Moja

Diaľnica pomaličky končí, oznamuje dopravná značka. Škoda, prebehne mu hlavou, čaká ho zaťažkávacia skúška. Auto spomaľuje, prudko zvrtne volant. To sú diery, jedna vedľa druhej, ani prechádzať nie je kade. Prejde pár metrov, situácia sa opakuje. Cesty v tomto regióne kvalitou skutočne nevynikajú.

„No nie, o chvíľku rozpolím auto, alebo prídem o nápravu,“ šomre. Nemá to komu povedať, dnes ide bez spolujazdca. Veroniku nechal doma. Nechcel, ale niekedy je lepšie nedráždiť. Pokračuje v jazde, zaradený v pravom pruhu. Neponáhľa sa, nechce sa mu. Ale nie je to len o ňom, cesta nemá na svižnejšiu jazdu parametre. Na kraj sadá tma, na vedľajšom sedadle zbadá svetlo. Bez zvuku, len vibruje. Jedna ruka obsluhuje volant, druhá sa venuje telefónu.

Zlatko moje, svietia mu oči, len čo pozrie na displej. Krásna, presne taká bola. Nádherné biele šaty, zdobené čipkou a ten závoj. Dlhý až po zem, jemný ako pavučinka. Má ju v živej pamäti, na tejto fotke je úžasná. „Ahoj, miláčik,“ prihovára sa jej s láskou v hlase. Najradšej by bol vedľa nej, jeho objatie by bolo silné a jemné zároveň. Len on vie, ako to má rada, splnil by jej každučké želanie. Chce ju počúvať, šepkať jej do uška samé pekné veci.

Hovoria spolu, hlce každé jej slovo. „Ako si spinkala?“ položí otázku. Nebezpečná téma, vidí jej telo, jemné črty tváre, pekne tvarované prsia. Hladká ich, najprv jednou rukou, už pridáva druhú. Odrazu je všetko preč, škrípanie bŕzd, auto kdesi mimo cesty. Nevníma, nevie čo sa deje. Až keď okolo auta pobehujú ľudia, precitne. Bojí sa zistiť viac, nechce sa ani pohnúť.