Denník N

1938 Mníchovská zrada

Uplynulú noc sme si pripomenuli osemdesiate výročie Mníchovskej zrady nazvanej honosne – Mníchovská dohoda. Dohoda podpísaná medzi fašistickým Talianskom, Nacistickým Nemeckom, Veľkou Britániou a Francúzskou republikou. Na jej základe malo Česko-Slovensko odstúpiť pohraničné územie obývané Nemeckou menšinou nazvané Sudety. V  zmluve bolo zakotvené riešenie maďarskej a poľskej otázky čo viedlo k odstúpeniu územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Samotná Mníchovská zrada nebola ale len výsledkom zahraničných okolností ako aj okolností neriešenia národnostnej otázky v Česko-Slovenskej republike.

Hlavným dôvodom bolo neriešenie nemeckej otázky. Nemecká menšina nezískala žiadne jazykové či čiastočne politické riešenie aby sa ČSR stala ich druhou vlasťou. Aj keď správanie voči nemeckej menšine nebolo radikálne, nemecká menšina nemala práva ktoré by jej náležali. Nesmieme zabúdať že príslušníkov nemeckej menšiny bolo viac ako nás Slovákov. ČSR v priebehu svojej existencie neriešila ani Slovenskú otázku čo podkopávalo lojalitu Slovenského národa voči štátu. Napriek tomu lojalita bola silná, pretože po vyše 50 rokoch silného útlaku sme mali možnosť sa nadýchnuť. HSĽS v drvivej väčšine hájila autonómiu a spoločný štát.  Neriešila sa ani otázka Rusínska alebo Maďarská či Poľská. Keby sa riešila otázka národnostná v našom štáte dostatočne skoro, nebola by tu možnosť využívať národnostnú kartu v žiadnej alebo aspoň menšej miere Hitlerom než tomu tak bolo.

Po nástupe A.Hitlera sa Británia a Francúzsko začali vzďaľovať voči ČSR a garancie od Francúzska začínali každým rokom klesať. Dianie v Strednej Európe im bolo vzdialené. Nechápali mu. Británia mala napr. dôležitejšie starosti v Indii.  Preto v roku 1935 podpísal E.Beneš spojeneckú zmluvu so ZSSR ktorá bola ale podmienená naplnením spojeneckej dohody s Francúzskom. ČSR malo plniť rolu sprostredkovateľa medzi východom a západom. Išlo o teóriu mostu, ktorú Beneš podrobne rozpracoval v exile a zlyhala ako pred druhou svetovou vojnou, tak zlyhala aj po nej. Nacistické Nemecko silnelo a chcelo späť územie stratené po prvej svetovej vojne spolu s územím, ktoré obývala Nemecká menšina a nijaký ten životný priestor navyše. ZSSR sa na východe spamätával po občianskej vojne a rozhliadal sa po znovuzískaní stratených území dobytých v priebehu storočí. Začínala sa napĺňať Palackého vízia či obava M.Hodžu o malých štátoch v srdci Európy ktoré si veľmoci dajú k raňajkám. Postupne prišlo na rad Rakúsko nasledované Česko-Slovenskom. Maďarsko a Rumunsko sa dokázali prispôsobiť novým časom. Na Pobaltí si pochutnali Soviety, Poľsko si rozdelili Soviety a Nacisti. Juhoslávia, Albánsko a Grécko zanikli podobne.

No späť ku ČSR.

Jedným z veľkých problémov bola naša snaha viazať sa na spojenecké zmluvy so západom a neskôr aj ZSSR. Namiesto snahy zjednocovať malé a bezbranné štáty strednej Európy ako navrhoval Hodža, sme dúfali v pomoc a garancie dané zmluvami. Nanešťastie vtedy na západe prevládala politika appeasementu čo v praxi viedlo ku ustupovaniu agresívnemu Hitlerovi. Malo to svoje logické dôvody. Prešlo len 20 rokov a prvá svetová vojna vyhladila celú jednu generáciu a Francúzsko čo do počtu obyvateľov klesalo. Ľudia na západe oslavovali podpísanie dohody z jednoduchého dôvodu. Nechceli aby sa hrôzy ktoré prežili v prvej svetovej vojne zopakovali. Na to sa dnes zabúda pri spätnom pohľade.

ČSR ponúkala rôzne návrhy od udelenia autonómie (čo bolo problematické keby ju Nemci získali a Slováci, Maďari, Poliaci, Rusíni nie) až po odstúpenie niektorých území. No Hitler sa nechcel dohodnúť a stupňoval požiadavky. Vtedajší západní politici to buď nevideli alebo nechceli vidieť. Na rozdiel od výnimiek akým bol Churchill (Dostali ste možnosť vybrať si medzi vojnou a hanbou. Zvolili ste si hanbu a budete mať vojnu) netušili že len posilňujú Hitlerove pozície pred vojnou, ktorá neodvratne prichádzala. O ČSR hlavne krajiny Českej koruny boli pre Hitlera neuveriteľne dôležité po hospodárskej a vojenskej stránke. Vtedy sme mali v niektorých oblastiach špičkové zbrane. Medzi ne patrili ľahké tanky. Až 1/3 tankov pri útoku na Francúzsko boli pôvodom z ČSR.

Ľud československý bol v tej dobe napriek vnútorným problémom súdržný asi ako nikdy pred tým a asi ani po tom. Vyhlásenie mobilizácie znamenalo pre mnohých nádej. Česi aj Slováci narukovali ako mali vrátane priaznivcov HSĽS. Rusíni mobilizovali bez problémov a dokonca aj väčšina Maďarov narukovala bez problémov a polovica Nemcov.

Dnes sa stále opakuje či sme sa mali alebo nemali brániť sami. To je zložitá otázka no podľa mňa mali. Vtedy sa mnohé veci nenávratne zničili. Ľudský entuziazmus, viera v nás samých bola pošliapaná. Tým, že sme na záverečných rokovaniach neboli pri stole a potupne sme museli vydať pevnosti bol šok. Šok ktorý v ľuďoch zanechal stopu. Je úplne jedno ako sa snažíme budovať, pretože niekto za nás rozhodne a tak je zbytočné niečo robiť. Ďalším dôsledkom je vzťah Čechov a Slovákov (ospravedlňujem sa Moravákom a Slezanom) nie len ku sebe navzájom v niektorých veciach ale predovšetkým vzťah ku vlastenectvu. V našich dejinách sme si akosi zvykli stále len kapitulovať. Neustále kapitulujeme či to bol rok 1938 alebo potom komunistický puč 1948 alebo v roku 1968. Kapitulujeme tak aj dnes. Radšej ako bojovať. Vlastenectvo je tak len prázdna fráza ktorá je na smiech a využíva sa len ku mobilizácii niektorých skupín ku pochybným účelom. No vlastenecký vzťah ku pôde ľudu sa úplne vytratil. Iste veľkú vinu nesie aj doba socializmu a doba posledných rokov no nemáme svojich hrdinov. Jedni sa smejú z vlastenectva a druhí si ho zamieňajú za nacionalizmus alebo za nenávisť ku všetkému. Skúste to zahrať na tento štýl v napr. v Poľsku, Srbsku Fínsku a miestny sa na Vás budú pozerať ako na blázna. Práve strata vlastenectva a obrany toho čo je nám dôležité, je jeden z dôsledkov kapitulácie z roku 1938. Iste, pevnosti neboli dokončené, ťažké zbrane v pevnostiach chýbali, tankov nebolo veľa a letectvo bolo pomerne zastaralé, morálka alebo odvaha ale obrovské. Nezabúdajme, že Nemecko vtedy nebolo ani zďaleka tak silné ako o rok pri útoku na Poľsko. V generalite panovala nespokojnosť. Boj Slovákov a Čechov (samozrejme Moravanov, Slezanov, Rusínov ale aj Nemcov, Maďarov či Poliakov) by pre nás znamenal aj väčšiu súdržnosť medzi našimi národmi a pridal by väčší rešpekt. Česi by získali dôveru v nás Slovákov pretože by sme stáli bok po boku a my Slováci štátoprávne usporiadanie také ako nám patrilo. Bohužiaľ sme vtedy nemali vo vedení štátu skutočných štátnikov. V Nórsku kráľ neopustil krajinu skôr ako bola porazená. Bojoval so svojím ľudom proti nacistom  a až potom odišiel do exilu. Keď sa vrátil vítali ho ako hrdinu. V Dánsku kráľ každé ráno na koni sa prechádzal medzi svojim ľudom aby ten povzbudil a urobil im ich osud znesiteľnejší. V ČSR sme nemali ani kráľa ani prezidenta ktorý by sa postavil Hitlerovi v 1938 a po hanebnej kapitulácii ostal so svojim ľudom a zdieľal s ním jeho osud.

Pomoc ZSSR je pomerne zložitá. Má to niekoľko rovín. Za prvé nemali sme spoločnú hranicu. Vojenské jednotky by museli prechádzať cez Poľsko alebo Rumunsko. Cez Poľsko by to možné jednoznačne nebolo a Rumunsko tomuto riešeniu nebolo naklonené. Bez priameho spojenia tak pomoc ZSSR nebola možná. Druhým problémom v podstate závažnejším je, že sme ako ČSR nemali vypracované žiadne postupy pre spoločný boj našich armád. Bez pripravenej kooperácie by teda aj veľká pomoc nemusela nič znamenať. Je to aj riziko že by prípadná pomoc znamenala neskôr okupáciu ČSR podobne ako v rokoch po druhej svetovej vojne. Taktiež sa nechystali žiadne prípravy pre vojenský zásah v ČSR. A spomeňme si len „úžasné“ výkony Červenej armády v zimnej vojne proti Fínsku. Vtedy to ešte nebola tá silná Červená armáda z konca druhej svetovej vojny. Preto je otázna jej podpora resp. sila. Problém pri hodnotení pomoci je stále utajovanie dokumentov z tohto obdobia vládou Ruskej federácie.

Čo sa týka viny Spojených štátov, tak v dobe Mníchova praktizovali opäť politiku izolacionizmu. Prakticky väčšinu krízy boli za oceánom a starali sa o svoje záležitosti.

Dnešný odkaz ktorý sa spája z Mníchovom je zrada západu ktorému sa nedá veriť a hodil Česko-Slovensko cez palubu. Podobne aj v 1968. Isteže aj toto je jeden z pohľadov ktorý je legitímny. V 1968 nás prioritne zradili naši východní spojenci ale aj západní. V 1938 boli strojcom našej potupy západné veľmoci no cestu k tomu sme im otvorili my sami. Dnes sa často hovorí, že nemôžeme veriť veľmociam lebo nás zradia a že chceme byť sami. Čo veľmocí sa týka je to pravda. Veľmoci si hľadia vždy svoje záujmy a malé štáty sú len prostriedok dosahovania ich cieľov. Na druhej strane byť sami znamená nemať ani teoretické garancie a ani podporu protistrany. Sme sami nik nám nemôže pomôcť. Čo to pre naše malé štáty Český a Slovenský asi môže znamenať? Izolacionizmus pre tak malé štáty ako sme my nie je riešenie ktoré by nás ochránilo. Práve naopak pri prvej príležitosti budeme podrobení. Či už priamej alebo nepriamej okupácii. Namiesto nezmyselného kričania chceme byť sami a od všetkých sa dištancovať musíme budovať vzájomnú dôveru medzi našimi malými štátmi v strednej Európe a na Balkáne aby sme si garantovali slobodu a rovnosť. Len cez pochopenie a vzájomné sa rešpektovanie nás malých národov sa môžeme vyvarovať takýmto spôsobom jednania.

Teraz najčítanejšie