SND: more rozbúrené
Tento týždeň sa uzavrela ďalšia kapitola v ságe Slovenského národného divadla. Dva mesiace po odvolaní generálneho riaditeľa Mariána Chudovského ministerka kultúry Ľubica Laššáková oznámila, že dostala správu o audite SND, a ten že potvrdil vážne chyby v hospodárení. Vzápätí odstúpil doterajší riaditeľ Opery SND Slavomír Jakubek a do funkcie bol uvedený nový operný riaditeľ Rastislav Štúr. Vymenoval ho s požehnaním ministerky dlhodobý dočasný generálny riaditeľ Vladimír Antala, bývalý Chudovského ekonomický riaditeľ, v súčasnosti záchranca SND.
SND sa v uplynulom období opäť stalo verejnou témou. My, priaznivci bulváru, sme si prišili na svoje. Plesnivá hlina použitá v opernej inscenácii Sadko, z ktorej mali účinkujúci zdravotné problémy. Zvesti o grobianskom správaní režiséra Konwitschného, ktorý atakuje umelcov a facká diváčky. Téma dlhu SND a hospodárenia divadla, vysoké honoráre hosťujúcich zahraničných umelcov a dokonca temné náznaky o percentách pre zodpovedných. Následne samozrejme veľká a večná téma výšky štátnej dotácie pre SND, ktorá je na jednej strane nedostatočná, na druhej strane škandalózne vysoká, napríklad v pomere k tomu, čo dostávajú regionálne divadlá. A vôbec, ako k tomu prídu tí, ktorí do divadla nechodia a predsa ho musia cez svoje dane spolufinancovať.
Skôr než prispejem svojou troškou k mediálnemu smogu okolo SND, treba disclaimer. V SND som dlhé roky pracoval, najprv ako interný operný dramaturg, neskôr ako príležitostný externý spolupracovník v rámci jednotlivých projektov. Potom som skončil, dobrovoľne a z vlastnej vôle, posledný projekt bola Vec Makropulos s hulvátom Konwitschným v roku 2015.
Okrem toho som roku 2012 bol dvakrát členom komisie výberového konania na generálneho riaditeľa SND. V prvom konkurze, ktorý napokon nemal víťaza, som hlasoval za činoherného dramaturga a bývalého riaditeľa divadla v Martine Petra Kováča, v druhom práve za Mariána Chudovského. Oboch som osobne dobre spoznal pri práci v divadle. Chudovský je človek, ktorý prešiel profesiami v divadle od kulisára po riaditeľa a preto dobre pozná jeho zložitý mechanizmus, a hlavne som ho zažil zblízka ako výborného šéfa Opery SND v rokoch 2002 – 2006. Jasné, že som si potom po jeho ustanovení do funkcie generálneho riaditeľa časom začal búchať hlavu o stenu, podobne ako nejeden iný jeho bývalý podporovateľ (a bolo ich veľa), sledujúc, čo robí a akými neuveriteľnými rasputinmi sa to obklopuje. Nechodievajte do komisií, dobre vám radím.
Načo vlastne máme Národné divadlo? Čítam si zákon o SND, podpísal ho roku 1997 Vladimír Mečiar vlastnou rukou. Tam sa píše, že SND je „štátna profesionálna, reprezentatívna národná kultúrna ustanovizeň“. Chabú štylizáciu nechajme teraz bokom a hľadajme odpoveď na svoju otázku. Zdá sa, že zmyslom SND má byť národná reprezentácia. Stačí nám táto odpoveď? Mne teda určite nie. V civilizovanom zahraničí sa to rieši tak, že zmysel existencie štátnych a verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií či médií v meniacom sa svete, to, čo majú spoločnosti poskytovať (public value), upravuje podrobný dokument (ako je tento), ktorého plnenie zriaďovateľ (napríklad ministerstvo kultúry) sústavne kontroluje. Potom aj výročné správy vyzerajú trochu inak než tie naše.
Naši zriaďovatelia sa podobnými formalitami nezaťažujú. Pokiaľ je v inštitúciách a okolo nich ticho, nie sú vzbury personálu a bulvárne články, je akože všetko v poriadku. Jediná šanca je, že si zmysel činnosti a existencie kultúrnej inštitúcie definuje priamo jej vedenie, pravda, pokiaľ je toho schopné. Nemusí to mať písomnú podobu, úplne stačí, keď z činnosti inštitúcie cítiť, že sa v nej nad otázkou zmyslu a spoločenskej užitočnosti svojej práce zamýšľajú. Príkladom kultúrnej inštitúcie s čitateľným konceptom a identitou a s dobrým napojením na realitu dneška (prostredníctvom výstav, ale aj celého vejára vzdelávacích aktivít a rôznych iných foriem práce s verejnosťou) je pre mňa dnes Slovenská národná galéria.
Toto je aj moja odpoveď na množiace sa názory, že divadlá by nemali riadiť umelci, ale výhradne manažéri a ekonómi. Iste, ekonómi sú dôležití a musia mať vo vedení patričné slovo (a tiež dostatočnú chrbtovú kosť, aby vystrelili svetlicu, keď vidia, že sa divadlo rúti do finančnej priepasti). Ale keď budú ekonómi šéfmi divadiel, obávam sa, že ich public value sa zmrskne na dobré ekonomické výsledky (nič proti nim!). Budeme sa veseliť (aby som použil príklad z blogu Petra Blehu s pražským Lohengrinom), že sme výhodne kúpili inscenáciu, ktorú diváci svojim vstupným rýchlo splatia, a ešte ju aj môžeme predať so ziskom ďalej, lebo to zmluva umožňuje. A nebude nám vadiť, že inscenácia je päťdesiatročná starožitnosť, ktorá dávno stratila svoju umeleckú účinnosť.
Takže: Iste, treba strážiť peniaze. A iste, nie je dobré, keď sú zamestnanci v strese. Ale hlavným zmyslom existencie Národného divadla nie je ani návratnosť dotácie, ani pohoda zamestnancov. V Národnom divadle by sa malo robiť najmä umenie, čiže divadelná tvorba, a to kvalitatívne prvotriedna a svojím duchom dnešná, hľadajúca nové cesty divadelného vyjadrenia, a niekedy aj nové cesty umeleckého uchopenia spoločenskej reality.
Poslednú vetu by myslím bez problému podpísal hociktorý člen činohry, a vari aj väčšina činoherných divákov. V opere je to ale inak. Opera je miesto, kde prevláda hudobný náhľad nad divadelným. Aj skalných operných divákov stretnete častejšie vo filharmónii než v činohre. V opernom prostredí sú často za hlavnú pliagu považovaní moderní režiséri, ktorí inscenujú diela inak než sme zvyknutí. A keďže rozlišovacia schopnosť je spravidla nízka, množina moderných režisérov v tomto ponímaní zahŕňa špičkových svetových tvorcov, ako je Konwitschny, ale zároveň aj dlhý rad podvodníkov, ktorí robia naozaj zlé inscenácie a svoju umeleckú nemohúcnosť skrývajú pod masku avantgardistov.
À propos rozlišovacia schopnosť. Neviem sa rozhodnúť, či sa mám smiať alebo plakať, keď zistím, že tenorista Ľudovít Ludha, ktorý roky vynikajúco spieva a hrá Lenského v Konwitschného inscenácii Čajkovského Eugena Onegina (pár pekných fotiek napríklad tu), si po celý čas nevšimol, že ide o dobrú inscenáciu, konkrétne o úplne vrcholný, jedinečný príklad svetovej opernej réžie našej doby – a Konwitschny je pre neho vreskľúň a stroskotanec, pre ktorého SND bolo záchrannou sieťou. Áno, v roku 2005, keď mala produkcia premiéru v Bratislave, mala tiež už desať rokov, ale muzeálny exponát sa z nej nestal dodnes – na to totiž nie sú žiadne tabuľky, to treba cítiť. Druhá vec je, že v nasledujúcich rokoch sa to s prebranými inscenáciami, od Konwitschného aj iných, v Opere SND úplne preháňalo.
Rozlišovacia schopnosť totiž v uplynulom období absentovala aj na strane vedenia. Priznávam sa napríklad bez mučenia, že na Sadka som sa ani nešiel pozrieť, lebo to dielo poznám a pripadá mi pri všetkej úcte dosť nudné, a okrem toho Daniela Kramera nepovažujem za dobrého režiséra, bárs je aj umeleckým šéfom English National Opera. Takýchto vlastných gólov bolo v uplynulých rokoch veľa.
Nie iba u nás, aj v zahraničí sa stáva čoraz zriedkavejšie, že politici postavia ku kormidlu (operných) divadiel ľudí so znalosťou prostredia, vkusom, integritou a schopnosťou utvárať a rozvíjať divadlo a jeho zmysel na úrovni doby. Takým človekom bol Gérard Mortier, šéf Salzburského festivalu v rokoch 1991 – 2001. Vo Viedni vyoral hlbokú brázdu Ioan Holender, riaditeľ Štátnej opery v rokoch 1992 – 2010. V našich končinách som zažil dve šťastné éry, v ktorých sa rodil jeden skvelý, nezabudnuteľný hudobno-divadelný projekt za druhým a do opery prúdili noví diváci, ktorí tam predtým nezablúdili ani náhodou. Prvá vznikla okolo roku 2000 v pražskom Národnom divadle, ktorého riaditeľom bol vtedy právnik a znalec opery Jiří Srstka. Druhá v bratislavskej opere v rokoch 2002 – 2006, pod vedením Mariána Chudovského. Ani v jednom, ani v druhom prípade nemalo divadlo nejako obzvlášť veľa peňazí. Ale v oboch prípadoch stál na čele kompetentný človek s dostatočne silným mandátom a dobrým tímom. I požehnal im Pán a robili dobré inscenácie.
Tento týždeň zavládla v Opere SND radosť. Ako hovorí status na facebooku: konečne tam majú šéfa, ktorého majú radi. Veď aj my ostatní máme radi Rastislava Štúra! Láska ale nie je v tejto chvíli to jediné, na čom záleží. Dívam sa, a vidím troch ľudí, ktorí majú čosi spoločné. Riaditeľa opery, dočasného generálneho riaditeľa (riadny je, zdá sa, v nedohľadne), a samotnú pani ministerku. Ani jeden z nich to nemá ľahké. Náhly štart bez prípravy, výzbroj nie úplne najlepšia, a situácia na bojisku zložitá. Úprimne by som im želal, aby uspeli a zvíťazili. Som ale skôr skeptický.
