Nikam neodchádzame?

Na uvod by som chcel povedať, že v tomto blogu vyjadrujem čisto svoj názor. Všetky názory a myšlienky spomenuté v tomto článku som ochotný obhájiť v diskusii nakoľko si uvedomujem, že pre jeho potreby musia byť iba vo veľmi zjednodušených formách.

Dnes (28.9.2018) sa koná ďalší z protestov organizovaných organizáciou „Za slušné Slovensko“ s podtitulom „Nikam neodchádzme“. Ešte predtým ako začnete čítať tento text, chcem vás ubezpečiť, že v žiadnom prípade sa nesnažím o spochybnenie dobrých úmyslov organizátorov a taktiež, že neverím, žiadnym konšpiračným teóriám o prevrate a podobných nezmysloch… Rovnako ako vám všetkým, ktorí sa zúčastníte (ste sa zúčastnili ) týchto protestov, aj mne záleží na našej krajine a jej smerovaní, asi najväčším dôkazom toho je moja tvorba na tomto blogu, ako aj moja aktívna politická angažovanosť. Princíp tohoto blogu je v prinesení iného pohľadu na aktuálne dianie.

Začnime teda na začiatku, viem, že hneď v podtitulku som dal vcelku odvážne vyhlásenie, teraz sa pokúsim ho objasniť. Ako je to teda s tým odchádzaním? Takto znie oficiálne stanovisko organizátorov, „casus belli“ na ďalší protest:

„Uplynulo už 7 mesiacov od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Hoci počúvame o posune vo vyšetrovaní ich vraždy, stále nepoznáme meno páchateľa. Nevieme, kto je objednávateľ a vonkoncom nevieme, či majú vyšetrovatelia reálnu stopu alebo zverejňujú tváre svedkov iba preto, že prešľapujú na mieste.

Prešlo už 6 mesiacov od vymenovania vlády Petra Pellegriniho. Táto vláda mala urobiť všetko preto, aby mohli ľudia opätovne dôverovať v štátnu moc, veriť v nezávislosť polície, prokuratúry, súdnictva a vlády práva. Miesto toho vidíme snahu o ovládnutie ústavného súdu, ktorý je mnohokrát poslednou záchranou brzdou pred svojvôľou politikov v parlamente. Sme svedkami neschopnosti prijať dobrý zákon o policajnom zbore, ktorý odpolitizuje voľby policajného prezidenta a odníme policajnú inšpekciu z rúk ministra vnútra.

Je smutným konštatovaním, že napriek tomu, že vláda má za sebou už polrok svojho vládnutia, nevidíme zlepšenie, práve naopak zhoršenie situácie.

Vymenovanie Denisy Sakovej považujeme za výsmech všetkým slušným ľuďom. Smer by nemal mať politickú kontrolu nad ministerstvom vnútra. Kým to tak bude, nedočkáme sa žiadneho vyšetrenia politických či korupčných káuz. Za absolútnu aroganciu moci však považujeme menovanie T. Gašpara za poradcu ministerky. Po tom, ako tohto pána desiatky tisícov ľudí na námestiach vyzývali na odchod, dostal ďalšiu verejnú funkciu.

Cez leto nami otriasli zistenia o zapojení Slovenska do únosu vietnamského podnikateľa. Je neprijateľné, aby členský štát EÚ pomáhal komunistickej krajine s únosom jej občana. A je absolútne neprijateľné, aby Denisa Saková, ktorá ako vtedajšia štátna tajomníčka zodpovedala za vládny špeciál, bola naďalej ministerkou vnútra. Ministerstvo vnútra viackrát pri odpovediach ohľadne únosu Vietnamca klamalo. Denisa Saková nemá čo robiť na ministerstve vnútra. Aj táto skutočnosť ukazuje to, čo hovoríme od začiatku. Smer nemôže kontrolovať ministerstvo vnútra, pretože nerobí nič iné len zametá kauzy pod koberec.

Slovenská akadémia vied čelí drastickému pokusu o rozklad. Túžba po kontrole majetkov SAV a možnosti ovplyvňovať rozdeľovanie eurofondov a grantov je tak silná, že SAV bude radšej zo strany ministerstva školstva „znovuzaložená“. To všetko len preto, aby ministerstvo nestratilo kontrolu nad vedcami a majetkom SAV.

Slovenských farmárov, ktorí tvrdo pracujú, si štát naďalej nevšíma. Problémy so šikanou na ich vlastnej pôde, s nejasným rozdeľovaním dotácií na pôdu sú stále ignorované. Nehovoriac o tom, že v tejto krajine stále „naši ľudia“ poberajú dotácie na cudziu pôdu, kým farmári musia stáť pred úradom vlády a prosiť sa Pellegrinimu, ktorý ich do dnešného dňa neprijal.

Požiadavky desiatok tisícov ľudí stále neboli splnené. Vražda Jána a Martiny nie je vyšetrená a nová vláda nie je dôveryhodná. Miesto toho sa nás vládni politici snažia „uvariť ako žabu“. Každý týždeň nová kauza a stále sa tvária, že sa nič nedeje, že všetko je v poriadku a situácia je „znormalizovaná“. My však nezostaneme ticho, nezmierujeme sa s týmto stavom, stále chceme zo Slovenska slušnú a spravodlivú krajinu.
Preto už tento piatok budeme o 19:00 pochodovať z Nám. SNP pred Národnú radu Slovenskej republiky. Ukážeme tak spoločne politikom, že sme nikam neodišli a stále voláme po slušnom a spravodlivom Slovensku, kde sa kauzy vyšetrujú, nie zametajú pod koberec, kde vládne právo a nie svojvôľa našich ľudí. Ukážeme politikom, že oni majú slúžiť nám a že politika má byť službou všetkým ľuďom.

Počas celého pochodu, na znak našej úcty k Jánovi a Martine, našej vytrvalosti a nádeje, budeme svietiť lampášmi, mobilmi alebo baterkami. Svetlo vždy porazí tmu.

My všetci sme tí, na ktorých sme čakali.“

Všetky vyššie vymenované dôvody sú legitímne a vcelku dobre zdôvodňujú právo na vyjadrenie nesúhlasu. Avšak legitímnosť sa ešte nerovná zmysluplnosti… V tomto prípade určite nie. Nechcem vravieť, že protesty nemajú zmysel… Ale v súčasnosti nemajú, nebojte sa, hneď vysvetlím:

Protesty sú naozaj dôležitým a nevyhnutným prvkom demokratickej spoločnosti. Ale sú riešením iba niektorých problémov. Na to netreba zabúdať! Protest je v politickom ponímaní akýmsi nástrojom ničenia. Protestmi sa nedá budovať nič, teda okrem frustrácie pri ich neúspechu.

Všetky spomínané dôvody sú znakmi zlyhávajúceho systému, ktorý je dnes na Slovensku (ale aj v ďalších krajinách bývalého východného bloku).

Prečo teda pokladám protest za nedostačujúci nástroj nápravy?

Pomôžem si malou analógiou. Protest funguje v politike podobne ako v kartách rozdanie novej partie. Dostane hru do „nulového“ bodu. Slovensko však netrpí kvôli zle rozdanej partií, tá je iba dôsledkom pravidiel podľa ktorých sa hrá. Preto potrebujeme zmeniť tieto „pravidlá“ a to sa nedá iba neustálym resetovaním.

Viem, že v tejto chvíli si časť z vás pomyslela, či som náhodou slepý a hluchý, veď predsa po posledných protestoch sa pravidlá zmenili. Nie som slepý ani hluchý a vcelku živo vnímam dianie na Slovensku aj vo svete, uvedomujem si, že Robert Fico a Robert Kaliňák už nie sú na svojich postoch, niekto by dokonca mohol tvrdiť, že sa z nich stali politické trosky. Skutočnosť je taká, že toto bola iba nevyhnutná a veľmi dobre vymyslená strategická hra. V skutočnosti našu krajinu stále vedie expremiér s jeho pravou rukou, dokonca pre nich ešte lepším spôsobom, pretože si to málokto uvedomuje. Málokto si uvedomuje, že Slovensko je (najmä vďaka komunistickej minulosti) silná partokracia. Toto je dôvod prečo, vcelku bezbolestne a s ikonickým psychopatickým úsmevom, tak mocichtivý človek ako Fico odstúpil z formálneho centra moci v krajine. Aj vďaka spôsobu akým je formulovaná koaličná zmluva je totiž skutočná moc v rukách „koalicnej rady“ a teda predsedu najsilnejšiej koaličnej strany.

Ak teda chceme skutočnú zmenu musíme požadovať nič menej ako odstúpenie Roberta Fica a všetkých jeho „pomocníkov“ z vedenia Smeru-SD. Toto už asi, ako mnohí cítite nie je možné protestom. Pretože je to vec strany a jej voličov, nie celospoločenská.

Aké je teda riešenie?

Zmeňme pravidlá! Voľbami. (Nie nutne predčasnými, tie by mohli byť voči môjmu „plánu“ kontraproduktívne.) Samotné nové voľby nebudú však stačiť, to je iba jedna z podmienok na úspešnú zmenu týchto pravidiel. Potrebujeme v prvom rade nový prístup spoločnosti k voľbám. Zodpovednejší!

Nie pri výbere strany, ktorá vás má reprezentovať, ale hneď pri tom prvom, či voliť pôjde alebo nie. Ten totiž rozhoduje o nových pravidlách a o tom ako sa budúca vláda bude správať.

Ak si teraz vravíte, že „všetci sú rovnakí“ a preto voliť nepôjdete, vedzte že aj keď síce máte z časti pravdu, všetkým politikom ide iba o moc (to je princíp politiky), pretože bez nej nedokážete spraviť takmer nič, ale to by mal pre vás byť dôvod na to ísť voliť! Pretože tým či pôjdete alebo nie rozhodujete o tom, akým spôsobom ju budú musieť získať. O tom, či sa bude moc získavať silovo a v zákulisí uplatkami a ďalšími „službami“ a naša krajina bude iba vykonávateľom vôle jej vedenia alebo tvorbou veľkých celospoločenských koalícii presadzujúcich vôľu ľudu. Nie je to utópia, netreba na to veľa, stačí, že tá polovica z vás, ktorá sa pravidelne každé 4 roky dobrovoľne zbavuje svojho občianstva voliť išla!

Je to predsa len ľahšie a menej rozčuľujúce ako počúvať každý deň o škandáloch a korupcii.

A tu sa už dostávam späť k titulku tohoto článku, keď vznikala platforma Za slušné Slovensko, malo sa jej hlavnou úlohou a náplňou času stať podpora volebnej účasti, či už osvetou alebo akokoľvek inak. Podobne ako to dnes robí európsky parlament v svojej kampani This time I am voting. (Do ktorej sa môže zapojiť každý na odkaze: http://www.tentorazidemvolit.eu/?recruiter_id=2628)

Ale skutočnosť je taká, že namiesto toho sme sa stali iba svedkami vzniknutia akéhosi nezmyselného miš-mašu, ktorý mal vybrať „dobrých“ kandidátov v komunálnych voľbách, ale namiesto toho aby to spravili seriózne sa postavili iba do pozicie, tak ako mnohí predo mnou podotkli, akejsi neoficiálnej strany, keď na to použili úplne nezmyselný kľúč, (ktorý ako predpokladám sa im vypomstí v niekoľkých povolebných sklamaniach) že nezávislý kandidát je základom dobrého kandidáta, ktorý úprimne chce zmenu, čím iba podporili tento nezmyselný naratív o tom, že politické strany sú zle a tak ešte viac celej spoločnosti ublížili. Začali veľmi dobre, stačilo pokračovať…

Preto si myslím, že ako osobnosti, ktoré mali verejnú silu na to zmeniť pravidlá hry na Slovensku odišli hneď tesne po začiatku tohto dlhého boja o lepší štát.

Dúfam však, že sa vrátia a využijú svoju verejnú silu pre skutočnú zmenu, to je dôvod prečo celý tento blog píšem. Ak sa Za slušné Slovensko pohne zmysluplným smerom, budem prvý, kto im pôjde pomôcť.

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.