Lotéria

„Neviem, netuším,“ odpovedám. Priateľ po mne neveriacky pozerá. „Veď to bolo len pred chvíľou.“ Áno, viem, vybavujem si to celkom presne, čosi okolo dvoch týždňov. Snažím sa, dopĺňam detaily. Celkom mi to ide, Rasťo prišiel za mnou s prosbou, mám ten obraz pred očami. Vidím jeho tvár, práve bol čerstvo oholený, aj jeho vôňu si pamätám.

„Sústreď sa zlatko,“ usmieva sa na mňa a olizuje si pery. Viem, čo to znamená, je to jeho zlozvyk. Snaží sa nad ním vyhrávať, ale sú situácie, kedy sa mu vôbec nedarí. Presne ako teraz, je za tým nervozita. Cítim sa zle, akosi previnilo. Môžem za to, hnevám sa sama na seba.

Počítačové komponenty, máme ich plný byt. Mať doma špecialistu je občas pekná otrava, presne ako teraz. Už aj úsmev z tváre mu zmizol, prichádza ďalšia fáza. Čo teraz? Pýtam sa, len odpoveď neprichádza, nepoznám ju. Musím niečo spraviť, najvyšší čas rozhýbať sa. Chlipnem si z kávy, len tak úchytkom a trepem sa do izby. Možností je niekoľko, na rad prichádza manuálne hľadanie. Kde začať? Vyberiem si skrinku po mojej pravici. Ale tu toho je, odfukujem po prvej polici, ešte sú tu tri ďalšie. Aj druhá je za mnou, bez výsledku, už chytám nervy.

„Darí sa?“ od dverí prichádza otázka, stojí v nich ako kôpka nešťastia. Nehovorím nič, nemám náladu, len mávnem rukou. Pochopí, neochotne sa vzdiali. Už je to napäté, čas súri. Prehľadala som všetko, len tie maličké súčiastky nikde. Púšťam sa do ďalšej porcie, ešte o niekoľko políc viac. Beriem ich zvrchu, už začínam byť nešťastná a možno ešte viac zúrivá. Druhá skrinka za mnou, výsledok žiadny.

Idem na tretiu, ak nie, asi sa obesím. Potrebuje ich do práce, nie je to z rozmaru. Začínam z opačného konca, možno mi to prinesie šťastie. „Mám ich,“ kričím po chvíli. Prekračujem vzniknutý neporiadok, nechcem ho už ani vidieť. Nastaví dlaň, pozorne kontroluje. „Super, dobre si ich schovala,“ usmieva sa, v očiach má ohníčky. Pre neho je práca koníčkom.

Rozlúčka, rýchla, trocha emotívna. V byte ticho, káva studená, bez raňajok, dnešné ráno nevyšlo. Schytím tašku, úchytkom hodím do nej jablko. Treba vypadnúť z domu, hodiny sú neúprosné. Vonku je chladno, vietor snaživo fúka. Brucho sa hlási o slovo, vytrvalo v ňom škvŕka. Tvoja pamäť, tá je na vine, šepká mi akýsi hlas. Nechcem, ale musím mu dať za pravdu. Dnes to pre mňa bola lotéria a v tej sa vždy nevyhráva.