Denník N

Právnik a vedec českej Akadémie vied: Pri povinnom očkovaní musí štát určiť, kto zodpovedá za negatívne dôsledky

V medicínskych sporoch by nemusel dôkazné bremeno vždy znášať pacient, hovorí Tomáš Doležal, odborník na bioetiku a medicínske právo. Takáto prax konečne prišla z Nemecka i do Čiech. Ústavný súd tu napr. rozhodol, že ak nemocnica tvrdí, že stratila zdravotnú dokumentáciu pacienta, dokazovanie, že postupovala správne, leží na pleciach nemocnice, nie pacienta.

V ROZHOVORE SA TIEŽ DOČÍTATE:
• prečo pacienti v medicínskych sporoch ťahajú za kratší koniec
• prečo k povinnému očkovaniu patria kompenzácie nežiaducich účinkov
• prečo nie je etické bodovať ľudský život a postihnutie, hoci sa to u nás deje
• ako má vyzerať skutočný informovaný súhlas u lekára
• prečo je situácia, keď lekár rozhoduje a pacient sa iba podriaďuje, prežitkom
• a či môže zlepšiť vzťah pacient-lekár „generačná výmena“ .

Česká Akadémia vied organizuje v rámci programu Stratégia AV 21. storočie viacero konferencií na témy, ktoré sú výzvami pre modernú spoločnosť. Jedna sa venovala i očkovaniu, prečo táto téma?

„Ústav štátu a práva Akadémie vied ČR sa v rámci programu zameriava na dva výskumné okruhy Slobodná vôľa a zodpovednosť a Súčasná etika. Spolu s Filozofickým ústavom AV ČR  skúmame a popularizujeme aktuálne témy na hranici práva a etiky. Zameriavame sa na  problematiku eutanázie, márnej liečby, informovaného súhlasu, ale aj očkovania. Je to zaujímavá téma, o ktorej sa diskutuje. U nás sme mali sériu nálezov Ústavného súdu, ktoré otvorili otázky, či je povinné očkovanie v súlade s ústavou – tam sa povedalo, že áno, a či je v poriadku, že nám pri tejto povinnosti chýba kompenzačný mechanizmus v prípade nežiaducich účinkov.“

Hovorili sme s námestníkom českého ministra zdravotníctva R. Prymulom, ktorý zodpovedá za prípravu schémy na kompenzáciu nežiaducich účinkov vakcín. Sľúbil ju v lete. Teraz minister sľubuje, že návrh bude hotový do konca roka.

„Na ministerstve som v komisii, ktorá má pripravovať zákon, ale videli sme sa možno raz. Samozrejme, ministerstvo môže pripraviť návrh bez toho, aby s komisiou spolupracovalo, ale keď sa začalo u nás hovoriť, že zodpovednosť za očkovanie chýba, s veľkou slávou komisiu predstavili verejnosti. Aj na spomínanej konferencii Akadémie vied mali už pred rokom predstaviť návrh zákona, no dozvedeli sme sa, že hotový je len vecný zámer.“

Český Ústavný súd už dva razy  (PL US 19/14I. ÚS 1253/14) povedal, že „je na mieste, aby legislatíva zodpovedne zvážila doplnenie právnej regulácie povinného očkovania o úpravu zodpovednosti štátu za následky“. V Maďarsku tak rozhodol Ústavný súd v roku 2005, v Slovinsku stanovil v roku 2004 aj termín. Prečo u vás súd nestanovil termín? 

„Ústavný súd povedal, že je neudržateľné, aby bola povinnosť bez zodpovednosti, no termín nestanovil. Na jednej strane preto, že nebolo také podanie, na druhej strane preto, že ministerstvo opakovane hovorilo, že systém na odškodnenie nežiadúcich účinkov vakcín je už v procese prípravy.“

R. Prymula priznal, že legislatíva je dnes zle nastavená. Niečo nariaďujeme, ale zodpovednosť nie je vyriešená. Štát by mal byť zodpovedný (za prípadne nežiaduce účinky), ale keďže nemáme dobrú legislatívu, zodpovednosť štátu nie je. A ak sa vyskytne problém, tak zaň dnes, bohužiaľ, zodpovedá lekár“. Ako je to teda z právneho hľadiska?

„V Čechách máme nový Občiansky zákonník a v jeho režime by sme naozaj zodpovednosť vyvodzovali veľmi ťažko. V starom Občianskom zákonníku sme si pomáhali paragrafom 421a), ktorý ešte stále platí na Slovensku, no umožňuje zodpovednosť prenášať len na poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, teda na lekárov. Samozrejme, malo zmysel tento paragraf zrušiť, lebo zodpovednosť za nežiadúce účinky by mal niesť ten, kto očkovanie nariaďuje, teda štát. Nový Občiansky zákonník však záležitosť nevyriešil. Ak hovoríme, že chceme mať povinné očkovanie pretože je to dobrá vec, tak treba vedieť, kto za prípadné následky zodpovedá.“

Takže ak majú dnes rodičia skúsenosť s negatívnym účinkom, čo môžu robiť?

„Jediná možnosť je postaviť žalobu na ústavných princípoch a skúsiť žalovať štát. Prikláňam k tomu, že by taká žaloba asi neprešla na prvých inštanciách, ale na Ústavnom súde by to museli riešiť, pretože niekto zodpovedný musí byť.“

Systém kompenzácií nežiaducich účinkov teda pomôže nielen pre rodičov, ale chráni i lekárov, ktorí majú povinnosť očkovať?

Presne tak. Ani systém, ktorý sme mali predtým a ktorý doteraz platí u vás, nie je ideálny, lebo pomerne nespravodlivo prenáša zodpovednosť na lekára.“

Pozícia pacienta v medicínskych sporoch je  ťažká

Nový Občiansky zákonník u vás platí od roku 2014. U nás sa o novom Občianskom zákonníku roky rozpráva, no stále platí socialistický z roku 1964 s novelizáciami. Pri medicínsko-právnych sporoch pacienti väčšinou idú cestou trestnej zodpovednosti – teda žalujú lekára, spory trvajú roky a výsledok je neistý.

Nemyslím si, že prijatie nového Občianskeho zákonníka u nás výrazne zmenilo postup uplatňovania si nárokov voči zdravotníckym zariadeniam. Dôvod, prečo idú ľudia primárne cestou trestnoprávnych nárokov je jednoduchý – je to pre nich ľahšie, pretože povedia polícií, čo sa stalo a polícia začne konať, napríklad si na vlastné náklady zabezpečí posudok. Myslím si, že pre väčšinu ľudí nie je primárnym cieľom to, aby boli lekári či zdravotnícke zariadenia potrestané, ale trestnoprávna cesta je pre nich jednoduchšia. Stále sa hovorí, že trestnoprávny postup by najmä v zdravotníckych sporoch mal byť ultima ratio, teda to posledné, no tak to u nás ani u vás nie je.“

 

TOMÁŠ DOLEŽAL pôsobí na Ústave státu a práva Akademie věd ČR. Je vedúcim Oddelenia súkromného práva, zaoberá sa právnymi výzvami v oblasti medicíny a bioetiky. Pôsobí ako advokát a prednáša na Právnickej fakulte  v Olomouci a na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Je členom združenia PEOPIL – Pan European Organisation of Personal Injury Lawyers a PEOPIL Medical Negligence Group, spoluzakladal online Časopis zdravotníckeho práva a bioetiky a portál Zdravotnícke právo a bioetika. Jeho posledné knihy sú Praktické dopady nového občianskeho zákonníka na lekársku prax, Kmeňové bunky – Etické a právne aspekty výskumu a Kauzalita v civilnom práve. Spoluautorom poslednej je i Tomášov brat, Adam Doležal. Aj on sa venuje bioetike a medicínskemu právu so zameraním na informovaný súhlas.

Ste nielen vedec, ale aj advokát a sám ste zastupovali pacientov. Vyjadrili ste sa, že pri medicínskych sporov je pozícia pacienta veľmi ťažká, že si u nás uplatňuje nároky na súde len zlomok pacientov a výsledok aj tak väčšinou končí neúspechom. Prečo?

„Advokátsku prax som už obmedzil na expertné stanoviská a na súd chodím len pri kauzách, ktoré ma zaujímajú, a to sú práve lekárske kauzy. Ale problém pretrváva – pri lekárskych sporoch je proces do istej miery nevyspytateľný. Na jednej strane preto, že je založený na znaleckom preukazovaní – či bol postup lekára či zdravotníckeho zariadenia lege artis, pričom znalecké posudky často hovoria niečo úplne iné. A na druhej strane síce finálne posúdenie robí súd a posudky mu pomáhajú, no prípad sa zasekne na tom, že nevieme, čo sa stalo v nemocnici. Či pacient už pri prijímaní do nemocnice nebol v stave, kedy by poškodenie nastalo a len sa prekrýva s pobytom v nemocnici. Medicínsko-právne spory sú extrémne zaujímavé, ale komplikované. Nie je to ako pri obchodnom práve, kde máme zmluvu a rozhoduje sa, či som si plnil záväzky.“

S akými prípadmi sa v praxi stretávate najčastejšie?

„Som viazaný mlčanlivosťou, nemôžem hovoriť podrobnosti, no zaujímavá vec je i očkovanie.  Mal som niekoľko káuz, kde išlo o možné nežiaduce účinky, no odškodnenie narážalo na neochotu ministerstva postaviť sa k problému a vyriešiť kompenzácie. A väčšina ľudí sa nechce súdiť, keď im poviete, že to bude trvať dlho a ešte to bude drahé. Ak majú zdravotné následky, povedia si – mám už dosť starostí a nemám silu riešiť ešte súd.“

A mimo očkovania?

„Väčšinou ide o pochybenia non lege artis postupu lekárov z rôznych oblastí. Pribúda však počet žalôb, ktoré sú spojené s gynekológiou a pôrodníctvom. Čím je medicína vyspelejšia, tým viac je každé pochybenie  – najmä ak sa týka narodeného dieťaťa –  vnímané ako chyba.“

Venujete sa i kauzalite v medicíne. Prečo ju práve pri odškodňovacej schéme prípadných nežiaducich účinkov vakcín považujete za veľmi dôležitú?

„Otázka kauzality v medicíne nás s bratom veľmi zaujíma. Napísali sme i publikáciu Kauzalita v civilnim právu. Jedna kapitola sa venuje práve kauzalite a očkovaniu. Pretože to, ako efektívne nastavíte posudzovanie nežiaducich účinkov vakcín, môže spraviť zo schémy na kompenzáciu len formálnu záležitosť a môžete všetky žiadosti zamietnuť. Alebo, naopak, môžete dovoliť predkladať akékoľvek žiadosti.  Systémy sa líšia. V Quebecu má každá strana medicínskych expertov, vo Veľkej Británii žiadosti posudzuje komisia, v USA akoby prezumujete či predpokladáte, že ak v stanovenom čase nastal konkrétny následok, tak je pripísateľný očkovaniu. A ak chceme povedať, že to tak nie je, potom to musí dokázať  štát, nie poškodený.“

Podľa R. Prymulu by mal byť váš systém podobný práve tomu v USA.

„V komisií pre prípravu odškodňovacej schémy som navrhoval, aby sme prevzali tento model. Aby sa definovali negatívne účinky, o ktorých sa vie, že môžu nastať, a časový horizont, kedy môžu nastať. Ak budú  splnené tieto podmienky, príde k odškodneniu. A ak sa štát domnieva, že to tak nie je, musí to preukázať. Má na to aparát. V práve sa uplatňuje princíp,  že ak niečo tvrdím, musím to dokázať. Ale je niekoľko špecifických situácií, kedy možno takto otočiť dôkazné bremeno. Takou situáciou je, keď je jedna zo strán v lepšom postavení a má všetky možné výhody, aby svoje stanovisko preukázala.“

Uplatňuje sa taký prístup v medicínskych sporoch už i u vás?

„Práve v tomto duchu u nás rozhodol Ústavný súd. Je to postup bežný v nemeckej súdnej praxi a trvalo dlho, kým k nám táto prax prišla. Išlo o stratu zdravotníckej dokumentácie. Súd rozhodol, že ak zdravotnícke zariadenie stratí zdravotnú dokumentáciu pacienta a pacient tvrdí, že lekári postupovali nesprávne, alebo nevykonali niektoré úkony a zariadenie sa bráni, že dokumentácia je stratená, otáča sa dôkazné bremeno.“

PREČITAJTE SI AJ AKO FUNGUJÚ ODŠKODŇOVACIE SCHÉMY VO SVETE:

WHO: Benefity očkovania pre spoločnosti sú jasné. Súčasťou vakcinácie by však mal byť program na odškodnenie negatívnych dôsledkov

Ľudský život zákony nemajú hodnotiť bodmi

Krajiny práve pre dlhotrvajúce spory s ťažkým dokazovaním siahajú v zdravotníctve k „automatickým“ kompenzačným schémam. Píšete, že: „model postavený na trestnom práve (tort law) v medicínsko-právnych sporoch je v zahraničí predmetom diskusií a väčšina reformným snáh nachádza inšpiráciu v „no-fault compensation systems“, ktoré stoja na kompenzáciách bez súdov, po splnení podmienok“.

„Známe sú rôzne modely, ako postupovať pri medicínsko-právnych sporoch. Jeden je naozaj ten, ktorý máme my, vy i ďalšie krajiny – kde je kompenzácia za chybne vykonaný lekársky zákrok postavená na zodpovednosti za škodu spôsobenú protiprávnym konaním a vyžaduje sa, aby rozhodol súd. Druhý model je „no-fault compensation system“. Tento model nezaťažuje súdy, odpadávajú drahé a zdĺhavé súdne spory a ak nastane zdravotná komplikácia, ľudia sa lepšie dostávajú k odškodneniu. Na prvý pohľad to vyzerá pekne. No tieto systémy odškodňujú výrazne nižšími čiastkami. A samozrejme, neznamená to, že keď sa niekomu niečo stane v nemocnici, okamžite mu vyplatia peniaze. Prípady posudzujú komisie, aby nedošlo k zneužitiu. No sú i ďalšie možnosti, ako predchádzať súdnym sporom – rozhodcovské súdy, mediácie či zmierovacie konania. No tie sa v Čechách, a myslím, že ani na Slovensku, veľmi nevyužívajú.“

Príkladom mohutného a prepracovaného systému odškodnení je Nový Zéland.

„Áno, novozélandský systém je jedinečný v tom, aký rozsah náhrad pokrýva, ale náhrady sú nízke. Rozvíjajú ho od roku 1974, pokrýva všetky oblasti zdravotníctva a možné pochybenia lekára v zmysle nedbanlivosti či neskúsenosti, ale i prípady, kedy lekár konal podľa najlepšieho svedomia, no objavili sa nežiadúce či nepredvídateľné následky. Príjmy tvoria poplatky registrovaných lekárov  a zdravotníckych zariadení, časť dane z príjmu a dobrovoľné príspevky organizácií. Detailne prepracovaná je i oblasť položiek, ktoré pokrýva. Nechýba cestovné v dôsledku liečby či príspevok na udržiavanie domácnosti kvôli zdravotnému postihnutiu či chorobe a pod.  Navyše, dnes už sa kompenzačný systém na Novom Zélande neuplatňuje len v zdravotníctve, ale i v iných oblastiach.  Ale naozaj v plnej miere fungujú „no-fault compensation“ systémy len na Novom Zélande a v Škandinávií. Iné krajiny ich uplatňujú len v istých oblastiach zdravotníctva – práve pri očkovaní alebo v niektorých štátov v USA (napr. Florida) pri neurologických poškodeniach plodu pri pôrode.“

Pokiaľ ide o výšku náhrad pri poškodení zdravia, vo svete sú rôzne prístupy, napr. u nás sa stále ujmy na zdraví bodujú. U vás ste už v obč. zákonníku od bodovania upustili. Prečo?

„Bodové  ohodnotenie ľudského zdravia a života je neetické. Na druhej strane si nemožno predstavovať,  že keď zrušíte „bodovaciu“ vyhlášku, bude sa ohodnocovať podľa „ničoho“. Určitý rámec musí byť. Náš Občiansky zákonník použil všeobecné vymedzenie, že výška náhrady sa stanoví „podľa zásad slušnosti“. Predtým bola ako aj u vás, direktívne daná čiastka za bod a sudca mohol využiť rôzne násobky. A tie boli vo finále až nadužívané. Sudcovia akoby pociťovali, že sumy za body nie sú dostatočné, odškodnenie navyšovali a vyhláška strácala opodstatnenie. Bolo dobré ju zrušiť, lebo finálne rozhodnutie musí urobiť súd, ktorý zhodnotí individuálny prípad, vtiahne do rozhodovania konkrétnu situáciu a konkrétneho človeka.“

České súdy teda dostali voľnú ruku podobne, ako ju dávajú súdom viaceré západoeurópske občianske zákonníky (zásada, že zákonodarná moc nemá súdu nariaďovať, ako má o odškodnení rozhodovať), no vytvorili si zase bodovanie.

„Vyhláška bola zlá, lebo hovorila: priznajte všetkým rovnako a všetkým rovnako málo. No skutočne sme sa od nej úplne neodchýlili. Súdy si urobili metodiku, resp. metodika im bola „odporučená“ Najvyšším súdom a princíp zostal veľmi podobný, len sa  zvýšila cena bodu zo 120 na 378 korún. Ale ani všetci ľudia nový prístup neprivítali. Predtým si nároky vedeli spočítať dopredu, teraz je systém zložitejší.“

Zaujímavý je historický vývoj odškodnenia ujmy na zdraví. Píšete, že v rímskom práve sa uplatňovala zásada, že hodnotu ľudského tela nemožno vyčísliť v peniazoch, takže je nežalovateľná. Postupne sa poškodeným priznalo právo na odškodnenie majetkovej ujmy, ako náhrada mzdy či náklady na liečbu a až v 20. storočí sa presadila zásada, že peniaze môžu slúžiť ako náhrada bolesti či nemajetkovej ujmy. A dnes sa diskutuje, čo môže byť nemajetkovou ujmou, spadajú sem estetické i sociálne dôsledky.

„To sme už do Občianskeho zákonníka zahrnuli.  Paragraf 2958 hovorí, že sa odškodňuje bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a iné nemajetkové ujmy, kde spadajú práve estetické ujmy, určitý diskomfort a iné záležitosti, ktoré nám dnes ani nemusia prísť na um. To, čo je považované za zdravie sa v kontexte doby významovo posúva. Svetová zdravotnícka organizácia definuje zdravie, ako stav „fyzickej, psychickej, sociálnej a estetickej pohody.“

Situácia, keď lekár rozhoduje a pacient sa len podriaďuje, je prežitok

V rámci Stratégie AV 21. storočie ste organizovali i konferenciu pri príležitosti 20. výročia Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne. Nemáme priestor zaoberať sa všetkými oblasťami, ktoré pokrýva, ale rada by som sa venovala informovanému súhlasu, s ktorým sa stretávame všetci. Povedali ste, že v tejto oblasti Dohovor v postsocialistických krajinách urýchlil emancipáciu pacientov vo vzťahu k lekárom.

Dohovor je dôležitý dokument, ktorý ovplyvnil zdravotnícku legislatívu a prispel k ochrane práv v oblasti biomedicíny. A v postsocialistických krajinách bol vodítkom pri príprave vnútroštátnej legislatívy. Pokiaľ ide o vzťah lekára a pacienta priniesol štandardy bežné vo vyspelých európskych krajinách – napr. vyjasnenie obsahu poučenia pacienta lekárom, skôr vyslovené priania, rešpekt k maloletým osobám a k osobám s obmedzenou svojprávnosťou.“

 

 Váš nový Občiansky zákonník zaviedol zmeny i pri informovanom súhlase. Ako uvádza dôvodová správa: “aktuálna úprava vyvoláva dojem, že zariadenie zdravotnej starostlivosti má  postavenie mocenského orgánu, ktorému sa ošetrovaný má podriadiť… Rezídua niekdajšieho vnímania tohto vzťahu nie je možné ďalej udržiavať.“ Čo sa vlastne zmenilo?

„V tomto prípade nejde iba o problematiku informovaného súhlasu, ale o chápanie vzťah lekár a pacient v celej šírke. V Obč. zákonníku máme pasáž, ktorá upravuje tento vzťah na základe zmluvy – ide o nový typ zmluvy o starostlivosti o zdravie. Pasáž upravuje, čo sú povinnosti strán zmluvy a jednou z povinností je, že jedna strana ma druhú poučiť. Rozsah poučenia je definovaný v par. 2639. Úpravu poučenia obsahuje i zákon o zdrav. službách a nakoniec i spomenutý dohovor.“

Poznáte slovenskú definíciu, je v tomto zmysle dostatočná?

„Som presvedčený, že definícia v § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti je dostatočná. Otázka je, ako prebieha poučenie v praxi.“

V praxi je informovaný súhlas často čistá formalita. Téme sa venuje i váš brat a píše: „ak je informovaný súhlas len formalitou, nemožno ho v žiadnom prípade chápať ako krok, ktorý ukončuje paternalistický prístup lekára k pacientovi. Naopak, je potvrdením tohto prístupu, kedy lekár rozhoduje a pacient sa podriaďuje autorite.“ 

To je problém, vzťah lekára a pacienta by nemal byť založený na tom, že mám podpísaný papier. V nemocniciach je to často tak, že dostanete mnohostranový zložitý text a vôbec ho s vami neprejdú. Dôležité je len to, aby ho človek podpísal. To naozaj popiera koniec paternalizmu a podstatu vzťahu dvoch rovnocenných subjektov. Formálny súhlas nevedie k  diskusii a v konečnom dôsledku nevedie k tomu, že o sebe naozaj rozhoduje pacient. Ten v mnohých prípadoch ani nevie, čo podpisuje a pri zložitom texte sa bojí i opýtať.“

A to je opäť téma, o ktorej sa u nás nediskutuje. Vo svete prebiehajú diskusie, aký má byť rozsah poučenia, či ho má lekár prispôsobiť konkrétnemu pacientovi a jeho znalostiam. V USA sú spúšťačom týchto diskusií súdne spory.

„Aj u nás na túto tému prebehlo niekoľko súdnych sporov a nedávno padlo i dôležité rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré sa týkalo poučenia o rizikách, ktoré by mohli nastať pri  zákroku. To sú najspornejšie záležitosti – či by sa pacient rozhodol podstúpiť zákrok, keby bol riadne poučený. Najvyšší súd povedal, že poučenie o rizikách nemá byť nedostatočné, ale ani „bezbrehé“, pretože rizík zákroku možno vymenovať neobmedzené množstvo. Poučenie má byť podľa súdu primerané a rozumné, ale či má zohľadniť  konkrétneho pacienta, s tým sa u nás v rozhodnutiach naozaj nestretnete.“

A akú má vlastne logiku podpisovať informovaný súhlas pri povinnom očkovaní?

„To sa neinterpretuje správne. V okamihu, ako je lekár povinný očkovanie vykonať, nemám mu prečo dávať súhlas. Povinné očkovanie, samozrejme, nezbavuje lekára povinnosti pacienta jasne poučiť. Ale rozhodne nemusím podpisovať informovaný súhlas. Význam to má pri nepovinných očkovaniach.“

Lekári si návyky odovzdávajú, ani mladší neriešia vzťah k pacientom

Časť ľudí sa lekára bojí pýtať. Sme spoločnosťou, ktorá potrebuje príkazy a rozhodnutia, ktoré za nás urobí niekto iný? Alebo je i medicína oblasť, kde treba „výmenu generácii“?

„Asi je to čiastočne generačná záležitosť. Staršia generácia vzhľadom k tomu, v akej spoločnosti vyrastala, vie, že s doktorom sa veľmi nediskutuje. Mnoho pacientov sa bojí pýtať a má dokonca pocit, že by sa to mohlo obrátiť proti nim. No myslím si, že oba póly sú extrémy, ktoré nie sú úplne realizovateľné  – aj vyhranený paternalizmus,  aj to, že pacient naozaj vykonáva informovanú voľbu. Samozrejme, je úplne bez diskusie, že je potrebné rešpektovať pacienta. No informovaná voľba je všade, nielen v stredoeurópskom priestore, otázka toho, do akej miery sú schopní pacienti takú voľbu urobiť. Vždy záleží, kam ich nasmerujem. A informovaná voľba je robená tak, že lekár má nejaký názor, no nie on rozhodne, ale hovorí s pacientom, ktorý rozhodne.“

U nás akoby boli niektorí lekári z pripravených pacientov otrávení. Bez ohľadu na to, aké kvalitné vedomosti má pacient, namiesto diskusie dostane nálepku, že veľa číta „doktora Googla“.

„Generačná výmena by sa mala týkať nielen pacientov. Problém však je, že nová generácia lekárov sa učí od starých a vidíte, že si návyky odovzdávajú. A my stále počúvame, že nemajú čas na diskusiu s pacientom. Učím medikov verejné zdravotníctvo a medicínske právo a vidím, že nemajú výrazný záujem riešiť veci vo vzťahu k pacientom. Nezaoberajú sa veľmi tým, ako byť prívetivejší k pacientom, skôr riešia ako sa ochrániť, aby neboli „popoťahovaní“.“

Jedna skupina sú pacienti, ktorí „veľa“ čítajú a „otravujú“ a druhá tí, ktorí sa boja spýtať a môžu skončiť u pochybných liečiteľov, ktorí im čas venujú.

„Veľká skupina ľudí je rada, keď jej niekto priamo ponúkne riešenie. Spúšťame projekt, kde budeme dotazníkovou metódou zisťovať, ako je to s informovaným súhlasom v praxi. V akej podobe sa s ním ľudia stretli, do akej miery bol pre nich dôležitý. Som zvedavý na výsledky, no myslím si, že väčšina ľudí je spokojná, ak je poučená, no zároveň „navedená“ odborníkom k správnemu rozhodnutiu.“

PREČITAJTE SI AKO FUNGUJÚ ODŠKODŇOVACIE SCHÉMY VO SVETE:

Len 2,4 percent ľudí v SR očkovanie naozaj odmieta. Diskusiu o očkovaní by sme nemali nahrádzať povrchnými a marketingovými argumentmi, nemali by sme ignorovať otázky rodičov a všetkých hádzať rovno do antivax koša. .

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Andrea Hajdúchová

Dlhoročná redaktorka SME (skoro 10 rokov, niektoré články tu: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), neskôr hovorkyňa a PR špecialistka. Ako novinárka som sa venovala najmä témam ako ľudské práva, tretí sektor, životné prostredie, sociálne veci, okrajovo školstvo, zdravotníctvo. Na blogu chcem prinášať najmä zaujímavé rozhovory o témách, ktoré riešime my rodičia :-). Staršie blogy na SME https://hajduchova.blog.sme.sk/