Psy a najkrajšie lazy rumunských Apusenov

V Bratislave vrcholí predvolebná kampaň ku komunálnym voľbám. Na Facebooku a v schránkach ožívajú politici, o ktorých nebolo 4 roky počuť. Internety zaplavujú fotky vyzbieraných smetí, natretých zábradlí, opierania sa o hrable na brigádach a nekonečné sľuby národných parkov. Ako kandidát na mestského poslanca by som nemal ostať bokom. Avšak, po náročných mesiacoch boja proti ťažbe dreva v bratislavských lesoch mám všetkého dosť a potrebujem vypnúť. Rumunský vidiek bez wifi (a teplej vody), je na to ako stvorený. Priepustka od ženy schválená, bicykle naložené, môže sa ísť.

Apuseni patria k tým nižším kopcom a sú najbližšie k Maďarskej hranici. Aj tak nám cesta cez nekonečné maďarské prérie s bikami na streche trvá nekonečne dlho. Aj keď toto pohorie nie je plné dych berúcich výhľadov zo štítov, či náročné vysokohorské túry, obľúbil som si ho. Krásne lazy, čučoriedkové pláne, chodníčky vinúce sa pomedzi dreveničky a občas nejaká ľadová jaskyňa alebo skalný previs. Pôvodne som chcel písať o kopcoch, bikovaní a zážitkoch. Avšak tento blog venujem jednému skvelému parťákovi. Ale pekne po poriadku.

Zoro

Zo sedla bicykla človek vidí viac, prejde viac kilometrov ako peši, aj keď občas si tie najkrajšie miesta stihne menej užiť. Na výletoch tak striedame horské bicyklovanie a pešie výlety. Už prvý deň sa mi vracajú len tie najkrajšie spomienky na Rumunsko. Pár kilometrov od ubytka odbáčame z hlavnej cesty a dostávame sa na nekonečné vypasené lúky, na ktorých sa voľne pasú kravy a kone. Táto sloboda je pre Rumunsko typická a sprevádza nás celý týždeň. Sloboda a kľud, ktorý sa dá len ťažko opísať a najlepšie ho vystihuje všade sa rozliehajúci zvuk zvončekov zavesených na krkoch kadejakých zvierat.

Na prvý deň si dávame celkom zabrať, jeseň nikde, slnko pečie ako v polke augusta, a tak v dedinke Poiana Horea hľadáme krčmu, kde si vieme dať pivko s miestnymi, aj keď s nulovou možnosťou konverzácie (po Rumunsky si už nepamätám ani tých 10 fráz čo som poznal, a tak napríklad snaha získať vajíčka do praženice od tetušky začína mojím kotkodákaním a napodobňovaním sliepky produkujúcej vajcia). Motá sa tu v dedine okolo nás jeden menší biely pes s čiernou hlavou. Našťastie tulák. Ustráchaný pri každom prudšom pohybe, ale s prekvapujúcim záujmom o nás.

Psov je v rumunských horách veľa a rozdeľujem ich do troch kategórií. Tuláci/žobráci sú občas otravní, ale inak sú to nekonfliktné psy. Horšie sú strážne psy pri domoch, samozrejme navoľno pobehujúce po širokom okolí. Takí ubrechaní podvraťáci, nepríjemní najmä ak ich je viac pokope a vyhecujú sa. Samotná kapitola sú ovčiarske psy, väčšie ako ovce, s veľmi temnou povahou. Psy sú práve jeden z faktorov, prečo som sa do Rumunska vrátil až po piatich rokoch, z rumunských hôr mám rešpekt a po ruke vždy kaser a plné vrecko kameňov.

Tento malý bol však tulák a napriek očakávaniu, že sa na konci dediny otočí, cupkal poslušne za nami 20 kilometrov až k nášmu ubytku. Dostal prezývku Zoro.

Cez najkrajšie lazy už v trojici

Druhé ráno Zoro ležal na rohožke pred našim domom. A týmto pádom sa stal naším novým parťákom na výlety. Sprevádzal nás cez kopce na bicykli, aj pešo. Bežal za nami  70 km, keď sme brázdili tie najkrajšie lazy v Apusenoch, ktoré sú úžasné živé usadlosti, plné dreveničiek, mnohé ešte bez elektriny. Bolo nádherné len tak sedieť na kameni a pozorovať, ako babka vyháňa ráno rebelujúce kravy na pašu, povedľa nás motajú kone a zvedavo si nás obzerajú, výrazne pripomínajúce Braňa Mojseja.

Popod nohy cez všadeprítomné konské a kravské lajná pobehujú sliepky, kohút kikiríka zo strechy stodoly a z polorozpadnutých drevených maštalí sa rozlieha hlasné krochkanie prasiat. Všade stovky zvončekov, pokriky, brechoty, erdžanie a vŕzganie dreva, ale zároveň božský kľud a harmónia.

Zoro bol flegmatik, väčšinou ležal alebo rovno tvrdo spal, keď sme sa práve nepresúvali. Oddych sme sa mu snažili dopriať často. Predsa len, jeden deň bežal s našimi bicyklami 70 kilometrový okruh ukončený šesť kilometrovým stúpaním. Mal úžasnú schopnosť tváriť sa úplne nenápadne, keď do neho chcel šofér dodávky kopnúť, keď do neho decká z osady hádzali kamene, alebo keď na neho v dedinách vybiehali psy všetkých veľkostí s cieľom rozhrýzť ho na kúsky (a nás s ním). Práve psy boli drobný problém, keďže väčšina by nás asi maximálne vybrechala. Avšak na Zora narušiteľa útočili aktívne a skupinovo a museli sme ho nonstop brániť.

Odmenil nás za to však svojou nevtieravou spoločnosťou a svojím typickým smrádkom, keďže ako pravý tulák ľúbil váľanie sa v kadečom, v mŕtvej ovci nevynímajúc.

Padiš – keď spomienky ožívajú rýchlejšie ako beží salašnícky pes

Na jeden výlet sme Zora pre istotu nebrali. Planinu Padiš som si pamätal ako obrovské rozľahlé pasienky, plné salašov, oviec a psov. Pamätal som si spred piatich rokov dramatické situácie, po ktorých s nami už náš vtedajší kamoš do Rumunska asi nikdy nepôjde. Všetky spomienky ožili takmer okamžite. Už v úvode sme stretli babku s kravami a s poníkom, z ktorého sa pri bližšom kontakte vykľul ozrutný salašnícky pes. Tie horšie spomienky sa vrátili neskôr, keď sme v smrekovom lesíku nečakane prekvapili stádo oviec. Ako to už býva, ovce nechodia samé. Šesť obrovských netvorov nám skrížilo cestu a aj pár dní po návrate mám stiahnutý žalúdok pri spomienkach na ich dych na mojom chrbte, keď na nás brechali tým svojím desivým tónom.

Je paradoxné, že väčšina značených chodníkov (a značenie majú v Apusenoch celkom kvalitné) vedie aj priamo cez lazy, dedinky alebo kruto stredom salaša. Je to taký adrenalín, keď človek stojí 200 m pred polorozpadnutým dreveným plotom a napína uši a oči s cieľom identifikovať všetky potenciálne hrozby a zároveň hľadá najlepšiu únikovú cestu. A toto absolvujete každých 30 minút s vedomím, že v Rumunsku psy ročne zabijú okolo 25 ľudí a dohryzú tisíce.

Zoro bol parádny bikerský pes. Nikdy sa nemotal pod kolesami, stíhal za nami v zjazdoch a poslušne cupkal svojimi 4×4, keď sme vypľúvali dušu na niekoľkokilometrových stúpaniach. A keď sme ho nudili, tak si proste ľahol a spal.

Pôvodne som chcel napísať blog o Rumunsku, nádherných lazoch a skvelom prostredí na bicyklovanie či turistiku, ale venujem ho Zorovi. Tulákovi, ktorý si teraz určite užíva slobodu, naháňa veveričky v lese, spí pri kontajneri a čaká na ďalšie dobrodružstvá. Ak budete mať niekedy cestu cez Garda de Sus, pozrite sa, či medzi desiatkami psov povaľujúcimi sa okolo cesty nie je aj jeden biely smraďoch s čiernou hlavou.

Autor je predseda občianskeho združenia Iniciatíva Naše Karpaty.