých, ktorí sú nielen ochotní, ale aj schopní vládnuť zodpovedne a slušne.“

V ten istý deň v rozhovore pre TV Markíza použil aj slovo vláda: „Rád by som spojil ľudí, ktorí sú ochotní a schopní postaviť dobrú a slušnú vládu. Na to, aby sa to mohlo stať, musím sa s tými ľuďmi rozprávať,“ Jasne sa vyslovil aj k potrebe spájania na politickej scéne, pretože množstvo rozdrobených subjektov nevyvoláva medzi voličmi dobrý pocit a ich hlasy môžu napokon vo voľbách prepadnúť.

12. júla na festivale Pohoda (v debate Pod Lampou): „Zostanem aktívny v politickom živote. Myslím si, že musíme zmeniť politickú mapu Slovenska.“ Ohľadne zmeny v rodine povedal: „Mám úžasnú manželku. Veľmi ju milujem. Keď som jej povedal, čo vo mne narastá, ako to cítim, hovorí mi: ‚vieš čo Andrej, ja ti absolútne rozumiem, ja ti verím, že spravíš všetko dobre pre našu krajinu. Prosím, nezabúdaj na našu rodinu, ale choď do toho.‘ Takže idem do toho. …nesmiem ľudí sklamať a musím spraviť všetko, čo je v mojich silách skúsiť vytiahnuť našu krajinu z krízy dôvery von. Treba prevziať moc. Treba do politiky dostať slušných, schopných a poctivých ľudí. Musíme z nášho Slovenska spraviť moderný a slušný štát. To je naša úloha.

Hlava štátu versus hlava rodiny

Čítame zvláštny, až neuveriteľný príbeh. Je priam zjavením, že človek, pre ktorého politika znamená službu ľuďom, rodinám, pospolitosti a štátu a nie moc a peniaze, sa dostal do pozície prezidenta. Bez toho, aby bol členom strany, zastupoval skupinu oligarchov alebo nacionálny prúd. Napriek umiernenej kampani porazil vo voľbách politického dravca a mocenského technológa, akým je Robert Fico na čele Smeru. A svojim štýlom pokojného vládnutia ho v krízovej situácii povalil i na poste premiéra. Kiska je výnimočný v rámci celej strednej Európy a ľudia na Slovensku to vedia a nechcú o neho prísť. Samé o sebe je to neuveriteľné.

Je tu však ešte niečo neuveriteľné, a to je fakt, že celý tento šťastný príbeh mohol skončiť jeho odchodom z politiky, aby sa mohol naplno venovať rodine. Mnohí ľudia a časť médií ho milujú natoľko, že mu to zo srdca prajú a výčitky sa im zdajú nemiestne. Taktne sa mlčí o fakte, že miera Kiskovej angažovanosti v politike bola, je a bude vecou dohody s manželkou. Z ľudského hľadiska je to síce úctyhodné, ale ak Kiskovu dilemu pomenujeme natvrdo: naozaj sa u Kiskovcov v kuchyni rozhodovalo o možnosti buď zmeniť politickú scénu Slovenska alebo prežiť ničím nerušenú rodinnú idylu niekde pod Tatrami? Naozaj stál historicky jedinečný potenciál Andreja Kisku – politika v roli  hlavy štátu, proti šťastnému a závideniahodnému, ale (s prepáčením) spoločensky triviálnemu, príbehu hlavy rodiny?

Vážnosť tejto situácie dokazujú vyhlásenia medzi 12. aprílom 2017 a 15. májom 2018. Z vyjadrení prezidenta je jasné, že nebyť čiernej labute v podobe násilnej vraždy investigatívneho novinára a jeho nevesty, všetko by skončilo tým, že nebude zakladať politickú stranu, nebude kandidovať do parlamentu a nebude sa po druhýkrát uchádzať o funkciu hlavy štátu.

Andrej Kiska však v tom istom období vyslal aj jasné signály o tom, že nádej, ktorú do neho vkladajú občania, nemieni sklamať ani premárniť. Od vraždy Jána Kuciaka sa pravdepodobne v onej kuchyni u Kiskovcov intenzívne diskutovalo a vzájomné porozumenie rástlo. Výsledkom je, že manželka Andrejovi verí a rozumie jeho poslaniu, a dokonca súhlasí s tým, aby „do toho išiel“, len nesmie zabúdať na rodinu. Šanca pre lepšie Slovensko po parlamentných voľbách 2020 je otvorená.

Kocky sú teda hodené: „Idem do toho. Treba prevziať moc.“ Spôsob je vytýčený: „Musíme zmeniť politickú mapu Slovenska. Spojiť ľudí, ktorí sú ochotní a schopní postaviť dobrú a slušnú vládu“. Cieľ je jasný: „Musíme z nášho Slovenska spraviť moderný a slušný štát.“

To však nie je na jedno, ani na dve volebné obdobia. V pozícií prezidenta by druhé funkčné obdobie pre Kisku znamenalo menšiu časovú záťaž a menšie odlúčenie od rodiny, než v prvom volebnom období. O tom, čo ho čaká v roli aktívneho straníckeho lídra, či dokonca člena, nebodaj premiéra vlády, pred pani Kiskovou radšej ani nehovorme. Tento rébus nie je dodnes vyriešený. O tom, ako z toho von, nenájdeme nikde ani jediné slovo.

O to usilovnejšie zaplnili priestor špekulácie politikov a médií. Martin Šimečka ponúka verziu, v ktorej dal Andrej Kiska „prednosť svojmu osobnému príbehu a ponúka nám experiment s iným poňatím verejnej služby, než je štátna funkcia“. Podľa dobre informovaného .týždňa prezident naznačil, že postaví na nohy „novú, veľkú politickú stranu, nový subjekt od podlahy“. Štefan Hríb hneď v rozhovore na festivale Pohoda povedal, že Kiska asi spojí „aj niektoré strany aj niektoré osobnosti“. Richard Sulík v tom vidí hrozbu rozdrobenia síl od stredu napravo, podľa Igora Matoviča je nová strana lepšia ako ľavo-pravé spojenie všetkých do jedného mačkopsa… V zásade Kiskovi vykolíkovali možnosti: založiť vlastnú stranu, vstúpiť a k svojmu obrazu pretvoriť niektorú existujúcu stranu alebo sa stať neformálnym lídrom širšej koalície.

Je zrejmé, že ani v jednom prípade to Andrej Kiska nemôže zvládnuť z home-officu v Poprade. A tak dilema: politika versus rodina, pokračuje. Sľúbil „viac povedať po komunálnych voľbách do konca roka“. Čas sa kráti.

Predstava Štefana Hríba a Kiskovo predsavzatie spojiť ľudí, ktorí sú ochotní a schopní postaviť dobrú a slušnú vládu, do seba celkom dobre zapadajú. Výsledok dokonca môže ísť v ústrety i rodinným záväzkom politika a manžela Andreja Kisku.

Skončím teda blogerskou víziou: Andrej Kiska upokojí vášne a oznámi, že až do konca svojho prezidentského mandátu sa nebude k svojmu politickému projektu verejne vyjadrovať. Do tej doby využije čas, aby po prezidentských voľbách mohol vstúpiť do politickej arény rovno s predstavením členov tieňovej vlády. Napríklad: post premiérky zaujme Zuzana Č.; podpredsedom vlády pre ekonomiku a rozvoj bude Ivan M.; ministrom financií Miroslav B.; ministrom zahraničných vecí bude Ivan K.; ministerkou sociálnych vecí a práce Veronika R.; ministerstvo spravodlivosti povedie Lucia Ž.; ministrom životného prostredia bude Erik B., na ministerstvo kultúry nastúpi Viera D. atď. Každý si zatiaľ môže dosadiť vlastných favoritov.

Členov vlády by menoval prezident Robert M. Dôveru vláde by Národná rada Slovenskej republiky vyslovila pod vedením jej predsedu Andreja Kisku. Veď, ako sám povedal, do boja o prezidentské miesto šiel preto, lebo „Slovenská republika potrebuje sebavedomú hlavu štátu, ktorá sa nebude báť postaviť za hodnoty modernej slobodnej demokratickej krajiny“. Rovnakú očistu potrebuje aj post predsedu Národnej rady. Ničomu to neprotirečí, je to dôstojné, cesta k plneniu predsavzatí je otvorená a možno to prejde i hlasovaním u Kiskovcov v kuchyni.