Denník N

Diskusný príspevok o téme v ktorej žijeme

Ako si to tú demokraciu užívame.

Dostal som mailovou poštou od bývalej poslankyne parlamentu pani JUDr. Márie Ritomskej pozvánku na konferenciu s názvom „Téma, v ktorej žijeme“ a že by som mal alebo mohol na nej predniesť prednášku. Medzinárodnú vedeckú konferenciu organizoval Inštitút ochrany ústavných práv a týkala sa mobbingu a porušovania práv občanov. Mám za sebou pomerne dosť rokov života, trištvrte storočia, prežil som celú dobu komunistickej vlády s jej nuansami – od dôslednej   diktatúry, cez uvoľňovanie, normalizovanie, až po jej pád, ktorého som bol aktívnym účastníkom. Aktívny som bol aj v dobe po takzvanom handrovom prevrate, lebo som videl, že sa to vymklo pôvodným ideálom, myšlienkam – téme, o ktorú nám v tej dobe išlo. Takže k otázke témy, v ktorej žijeme a o porušovaní práv občana by som sa kompetentným vyjadriť cítil byť. Otázka teda znie: „Čo je témou dnešnej doby?

Odpoveď na uvedenú otázku podľa mňa je – politika a výkon spravodlivosti. Spôsob výkonu politiky určuje nielen výšku životnej úrovne, ale i úroveň morálnych hodnôt, ktoré prevládajú v spoločnosti, spôsob spolunažívania medzi občanmi v zamestnaní a verejnom živote a samozrejme, o tom chcem hovoriť, najmä výkon spravodlivosti.

Naši predkovia politiku za svoju životnú tému nepovažovali a nemuseli politike venovať mimoriadnu pozornosť. Mali svoje náboženstvo, starosť o obživu a výchovu potomstva. Politika bola pánskym huncútstvom, a neskôr si ju zobrali na svoje bedrá súdruhovia z rodnej strany, hoci bez politiky to nešlo ani vtedy. I náboženstvo je politika, i spôsob obživy sa týka politiky, lebo, ako už Bismarck povedal, kto sa nezaoberá politikou, s tým si urobia politici, čo chcú. Tak sme boli donútení do určitej miery starať sa o politiku aj my, nepolitici, ale politici si s nami robili aj tak, čo chceli.

Po páde toho režimu som si myslel, že to všetko padlo spolu s ním. Že sa politiky zbavíme, budeme sa venovať svojej práci, štúdiu, koníčkom, rodine, starosti o obživu, výchove potomstva a že politika pôjde len pomimo nás a my ju budeme mať možnosť len kontrolovať cez médiá, prípadne cez voľby. Budeme mať voľný prístup k informáciám, priestor k činnosti dostanú ľudia tvoriví a iniciatívni a že budú mať tak možnosť pohnúť s krajinou dopredu a ja budem môcť konečne slobodne podnikať, o čom som sníval počas celej doby normalizácie. Myslel som si, že po tzv. nežnej revolúcii a po konci vlády komunistov sa politiky a ideológie zbavíme, a čo sa stalo? Politika sa stala surovejšia, konfliktnejšia a dotieravejšia. Ideológia zmenila len škrupinu, ale to boľševické jadro zostalo – keťasiť o moc a známe dobré privilégiá vo funkciách.

Tesne po 17. novembri 1989 na podnet vysielania Ivana Medeka z Hlasu Ameriky už som tlačil prvé letáky proti režimu, vylepoval ich v meste a distribuoval v širšom okolí. Uvedomil som si, že nastala tá správna chvíľa ten systém vymeniť. Po vzniku Verejnosti proti násiliu som bol spoluzakladajúcim členom tohto hnutia v našom okrese, i keď sa mi neľúbilo, že sme sa nepripojili k Občianskemu fóru v Prahe. Bral som to tak, že sa zaiste nejakí separatisti v Blave presadili, ale povedal som si, že by sme mali byť jednotní aspoň na Slovensku. Podporoval som toto hnutie v prvých slobodných voľbách i po nich až do doby, keď som videl, že sa prostredníctvom VPN začínajú presadzovať mnohé indivíduá, hochštapleri a karieristi, ktorí postrehli, že cez toto hnutie sa môžu dostať k privilégiám, ktoré boli dovtedy dostupné len pre nomenklatúrne kádre komunistickej strany. Hnutie Verejnosť proti násiliu strácalo tak popularitu a občania zmenili jeho názov vtipne a výstižne na „Násilie proti verejnosti“. V mojom okolí som to samozrejme pozoroval aj ja a rozhodol som sa proti tomu niečo urobiť, hoci politicky som sa nemienil verejne angažovať, ale keďže som mal ako osvetový pracovník k dispozícii rozmnožovací stroj, tak som chcel aspoň túto možnosť využiť.

Vo februári 1991 sa u nás v Topoľčanoch konal 1. celoštátny snem VPN, a to som považoval za dobrú príležitosť k tomuto účelu. Napísal som a nechal, vytlačiť dvetisíc letákov pod názvom „Ako sa robí mafia“, ktoré som chcel rozdávať delegátom snemu, aby som im na konkrétnych prípadoch ukázal, ako sa z VPN v Topoľčanoch stala mafiánska organizácia. Nepodarilo sa mi tie letáky rozdať, lebo tam bola silná kontrola od ozbrojenej polície so škorpiónmi a nikoho bez pozvánky nepustili na parkovisko a samozrejme ani do rokovacej sály – čapkárne, ktorá bola neprístupná aj pre novinárov. Nakoniec to bolo aj tak jedno, lebo delegáti mali úplne iný program ako sa zaoberať vidieckou mafiou a môj leták by mohli prenesene považovať i za útok proti im samým. Porafali sa tam medzi sebou a vznikol tam zárodok delenia tohto hnutia a následne i delenia federácie. Tie udalosti sú známe a nemusím ich popisovať. Zdôraznil by som však, že nasledovali hektické, z mnohých pohľadov až tragické udalosti, kedy sa z nášho územia stala čierna diera v Európe. Začalo sa kradnúť vo veľkom v malej a veľkej privatizácii Začali sa presadzovať indivíduá so zakŕslym duchom, ale s plnou brašnou rečí o národe. Súdruhom už nešlo o výdobytky pracujúcej triedy, ale o práva potlačovaných Slovákov, ktorých vraj už tisíc rokov kdekto gniavil neuznaním svojstojnosti a kompetencií.

Za komunistov bolo riziko sa ozvať. Mali na to paragrafy a odvážlivca rýchlo zmangľovali medzi valcami ŠTB a súdov. Myslel som si po prevrate, že v dnešnej dobe, keď vyšla aj u nás v denníkoch „Listina základných práv a slobôd“, by už problém nemal byť ozvať sa proti zneužívaniu moci papalášmi. Prišiel som k presvedčeniu, že by som sa podľa mojich možností mal zapojiť do toho ťaženia aj ja aspoň v rámci našej lokality. Ešte ako člen VPN som napísal a nechal vytlačiť u nás na osvete množstvo propagačných materiálov a spravodajcov a neskôr, keď ma súdruhovia z VPN po napísaní letáku „Ako sa robí mafia“ z osvety vysánkovali (vymobbingovali), som si narýchlo nejaké základné tlačiarenské zariadenie zadovážil, aby som mohol pokračovať v tejto činnosti. Mal som tak už ako živnostník k dispozícii malý rozmnožovací stroj a keďže som si myslel, že tu máme demokraciu, tak v duchu tézy T.G. Masaryka „demokracia je sloboda prejavu a kontrola moci“, som popri komerčnej činnosti začal vydávať malý občasník najskôr pod menom Žochár a neskôr som ho premenoval výstižnejšie na Tŕň, v ktorom som do tých papalášskych niktošov pichal, a to dosť hlboko pod kožu.

Vtedajší predseda vlády na jednom mítingu v Blave (vtedy ešte ako minister vnútra) nám sľúbil, že všetkých komunistov a eštebákov nechá pozatvárať, pretože má dostatok miesta vo svojich väzniciach. Potom, ako vieme, to neurobil a neskôr si ich dosadil do svojej vlády a do tajnej služby SIS, a tí sa mu vedeli za to odvďačiť a využiť svoje letité skúsenosti robiť na nepohodlných nespokojencov a kritikov všelijaké habaďury a komploty.

Tak na mňa tí pištoľníci nahrali habaďuru či komplot tiež. Opísal som to už niekde inde, ale v stručnosti to opíšem aj tu…

Svoj diskusný príspevok na tomto mieste prerušujem a kto chce, môže ho dočítať v digitálnej brožúrke „Nemilujem Slovensko a iné blogy“, ktorú si každý môže zdarma stiahnuť z nasledujúceho linku (klepnutím naň, alebo si ho skopírujete a vložíte do webového prehliadača):

http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko

Kto sa tak rozhodne, môže sa dozvedieť, aké finty sa na to dajú použiť a čo je zač tento štát, v ktorom politici praktizujú likvidáciu nepohodlných novinárov a občanov prostredníctvom štátnych represívnych orgánov. V tieni najnovšieho prípadu – vraždy novinára Kuciaka, treba ukázať, že je tu množstvo iných nedoriešených a zmanipulovaných prípadov, a že sa mafiánske praktiky začali praktizovať už pred rokmi, a dosiaľ nie je možné ich doriešiť.

Dušan Vaňo, Topoľčany

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Dušan Vaňo

Dušan Vaňo

Som zo staršej generácie so skúsenosťami, o ktoré sa občas rozhodnem podeliť s inými. Možno niekomu padnú vhod, v opačnom prípade ich môže každý bez problémov ignorovať. Verím, že tých prvých bude viac a tým prajem príjemné čítanie.