Nikdy nie je neskoro na spokojné detstvo

Celé desaťročia sa razila teória podľa ktorej prvých 7 rokov života je kľúčových. A tak vznikla predstava, podľa ktorej ak človek dostane ideálne zázemie počas prvých rokov, netreba sa báť čo z neho vyrastie a aký bude mať život. Také podmienky však dostal len málokto. Väčšina ľudí vníma detstvo ako niečo, čo dodnes ovplyvňuje ich život. Fínsky psychológ Ben Furman sa pokúsil nájsť odpoveď ako pracovať so spomienkami a s emóciami ktoré so spojené s detstvom a ako sa vysporiadať s týmto obdobím. Príjmite pozvanie k spoznávaniu úlomkov, ku ktorým dospel…

Teória siedmych rokov

Predstava že prvých sedem rokov rozhoduje, časom rozrástla do obrovských rozmerov. Priniesla veľa tlaku na školy, vychovávateľov a v neposlednom rade rodiny a rodičov. Celé snaha smerovala k „postaraniu“ sa o tých sedem rokov a k výčitkám, ak rodičia dieťaťu niečo neposkytli. Teória siedmych rokov zvýraznila a prehĺbila aj bolesť a traumu – ak sa vyskytli v detstve a dieťa sa stretlo napr. s násilím, s ponižovaním alebo so zneužitím. Teória siedmych rokov. Sedem rokov a ich vplyv na celý život…

V súčasnosti štúdie priniesli závery, podľa ktorých to so siedmymi rokmi nie je až také výrazné. To aké detstvo človek prežije, je rovnako dôležité ako zázemie, možnosť rozvíjať dary a schopnosti, štúdium a v neposlednom rade láska v rodine a spoločenské zázemie. Je tu viac faktorov, ktoré sú dôležité, ale žiaden z nich nie je výlučný.

Môžeme sa baviť o determinácií, o percentách ktoré zvyšujú možnosti… Ale nakoniec nám ostane človek ako jedinec a osoba. Človek potrebuje lásku po celý život. A celý život potrebuje zázemie, príležitosť pre rozvíjanie svojich darov a talentov, pre rast, možnosť uplatnenia a realizácie, ale aj niekam patriť a aby jeho práca mala zmysel. Ak toto všetko mal prvých 7 rokov a potom nie, môže žiť z minulosti ďalších povedzme 60 rokov? Ak niečo z toho nemal a neskôr to dosiahol, má jeho minulosť ovplyvniť celú prítomnosť a aj budúcnosť? A ak mal zlú východiskovú pozíciu, znamená to, že je všetko stratené?

Detstvom nič nekončí

Bez ohľadu na okolnosti, nakoniec je tu človek a jeho rozhodnutie. Ako sa k veciam postaví a čo zo života vyťaží. Nakoniec ani dobré zázemie a ideálne štartovacie podmienky do života, nie sú zárukou toho, že sa vydarí. Mnohí tento potenciál premrhali. Dôraz na 7 rokov sa pre mnohých stal výhovorkou – aby všetko hodili na minulosť, súčasnú situáciu prijali ako fakt a nemenný stav a následne skĺzli do ľútosti a frustrácie.

Aby bolo jasné. To čo sa stalo. Trauma, bolesť, skúsenosť, emócie… to všetko sú skutočné a reálne veci, ktoré sa stali… To čo dieťa nedostalo… zranenie… bolesť… Nič z toho nezmizne mávnutím prútika. A nikto to nespochybňuje… často je potrebná terapia a odborná pomoc k prekonaniu mnohých šrámov z detstva.

Ale aj tak je to nakoniec rozhodnutie človeka, čo z týchto úlomkov vytvorí. Bolesť a trauma nás vedú k tomu, že sa uzatvárame do seba, skĺzame do sebaľútosti, ale tadiaľ cesta nevedie. Nemôžeme byť väzňami minulosti. Aj keď premeniť minulosť, prípadne zmeniť zabehané životné vzorce a návyky nemusí byť jednoduché…

Ako premeniť súčasnosť

Existuje niekoľko nástrojov, ktoré nám pomáhajú premeniť svoj život. A z jeho úlomkov vybudovať niečo nové a pekné.

Tým prvým je príroda. Pohyb v prírode vedie človeka k tomu, aby sa prekonával. Sám bude prekvapený z toho, že dokáže viac než si myslel. Okrem toho v prírode nachádzame príklady toho, ako sila a vôľa sa dokážu vysporiadať s nepriazňou (zásah do prírody a napriek tomu jej regenerácia).

Ďalším prvkom je starostlivosť o niekoho. Či už je to niekto z našej blízkosti, alebo zviera. Byť potrebný, nemyslieť na seba, uprednostniť toho druhého, aspoň na chvíľu zabudnúť na seba, možno uvedomiť si, že situácia môže byť oveľa horšia…

Prechodom z detstva do dospelosti prestávame snívať. A práve predstavivosť je nástroj, ako si kompenzovať mnohé z toho, čo sme nedostali – poskytnúť to, čo chýba. Nie, nie je to rovnocenná náhrada a nesmie viesť k stagnácií. Ale krátkodobo dokáže nahradiť to, čo chýba. Okrem toho, predstavivosť a fantázia kladú požiadavku na víziu – premyslieť si, čo chceme dosiahnuť, stanoviť si cieľ…

Ďalším nástrojom je písanie denníka. Písať – zachytávať myšlienky je výborný spôsob, ako si usporiadať myšlienky a vlastný svet, premýšľať nad tým čo sa stalo a prečo. Písanie je tiež výborným nástrojom terapie. Pomenovať myšlienky a pocity a to aj tie skryté. Odhaliť pred sebou to, čo sa bojíme ukázať iným. A nedusiť to pod povrchom. Písanie nás privádza k príbehu a náš životný príbeh, je v našich rukách.

Veľmi dobrou prevenciu pred frustráciou je kamarátstvo a láska. Byť prijatý a milovaný.

Cenným nástrojom pre premieňanie života je humor. A v neposlednom rade viera (duchovný život). Ak človek verí vo vyššiu bytosť, môže životom kráčať s pocitom, že nie je sám a že sa má o koho oprieť a odkiaľ prijať pomoc a silu. Ak neverí, potom je na to naozaj predovšetkým sám. Odkázaný primárne na seba.

A veľmi veľkou silou je zmysel, ísť cestou života s tým, že má zmysel. Ak človek pozná odpoveď na otázku prečo, nájde aj odpoveď na otázku ako…

Nakoniec je dôležitý oddych a spánok. Teda možnosť načerpať silu a príležitosť zregenerovať sa. Všetky tieto nástroje pomáhajú premieňať minulosť a prítomnosť. Ale aj tu aj dôraz na človeka a jeho vklad do tohto procesu.

Prístup k životu je kľúčový

Často sa hovorí o okolnostiach, ale menej o osobnosti a povahe človeka, prípadne o jeho prístupe k životu. Ako často sme svedkami toho, že dve deti hoci pochádzajú z jednej rodiny a dostali rovnaké zázemie, žijú úplne inak. Dokonca to ktoré dostalo menej pozornosti, prípadne malo v niečom sťažené podmienky, dosiahlo viac.

To aký sme vo svojom vnútri, ako pristupujeme k životu a v neposlednom rade ako nazeráme na svet, je rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie než podmienky ktoré sme dostali.

Naša osobnosť, povaha, charakter, prístup k životu sú totiž dôležité pri posudzovaní života, pri hodnotení nás a toho čo sme dosiahli, ale aj pri budovaní vôľového aspektu.

Pre našu vôľu je kľúčové, aký je náš prístup k životu, či chceme, alebo sa len necháme niesť… Koľko príbehov skončilo tragicky, pretože napriek dobrému zázemiu, chýbala chuť do života. Chýbal zmysel. A zmysel, to je niečo čo nie je možné dodať zvonka. To je naša chuť žiť a milovať. A nestrácať nádej…

Nikdy nie je neskoro

Nikdy nie jeneskoro na spokojné detstvo. Mnohí ľudia pochádzajú z neúplných rodín, prípadne zažili rozpad rodiny. Ale mnohí tento negatívny štart premenili tým, že dokázali prijať lásku od niekoho iného, prípadne sa nechali ovplyvniť tým druhým a jeho snahou za vzťah bojovať. Otvoriť sa láske napriek bolesti, odmietnuť rozchod ako rýchle a lacné riešenie… Zmeniť prístup k životu a k iným. Možno Vás v detstve opustil jeden z rodičov… ale teraz niekto pri Vás stojí a chce zostať. Skúsenosť je neprenosná. Ale táto skúsenosť a obava (strach z opustenia) sa spája s konkrétnym človekom. Nie je to skúsenosť spojené so všetkými, ako by nikomu na Vás nezáležalo. To nie je pravda!

Bruno Ferrero (nepliesť si s Ferrero Rocher :)) v jednej zo svojich kníh prináša príbeh, v ktorom chlapec z roztopašnosti, ale aj so zlým úmyslom položil ťažký kameň do koruny palmy. Myslel si, že ju tým odrovnal. Keď o niekoľko rokov prišiel na púšť, tak palma s kameňom v korune, bolo tou najsilnejšou a najkrajšou v okolí. Aby sa vysporiadala s ťažkým nákladom, musela totiž zapustiť hlbšie korene, než je bežné a vďaka tomu zosilnela. Keď neskôr poklesla spodná hladina vody, ako jedna z mála prežila. Začiatok nemala vôbec ružový a predsa sa s ním dokázala vysporiadať…

Furman vo svojej knihe ide cestou krízovej terapie „Debriefing“  – a je presvedčený, že bez ohľadu na to čo sa stalo, časom to možno prekonať. Zdôrazňuje pritom cestu naratívneho prístupu. Slovo naration znamená rozprávanie. A preto Furman necháva človeka aby rozpovedal svoj príbeh. Súčasťou príbehu sú rôzne prekážky, ktoré vždy do životu prídu. Ale dôraz sa kladie na príbeh. Napriek momentálne nepriaznivým okolnostiam, život nekončí. Ak sa nám darí v prítomnosti, premieňa to našu minulosť. Ak sa nám nedarí v prítomnosti, ale darilo sa nám v minulosti, už sme to raz dokázali a budúcnosť je pred nami. Ak sa nám doteraz nedarilo, budúcnosť je ešte stále pred nami. Vlastne jediné čo nás determinuje, je smrť. Kým žijeme, bez ohľadu na okolnosti treba bojovať, aby ten život za niečo stál a na jeho konci sme mali dobrý pocit z toho, čo sme vykonali a čo po sebe zanecháme…

.

Buď prijmime život ako výzvu, alebo sa budeme ľutovať. Môžeme prijať život ako výzvu na boj – prekonať prekážky a niečo dosiahnuť, alebo sa len necháme unášať. Je to v našich rukách. Ak sa nám stalo niečo zlé, je to nespravodlivé. A ranu treba zahojiť. A áno, nebolo to fér. To tu nikto nikde nespochybňuje. Ale ako to dopadne, to vieme ovplyvniť. Nedovoľme negatívnym veciam a udalostiam, aby nám znechutili život…

Tomáš Hupka

Ben Furman je fínskym psychológom, terapeutom a poradcom. Vo svojej práci sa zameriava na krízovú terapiu. Vo svojej profesií sa zameral na dve roviny krízy, jednak budovanie pracovného tímu a prekonanie krízy na pracovisku a zároveň na krízu v osobnom živote a prekonaniu prekážok ktoré ho negatívne ovplyvnili. Práve kniha o osobnej kríze Nikdy nie je neskoro na spokojné detstvo, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www.askmen.com