Prečo by sa Chmelár nemal stať prezidentom

Slovensko žiada západ o stiahnutie sankcií proti Rusku.

Spor prezidenta a premiéra o to, kto nás bude zastupovať na najbližšom summite v Bruseli.

Prezident požaduje väčšie kompetencie. Spustil zber podpisov za referendum.

Takto môžu naozaj vyzerať novinové titulky o dva roky. V prípade, že prezidentské voľby vyhrá Eduard Chmelár, z ktorého sa pomaly stáva čierny kôň budúcoročných volieb. Začnime si ho preto všímať pozornejšie.

Média ho často hádžu do jednej skupiny s Harabinom a Kotlebom. Myslím, že trochu aj nespravodlivo voči nemu. Mám voči nemu výhrady, ale určite nie je extrémista a ani si nepostavil svoju kampaň na hoaxoch. Tiež treba priznať, že je to človek s rozhľadom a intelektom, čím si získal množstvo priaznivcov. Občas sú jeho názory zaujímavé, občas zase veľmi škodlivé. Tu sa už však moje chválospevy končia.

Chmelár by nemal byť prezidentom. Sú na to dva dôvody. Prvým je jeho osobnosť a druhým sú jeho postoje v zahraničnej politike. Postupne k obom:

Kto je na svete najkrásnejší…

Už sme si možno zvykli, že každý veľký politik musí mať aj veľké ego. Lenže Chmelár pôsobí, že je v opozícii voči všetkému a všetkým. Na svojich oponentov útočí osobne aj pre maličkosti, spochybňuje ich a neznesie kritiku.

Najkomickejšie pôsobí, ako útočí na vlastných fanúšikov na svojom Facebooku. Je známy tým, že svojich kritikov nemilosrdne blokuje, ale občas sa nejaký kritický komentár objaví, na ktorom si vyventiluje svoje ego. Na absolútne legitímne a slušné otázky či komentáre reaguje podráždene, je arogantný, nepríjemný a svojich oponentov uráža. Tu je zopár príkladov z posledného týždňa:

Rovnako sa chová k novinárom, ku komentátorov, útočí na think-tanky a vôbec na každého, kto nezdieľa jeho videnie sveta. Až fanaticky a pri každej príležitosti kritizuje Kisku. Útočí aj na ľavičiarov, pričom sa sám označuje za ľavičiara. Chmelár jednoducho nedokáže rešpektovať svojho názorového oponenta. Každé seriózne médium a väčšina bratislavskej kaviarne ho už dávno začala ignorovať.

Chmelár na funkciu prezidenta osobnostne nedorástol a ani nikdy nedorastie. Jeho vlastné ego je neprekonateľnou prekážkou.

Vo svojom programe má napísané, že chce spájať, chce iniciovať dialóg medzi rôznymi skupinami obyvateľstva. Ale ako to chce docieliť človek, ktorý sám nedokáže viesť žiadny dialóg?

Nie, takto sa nespráva štátnik. Takto sa nespráva ani štandardný kandidát na prezidenta. Kiska nikdy na svojich oponentov takto primitívne neútočil. Chmelár považuje Kisku len za marketingový produkt. Nechápe, že si ľudí získal svojou ľudskosťou a slušnosťou, ktorá je autentická.

Možno sa to nezdá niekomu dôležité, ale musíme si už dnes všímať osobnostné deficity kandidátov. Vysoká politika vyvíja na človeka ohromný tlak. Zrazu je každé vaše slovo a pohyb sledovaný. Každý čaká na vašu chybu. Väčšina z nás ten tlak neunesie. Akákoľvek osobnostná vada sa pod takýmto tlakom stokrát znásobí. Spomeňme si na Radoslava Procházku či Andreja Danka, ktorí sa spočiatku javili ako budúce politické hviezdy. Ich osobnosti však tento tlak neuniesli a naplno sa odkryli všetky ich chyby. Chmelár je podobná časová bomba.

S Ruskom na večné časy…

Najčastejšou výhradou voči Chmelárovi sú jeho proruské postoje. Faktom je, že Chmelár rečnil pred troma rokmi po boku Čarnogurského na proteste proti NATO, odmieta sankcie proti Rusku, odmieta vyhostenie ruských diplomatov (alebo akúkoľvek našu reakciu na kauzu otráveného bývalého ruského agenta Sergeja Skripaľa). Jeho postoje k Rusku sú v rozpore s oficiálnou politikou Slovenska a jeho európskych spojencov. Ťažko možno uveriť tomu, že po zvolení do úradu začne robiť vo svojich postojoch vnútorné kompromisy a ústupky.

Ešte nebezpečnejšie sú jeho postoje v kombinácii s jeho programom. Sám sa netají tým, že chce oveľa výraznejšie využívať kompetencie prezidenta v zahraničnej politike. Podľa čl. 102 Ústavy zastupuje prezident krajinu navonok. Doposiaľ prezidenti právomoc v zahraničnej politike presúvali na vládu, ktorá má na to celý aparát  úradníkov a diplomatov. Chmelár tvrdí, že chce túto právomoc naspäť. Aké to môže mať dôsledky pre krajinu, ak začne celú zahranično-politickú orientáciu krajiny určovať jeden egomaniak, s proruskými sklonmi, neschopný diskutovať s názorovými oponentmi? Novinové titulky, ktoré som uviedol na začiatku textu, tak nemusia byť vôbec nereálne.

Kotleba a Harabin majú dnes v porovnaní s Chmelárom menšiu šancu vyhrať alebo dostať sa do druhého kola. Chmelár pôsobí sviežejšie, rozhľadenejšie, má menej odporcov a tým, že ho pozná menej ľudí, tak má aj väčší potenciál. Navyše aj v kampani je zatiaľ aktívnejší ako zvyšní dvaja. Preto predstavuje aj väčšie nebezpečenstvo.