Denník N

Stoličková (hra vo vláde a v parlamente)

Stoličková hra pre malých a veľkých

V období posledných mesiacov prežívame niečo ako malý puč. Pučík. Taký náš, slovenský. Pučík, v ktorom sa odohráva hra o stoličky. Po protestoch na námestiach niekoľko ľudí prišlo o stoličky. Alebo, lepšie povedané, tie stoličky prišli o ľudí. Ostali prázdne. A príroda nemá rada prázdnotu, ako naznačovali už starí filozofi, i keď ani nechyrovali o slovenskom vládnom kabinete, ba ani o parlamente. Prázdnotu treba vyplniť a nič, ani ideálny plyn v priestore, nedokáže tak rýchlo niečo vyplniť, ako vedia koaličné strany obsadiť prázdne vládne stoličky. Zdá sa, že niektoré parlamentné „spoločenstvá“ sa touto situáciou dostali rovno do tranzu. Toľko moci naraz a bez volieb!  Pripomeňme si, o čo v takejto hre ide:

Stoličková hra pre deti (prebraté zo stránky):

vek: 5-6 rokov

V triede sú rozmiestnené stoličky, dve deti sedia na jednej stoličke. Na dohovorený signál učiteľky vstanú a prechádzajú sa. Na ďalší signál si musia čo najrýchlejšie sadnúť na voľné stoličky. Učiteľka medzi signálmi odoberá stoličky. Víťazí dvojica, ktorá zostane po odobratí všetkých stoličiek okrem jednej.

Určite ste mnohí z vás túto hru hrali ako deti. Bola to zábava i vzrušenie, pretože i keď ste z hry vypadli, mohli ste ďalej sledovať, ako to pokračuje ďalej, čo bolo nemenej zábavné, ako hra sama. Tí, ktorí tú hru hrali už viackrát, už vedeli, že sa vyplatí pri chôdzi ponevierať sa okolo  tej-ktorej stoličky, sledovať pohyb ostatných hráčov a hlavne odhadnúť, kedy pani učiteľka dá signál na sadanie. Charakterná pani učiteľka dávala pozor, aby sa niektorí „mazáci“ nevyskytovali v stave stojmo pri niektorej stoličke, ale prechádzali sa ako ostatní. Občas si niektorý pomohol tým, že schmatol stoličku a prisunul ju k sebe, takže nádejný sediaci na stoličke sa zmenil v spadnutého na zem. Tu zase záležalo od pani učiteľky, či takéto konanie pripustí, alebo nie.

A teraz si predstavte, že takúto hru nehrajú deti, ale dospelí, z ktorých mnohí majú 50-60 rokov namiesto doporučených 5-6. A naviac ide o dospelých, ktorí sú zvolení občanmi tejto republiky ako zástupcovia ľudu v parlamente. A do tretice, nie je tam žiadna pani učiteľka, tobôž charakterná pani učiteľka, ktorá by dozerala na to, aby nikto nepodvádzal.

Mohli by sme to brať ako také zábavné predstavenie pre všetkých občanov, nebyť toho, že títo dospelí ľudia, tento „výber občanov“, by sa mal venovať inej serióznej činnosti, za ktorú sú tam všetci platení, t.j. riadeniu tohto štátu. Čo je však horšie, toto obsadzovanie stoličiek pri každej zmene rovnováhy v parlamente zasiahne aj nižšie sféry riadenia štátu.

V našej republike je taký milý zvyk, že keď si niektorá strana uchmatne svoj kus moci, môže si (ako cenu pre prvé, druhé alebo tretie miesto na stupni víťazov) obsadiť vedúce miesta svojimi ľuďmi nielen vo vládnom kabinete, ale aj v rôznych organizáciách, ustanovizniach, dedovizniach… A to bez ohľadu na odbornosť a bez ohľadu na to, či je takáto výmena vôbec potrebná. Svoji ľudia sú častokrát príbuzní alebo známi toho alebo onoho, často im chýba odbornosť a nezriedka aj mentálna vyspelosť. A tak organizácie, ktoré už konečne začali fungovať vďaka tomu, že v nich už pracovalo veľké percento odborníkov, prestávajú fungovať dobre, alebo celkom. Odborníci dostávajú padáka.

Najprv prišli na rad médiá a všetko, čo súvisí s informovaním verejnosti. Je predsa potrebné, aby si ľudia mysleli to, čo koaličným stranám a straničkám vyhovuje. Nemožno dopustiť, aby ľudia začali samostatne rozmýšľať a videli skutočnosť objektívne. Upraviť správu o udalosti takým spôsobom, aby výsledok vyznel žiadaným dojmom, je jednoduché. Stačí informácie preosiať výberovým sitom. Táto činnosť je a vždy bola v možnostiach informačných organizácií. Takéto organizácie boli preto vždy prvé, ktoré sa snažili ovládnuť ľudia pachtiaci sa za mocou a majetkom.

Ak chce niekto poukázať na svoju zanietenosť pre veci sociálne alebo národné, často použije obrázok pracovitej zrobenej slovenskej rodiny na malom políčku. Otec s mamkou sa zohýnajú nad rodnou hrudou, mladí chlapi sa oháňajú kosami a ženušky hrabľami. Z viacerých dôvodov pri pohľade na takýto obrázok človeka nenapadá spojitosť s vládnou koalíciou. Dnešní roľníci a poľnohospodári, aj keď už používajú modernejšiu techniku, bývajú rovnako unavení a zrobení ako ich starí a prastarí rodičia. Nie je im to však nič platné. Z ich vlastnej hrudy ich vyháňajú, ak nespolupracujú, zmlátia ich, a ak sa sťažujú, zmlátia ich ešte viac. Spravodlivosti sa nedovolajú,  pretože tú pre nich zosobňujú ľudia spolupracujúci s podvodníkmi. A tí, ktorí majú poľnohospodárstvo vo vláde na starosti, tam nevidia žiadny problém. Niektorí tam dokonca nevidia vôbec nič.

Slovenskí učitelia prežívajú každý začiatok školského roku napätie, aká reforma ich tentokrát čaká. Každá zmena, ktorá doteraz prišla, im priniesla väčšinou iba viac papierovej práce. A hrôzu nad tým, do čoho sa naše školstvo rúti. Za tie roky, ktoré prinášali v našom samostatnom štáte zakaždým nové a nové „inovácie“ a „reformy“, sa k lepšiemu nezmenilo nič. Na druhej strane sa ale minulo také množstvo peňazí, ktoré mohlo vyniesť učiteľov do dobre zarábajúcej skupiny, čo by sa nepochybne odrazilo aj v kvalite školstva. Ale to by bolo príliš jednoduché a nebolo by možné z takto vynaložených peňazí financovať známych a rodinných príslušníkov. Z učebných osnov zmizli hodiny venované prírodným vedám, teda objektívnemu a kritickému mysleniu. Nie že by malo zmysel nad tým bedákať, pretože prírodné vedy už pomaly aj tak nemá kto učiť. Aspoň nikto z terajších občanov tohto štátu. Už to tak asi bude, že fyziku budú deti v tejto krajine vyučovať imigranti. Ktovie, či to niektorej strane nebude vadiť?

Na Slovenskú akadémiu vied tiež došlo. Už za socializmu to bola inštitúcia s prvkami nezávislosti od komunistického vedenia, čo hlavne v čase normalizácie vedeniu štátu nevyhovovalo. V čase môjho nástupu na doktorandské (vtedy ašpirantské) štúdium v SAV existovala na ústave pozícia „kádrového kontrolóra“. Bola to pani dosadená ministerstvom vnútra, ktorá pracovala pre štátnu bezpečnosť. Za pancierovými dverami, ktoré boli umiestnené hneď vedľa sekretariátu riaditeľa, ukladala informácie o každom pracovníkovi. Po osemdesiatom deviatom si musela zbaliť všetky veci a odísť preč. Pancierové dvere boli nahradené obyčajnými.

Nadšenie zo slobody trvalo len dovtedy, kým o pozemky a iné nehnuteľnosti, ktoré spravovala (nie vlastnila, ale spravovala) SAV, nezačali prejavovať subjekty z podnikateľskej sféry. Keď sa navyše objavila možnosť čerpať financie európskych fondov, pokušenie napojiť sa na takýto zdroj prostredníctvom rôznych podnikov pridružených výskumu vzrástlo natoľko, že sa pre niektorých stalo neúnosným. A tu prichádza “Náš Človek”, aby to konečne usmernil do vopred pripravenej cesty, ktorá má na konci kolorovaný nápis „Vitajte v transformovanej Slovenskej Národnej Akadémii!“ Konečným cieľom sa namiesto transformácie riadenia vedy stáva transformácia toku peňazí z verejných zdrojov do súkromných rúk.

V tomto štáte je stále mnoho ľudí, mladých i starých, ktorí veria v možnosť pozitívnej zmeny. Je veľa takých, ktorí zadarmo robia mnoho užitočného pre vzdelanie ostatných, pre uchovanie kultúrnych hodnôt, pre uľahčenie životných podmienok slabých a znevýhodnených alebo  jednoducho takých, ktorí hovoria tam, kde iní mlčia. Títo ľudia boli a vždy aj budú naším najväčším bohatstvom. Stačí však krátka konfrontácia s predstaviteľmi súčasnej politickej scény, ktorí majú v menách svojich strán samé vznešené slová, a cítite sa, ako by ste z  rozkvitnutej lúky spadli rovno do chlieva. Presnejšie do Orwellovho chlieva, z ktorého sa žiadnemu prasaťu nechce a drží sa všetkého zubami- paznechtami, len aby ho odtiaľ nedostali preč.

Zdá sa, že prišiel čas vyčistiť chliev. A dať súčasnej, ako i každej budúcej vládnej garnitúre najavo, že byť zvolený neznamená byť vyvolený.

Teraz najčítanejšie