Denník N

Sexuálna hmla okolo celibátu

Hoci sa debata o týchto veciach javí byť zložitá a komplexná, možno je omnoho jednoduchšia ako sa nám na prvý pohľad zdá.

Celibát a pedofília

Predstava, že medzi celibátom a pedofíliou je nejaké monokauzálne spojenie, je vyslovene falošná a treba ju odmietnuť ako fikciu. Inak by predsa každý, kto žije v celibáte, po čase trpel deviáciou, čo sa nezhoduje s realitou.

Celibát, respektíve sexuálna abstinencia, je slobodnou možnosťou človeka ako prežívať svoju sexualitu. Proti povinnému celibátu katolíckeho kňazstva môžeme mať zmysluplné výhrady, ale to si musí vyriešiť cirkev sama. Zo strany psychiatrie ponúkam dve vysvetlenia asociácie pedofílie a sexuálneho zneužívania detí s celibátom, ktoré sa vzájomne nevylučujú:

1. Spôsob, akým sa celibát realizuje, teda spôsob kňazského života, ktorý môže viesť k hlbokej samote, nedostatku pochopenia a zdieľania, absencii pevných vzťahových osôb a k odštiepeniu sexuality, nepredisponuje k zvládnutiu náročnej úlohy sexuálnej abstinencie, ale naopak, môže ju nemálo sabotovať.

2. Celibát ako životná možnosť, ktorá ponecháva stranou realizáciu sexuality, môže byť atraktívny pre mladých mužov, ktorí majú problémy so svojou sexualitou, prípadne ju neprijímajú a z rôznych dôvodov sa ju zdráhajú realizovať.

Je tu teda istá možnosť, že mladí jedinci s problémovou sexualitou (pedofília už môže byť v adolescencii vyvinutá) vstupujú do kňazstva, v ktorom im celibát ponúkne možnosť vyrovnať sa so svojou problémovou sexualitou, ešte k tomu spoločensky cenenú, prípadne ju pred spoločnosťou a v rôznej miere i pred sebou samým ukryť. Eventualitu, že by celibát produkoval pedofíliu, považujem za vylúčenú, a proti nej nehovorí ani to, že páchateľmi zneužívania sú často starší kňazi. S vyšším vekom totiž môže ísť ruka v ruke znížená výdrž hrádze proti vlastnej sexualite (adaptačné mechanizmy sa oslabujú). Navyše, kumulujú sa dôsledky samoty a negatív celibátneho života, ktoré môžu spriechodňovať náhradnú realizáciu sexuality formou sexuálneho zneužívania detí aj u človeka, ktorý nemá pedofíliu.

Niektoré z osôb z prostredia cirkvi, ktoré niekoho sexuálne obťažovali alebo zneužívali, môžu mať narušený sexuálny motivačný systém, a v ich prípade ide o rôzne parafílie, ako som naznačil vyššie. Medzi celibátom a týmito parafíliami však v žiadnom prípade nejde o kauzálny vzťah. Títo jedinci sa zrejme do celibátu ukrývajú ako do nejakého ochranného skafandra, čo sa však neskôr môže ukázať ako značne neúčinná stratégia.

Celibát a homosexuálna orientácia

Problém sexuálneho zneužívania v cirkvi nie je problémom sexuálnej orientácie, ale problémom toho, čoho sa predovšetkým týka: sexuálneho obťažovania a zneužívania v prostredí, v ktorom dochádza k sexuálnej frustrácii, odštiepeniu sexuality od psychického života a v ktorom majú páchatelia tohto zneužívania príslušnú moc a autoritu (zneužíva vždy ten, čo má moc, toho, kto je slabý, bezmocný, odovzdaný). Napriek tomu, že sa zneužívajú častejšie chlapci ako dievčatá (4:1), prepájanie homosexuality so sexuálnym zneužívaním je scestie, ktorého by sa mal moderný katolicizmus striktne vyvarovať. O tom, či niekto niekoho sexuálne zneužije, nerozhoduje jeho sexuálna orientácia, ale iné premenné, podobne, ako je to v prípade znásilnenia (heterosexuálnu orientáciu nemožno kauzálne spájať so skutkom znásilnenia).

Za kľúčové považujem faktory, ktoré vedú k samotnému zneužitiu, nie faktor sexuálnej orientácie. V katolíckom prostredí však možno sledovať narastajúce nepriateľstvo voči homosexualite aj vďaka zverejneným sexuálnym škandálom. Kardinál Raymond Burke, kritik pápeža Františka (ktorý celú túto tému, zdá sa, bude aj proti pápežovi využívať) sa v jednom z rozhovorov vyslovil, že škandály v cirkvi odhalili homosexuálnu kultúru v duchovenstve a v hierarchii cirkvi, ktorá by mala byť očistená od koreňov. Takýto pohľad by mohol vyvolať pozitívnu rezonanciu v konzervatívnych katolíckych kruhoch, zvýšiť nepriateľské postoje voči pápežovi, ktorý doteraz vydával smerom k homosexuálom v podstate priateľské a vľúdne gestá a z homosexuálnych katolíckych kňazov by mohol urobiť obetných baránkov na očistenie cirkvi (scapegoating). Práve toto považujem za nebezpečnú líniu uvažovania, pretože odkláňa pozornosť od pravých príčin sexuálneho zneužívania v cirkvi.

Sexuálne-reaktívny ultrakonzervativizmus

Sexuálne škandály v cirkvi nie je možné chápať ako globálny prehrešok samotnej cirkvi a priamo spájať celibát so sexuálnym obťažovaním a zneužívaním. Na druhej strane, sú aj náznaky toho, že ututlávanie je často používaná taktika alebo defenzíva zo strany hierarchie, pričom v tomto prípade už ide o kolektívnu stratégiu, ako aj náznaky toho (rozhovor Karola SudoraMiroslavom Kocúrom), že o sexuálnych aktivitách sa medzi klérom v istých regiónoch alebo komunitách vie, pričom toto „sa vie“ je znakom kolektívnej zodpovednosti za ich udržiavanie. Ako také nie sú iba morálnym zlyhaním a porušením zákona, ale nabádajú k revízii samotného učenia cirkvi o sexualite, pretože otvárajú otázku celibátu, masturbácie, homosexuality v klére i mimo kléru, zdravej sexuality v prostredí cirkvi a podobne. Navyše, devalvujú ultrakonzervatívne postoje, pretože genéza tohto ultrakonzervativizmu môže byť presne taká ako ju opísal Miroslav Kocúr v spomínanom rozhovore. Psychologicky môže ísť proste o odčinenie a ideovú reakciu na svoje vlastné previnenia, s ktorými si človek nevie poradiť – a teraz nehovorím len o sexuálnom zneužívaní a obťažovaní, ale aj o homosexuálnych kryptoaktivitách katolíckych klerikov, ktorí navonok ostro vystupujú proti homosexualite.

Hoci sa debata o týchto veciach javí byť zložitá a komplexná, možno je omnoho jednoduchšia ako sa nám na prvý pohľad zdá. Cirkevný komunikačný štýl sa podobá na komunikáciu totalitnej ideologickej inštitúcie, v ktorej sa navonok zahladzujú pochybenia, aktívne neodkrývajú vnútorné chyby, zdôrazňuje forma, rigidne lipne na tradícii, uzatvára sa novým impulzom a v ktorom sa zúfalo potláča akákoľvek diskusia.

V takomto prostredí sa – ak pravda nedôjde k nejakej zmene – sexuálne zneužívanie vykoreniť nepodarí.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.