Nevydržím

Zrkadlo, priateľ i nepriateľ, dva v jednom. Stojím pred ním, ešte toho na sebe veľa nemám. Postava, pozerám na seba kritickými očami. Začínam od nôh, môžu byť, celkom dobre tvarované. Celková výška nič moc, mohla by som mať aj viac, v triede sú všetky baby vyššie. Dobre, preháňam, som druhá v poradí, od konca, samozrejme. Úsmevné, ocko štíhly a poriadne vysoký, matka presný opak. Vždy som chcela byť ako on, ale gény rozhodli podľa seba, výška je dielom matky.

Pokračujem smerom hore. Boky, hm, nedokážem ich vystáť. Zasa matka, v týchto partiách som celkom ako ona. Nechcem, nemôžem sa s nimi stotožniť, problémom je šírka. Všetko začalo v puberte, telo sa rozhodlo formovať. Keby som sa k tomu mohla aspoň vyjadriť, ale nie, tu máš a hotovo. O kúsok vyššie je to lepšie, pás je super, ani modelka by sa nemusela hanbiť. Ale v kombinácii s bokmi je to horšie, skoro ako fľaša.

Mám to, takmer som zabudla. Zadok, samostatná kapitola, trápim sa s ním niekoľko rokov. Cvičím, diétujem, ale nič, nechce ma opustiť. Akoby bol prilepený, drží sa ma ako kliešť. Ani tu sa podobnosti s matkou nezbavím. Ale ja mám len sedemnásť, chce sa mi kričať. Som ešte mladá, toľko lákavých možností okolo mňa.

Prsia, prejdem po nich prstami. Radšej ich neukazujem, takmer žiadne nemám. Spodná bielizeň, to jediné mi pomôže, moderná podprsenka je celkom dobrý vynález. Bez nej som stratená, skoro ako chlapčisko, plochá hruď. Pekne tvarovaný dekolt je môj sen, možno si k nemu raz dopomôžem. Len keby som nemusela toľko čakať.

Postupujem, ešte tvár, chce sa mi povedať. Už nie, nevydržím to, moja trpezlivosť zlyháva. Zhasínam svetlo, v tme je všetko akési lepšie.