Reliktné povinné školstvo riadené štátom je zlo páchané na deťoch

Minulý rok som po dlhej dobe začal učiť prvákov a čo ma hneď nadchlo, bola ich túžba učiť sa, čistá radosť z objavovania. Teraz sú už druháci a ja sa začínam obávať, či v nich v dôsledku dodržiavania predpísaného učiva podľa plánov, neudusím prirodzenú zvedavosť. Vo svojej praxi totiž vnímam, že učiť na povel všetkých rovnako podľa plánu, ubíja u mnohých detí prirodzenú zvedavosť a neskôr vo vyšších ročníkoch deti dokonca trápi.

Deti sú rôzne a rôzny by mal byť vo vzdelávaní aj prístup k nim. Individuálny prístup je jedným zo základných kameňov pedagogiky. Bohužiaľ na individuálny prístup v slovenskej štátnej škole nie sú vytvorené podmienky. Je potrebné zaplatiť viac učiteľov, všetko je naplánované, striktne dané a sloboda učiteľa? Chiméra! Učitelia na štátnych školách už dávno zabudli na slobodu, pohybujú sa po zaprášených chodníčkoch a vedia dobre, že prípadná iniciatíva, ktorá vybočuje zo zvyklostí, bude po zásluhe potrestaná.

Individuálny prístup spolu so slobodou učiteľa znamená napríklad aj to, že ak mám žiaka, ktorý vyniká vo fyzike, tak ho nebudem zbytočne zaťažovať vetným rozborom, ktorý veľmi pravdepodobne v živote nevyužije, ale snažím sa o to, aby mal čo najviac času a priestoru pre vzdelávanie sa predmete, ktorý ho naozaj zaujíma.

Mal som jedného žiaka, ktorý mi chodil na počítačový krúžok. Keď bol štvrták, tak mi doniesol ako vianočný darček vlastnoručne vyrobený tablet. Bol síce z preglejky, mal nakreslený displej, ale mal osadené LED-ky a pípal. Keď bol ôsmak a deviatak, tak vyhrával celoslovenské súťaže mladých elektronikov. Aj keď bol šikovný na hodinách fyziky a hlavne vo výrobe elektrotechniky, iné predmety cielene ignoroval. Zo slovenčiny a tuším aj iných predmetov by mal určite prepadnúť. Našťastie moje kolegyne boli osvietené a nechali ho vždy prejsť do ďalšieho ročníka. Mal problém dostať sa aj na elektrotechnickú priemyslovku v Prešove, ktorá patrí medzi top stredné školy na Slovensku, ale keďže mal ocenenia z celoslovenských súťaží, tak ho nakoniec na výnimku prijali. Ako ma minule informoval kamarát, ktorý tam učí, je môj bývalý žiak najproduktívnejším študentom na škole čo sa týka zhotovení vlastných elektronických výrobkov. Verím, že až vyštuduje, tak budú firmy hľadať jeho, nie on firmy.

Opýtajte sa piataka či siedmaka, či sa teší do školy. Samozrejme nájdu sa žiaci, ktorí sa do školy tešia, záleží samozrejme na škole a učiteľoch, ale štandardná reakcia bude asi taká, že napríklad ôsmak sa na vás pozrie s výrazom, či vám náhodou nepreskakuje. Samozrejmosťou v slovenskom školstve je jav – „čím sú deti staršie, tým viac neznášajú školu“. Poviete si, že je to normálne a prirodzené. Ale čo ak je to naopak a nie je to ani normálne ani prirodzené? Nepoukazuje to na to, že školy vo všeobecnosti a aj učitelia sú de-facto neprofesionálni a stále fungujú podľa mentality komunistického školstva?

Ja si myslím, že učiteľ by mal byť čo najslobodnejším sprievodcom na dobrodružnej a uchvacujúcej ceste žiaka za poznaním, nemal by byť obmedzeným diktátorom či ustráchaným byrokratom, ktorý sa spolieha na plán, či pedagogicko organizačné pokyny ministerstva školstva.

Deti v našom školstve, hlavne štátnych školách, postupne strácajú túžbu po objavovaní a keď ju stratia, tak sa vyparí aj ich motivácia učiť sa zo zvedavosti a nastupuje motivácia učiť sa pre známky. Ak vás poháňa túžba objavovať, tak učenie nieže ide ľahko, ono je napínavým dobrodružstvom a relaxáciou. Ak žiakov niekto prísne núti, aby sa učili to, čo úradníci predpísali do plánu, tak dobrodružstvo poznávania vyšumí rýchlejšie ako šampanské a potom sa deti učia len preto, lebo jednotky vyzerajú skvelo a učiteľ a rodičia z nich majú radosť. Ak žiak natrafí na hlúpeho skostnateného plánmi posadnutého učiteľa, potom platí jedno pravidlo: „Čím viac inteligentnejší a kreatívnejší je žiak, tým skôr nastane konflikt medzi ním a hlúpym učiteľom a tým skôr žiak stratí túžbu učiť sa a nadobudne k učeniu odpor.“

Niektorí žiaci túžbu stratia už po prvých dňoch učenia sa v škole, niektorí sú odolnejší, dokážu nebrať školu vážne a žijú si vo svojom svete, v ktorom objavujú a skúmajú svet, ako chcú oni. Majú slobodu, ktorá je ale vykúpená horším hodnotením v škole. To sú tí otrlejší drzejší rebeli v triedach, ktorí nevidia zmysel v tom, aby sa bez udivujúcich súvislosti naspamäť učili fakty, poučky a definície len pre radosť učiteľa či rodičov. Ak je učiteľka či učiteľ suchopárny hlúpy despota, potom sa z inteligentných detí stávajú trojkári štvorkári a aj päťkári, ktorí mrhajú svoj čas povinným sedením v školskej lavici.

Nepripomínajú vám naše školy väzenie či armádu? Nuž ak áno, tak sa povzneste a nenadávajte na učiteľov, tí tento systém nevymysleli, to vladári politici a úradníci. Ak sa pozrieme do minulosti, tak napríklad naše školstvo má korene niekde až v pruskom školstve. Pruské školstvo bolo vzorom pre celú Európu, USA a aj Latinskú Ameriku. Spomeniem, že pruské povinné školstvo „dorazilo“ nakoniec v roku 1880 aj do Veľkej Británie, kde bolo obyvateľstvo už takmer úplne gramotné, pretože vzdelávací systém sa tam vyvinul spontánne, bol životaschopný a fungoval nezávisle od riadenia vládnucich politikov. Hlavným cieľom pruského školstva bolo buď vychovať budúcich vojakov, alebo disciplinovaných občanov. Cieľom povinného školstva v pruskom duchu neboli záujmy a potreby žiakov, ale záujmy štátu, rozumej politikov, oligarchov a úradníkov. U nás je to doteraz tak.

Naše povinné školstvo je reliktom minulých dvoch storočí a politici a úradníci nemajú záujem o naozajstnú reformu. To čo sa tu 20 rokov predvádza zo strany politikov a ministerských úradníkov je len divadlo, ktoré ma oklamať voličov. Spomeňme si, ako skončil posledný návrh východisk reformy „Učiace sa Slovensko“.

Vo svete máme rôzne vzdelávacie systémy. Mmaria Monternohé progresívne vzdelávacie systémy rešpektujú na rozdiel od nášho zatuchnutého školstva osobnosť dieťaťa. Napríklad školy postavené na pedagogike Marie Montessori. Tam je hlavnou zásadou samostatnosť a sebavzdelávanie, výukové prostredie má vyhovovať dieťaťu, nie dospelému. Mimochodom viete, že tieto školy napríklad navštevovali zakladatelia Googlu, Amazonu, alebo Wikipedie? Tieto školy fungujú už viac ako 100 rokov, žiaci ktorí z nich vychádzajú nemajú problémy a sú aj úspešní. Prečo by sa nemohlo naše zastaralé školstvo transformovať na školstvo napríklad podľa systému škôl Montessori?

Koľko percent žiakov berie slovenskú štátnu školu ako nutné zlo? A koľkí žiaci stratia chuť poznávať a objavovať v dôsledku tohto nutného zla zavedeného štátom? A aká by bola budúcnosť, ak by čo najviac detí do školy chodilo s radosťou a zvedavosťou?

Naše školstvo mi ako učiteľovi veľmi nedáva na výber, drží ma v mantineloch a ak chcem byť ako učiteľ slobodný a prispôsobiť sa deťom, tak mi neostáva nič iné, ako nebrať vážne učebno-vzdelávacie plány a aktívne sa vyhýbať somarinám lahodiacim uchu byrokrata. Napríklad – „aplikovanie čitateľskej a finančnej gramotnosti na hodinách telesnej výchovy“.

Učiť v našom reliktnom komunistickom direktívnom školstve, kde plány sú dôležitejšie ako žiaci, plány, ktoré neprežijú prvý kontakt so žiakmi v triede, učiť a vnímať, že hlúpy kapitán posadnutý titulom má veľké slovo pri riadení školstva, je miestami depresívne a ak proti tomu vnútorne bojujete, tak aj miestami schizofrenické. Ono totiž bojujete chtiac aj nechtiac, pretože učiteľ v slovenskej štátnej škole je de-facto zodpovedný úradníkovi, nie rodičovi, nie žiakovi, hoci tvrdí, že mu ide v prvom a poslednom rade o žiaka.  A kým to tak bude, tak aj štátne školstvo bude biedne a dnes už je to jasné, aj zaostávajúce a nevhodné v ére internetu. Stále trčíme v 19. a 20 storočí!

Akurát som si pozrel video o šikovnom tínedžerovi z USA, ktorý si ako samouk sám zostrojil jadrový reaktor. Keď mal 14 rokov, tak si postavil so súhlasom rodičov jadrový reaktor v garáži. Jeho podnikateľským plánom je vybudovať bezpečné malé nukleárne reaktory, ktoré vyriešia dnes najdôležitejšiu vec, dostatok lacnej energie nespôsobujúcej globálne otepľovanie a neničiacej životné prostredie. Tento mladík má za sebou napríklad vyvinutie zdravotníckej pomôcky, ktorá dramaticky znížila náklady na detekciu rakoviny.
A teraz si predstavte, že Taylor Wilson, tento šikovný mladý nukleárny vedec, by chodil do slovenskej štátnej školy…

Alebo si predstavte, že by do našej školy musel povinne chodiť napríklad Abraham Lincoln. Ten totiž chodil len do prvej triedy, kde sa naučil čítať a písať a potom sa už samovzdelával. Alebo samoukovia Faraday, Le Corbusier, Edison, Benjamin Franklin, Sokrates, Rámánudžan, Charles Dickens, Jozef Dekret Matejovie, Francisko De Goya…a ďalší a ďalší ľudia, ktorí zanechali stopu v dejinách národov a ľudstva. Bola to ich sloboda a túžba po poznaní, ktorá obohatila ľudstvo, nie plány či vládne byrokratické predpisy, ktoré im určovali, čo sa musia naučiť.