Dal som to
Možno by nemal…
Slnko snaživo svieti, vietor vyhráva. Pofukuje, je chladný, typický jesenný deň. Prichádza autobus, pohyby ľudí všetkými smermi začali. Jeden prúd von, druhý dnu, sem-tam nejaká tlačenica. Nič závažné, po chvíli sa všetko utrasie.
V diaľke niekoľko jedincov s nákupnými taškami. Medzi nimi sa mihne žltá farba. Detailnejší pohľad prezradí viac, bicykel. Poprepletá sa, rýchlosť nezníži. Popri zastávke to strihne smerom doľava. Urastený, vysoký, matku s otcom už dávno prerástol. Zosadne, pozerá pred seba. „Čauko,“ prihovára sa komusi. Komunikácia vrelá, vzájomné sympatie. Priateľ, vekovo asi ako on, možno spolužiak. „Počkaj, zbavím sa ho,“ ukazuje na bicykel.
Dokovacia stanica, práve tu ho musí nechať, potom bude bezstarostný. Priblíži sa, predné koleso smeruje k stojanu. „Čo teraz?“ hľadí spoločníkovi do tváre. Potlačí, nič sa nedeje, zopakuje. V tvári nervozita, prsty ho neposlúchajú. Vrátiť, aké jednoduché, pre neho nie. Fyzická sila nechýba, len tá šikovnosť, možno keby sedel za počítačom.
Hm, predné koleso nespolupracuje, kamoš netrpezlivý. „Rob už niečo,“ pobáda ho. „Dobre, vydrž chvíľu.“ Už sa rozhodol, spraví to po svojom, návod je pre malé deti. Možno by nemal, ale nemá čas. Je tam, ešte zamknúť. Nejde to, ruka tlačí, ale nič. Aj násilie je riešenie, konečne. „Ale ti to trvalo,“ vyletí z úst spoločníka. „Ale dal som to,“ chvasce sa spokojne.
Mladá žena prichádza, celkom rada by sa odviezla. Má šťastie, dokovacia stanica jej ponúka jeden kúsok, práve odovzdaný. Skúša, kontroluje displej. Ešte jeden pokus, možno teraz. Nič, slúchadlá do uší, dnes to musí dať peši, ďalší zle uzamknutý bicykel.