V Boľšom teatri v Moskve po prvý krát uviedli operetu

Ako sa zrodila idea usporiadať operetné gala v divadle, ktoré sa tomuto žánru vyhýbalo nepretržite takmer 200 rokov?  

Nápad sa zrodil v hlave 82 ročnej Kálmánovej dcéry Yvonnky. Rozprávali sme sa o tom, prečo sa opereta v Boľšom teatri nehrá a nenašli sme preto žiadne rozumné dôvody. Veď v prípade Kálmánových ide o hudbu hodnotnú v melodike a inštrumentácii a spevácky part je v nich zväčša tak náročný, že ak má byť zaspievaný kvalitne, musia ho aj tak spievať operní speváci. Zvládnuť odspievať na dobrej úrovni napríklad titulnú postavu Silvu Varescu určite nedokážu speváci z kabaretu alebo z muzikálov. Kálmánové operety preto na moskovskú prvú scénu určite patria. Doterajší stav bol v podstate paradoxom, hlavne ak si uvedomíme, ako je Kálmán v Rusku obľúbený. 

Aké boli prvé kroky od nápadu k jeho realizácii? 

Pani Kálmán rokovala s ministrami kultúry Ruska a Maďarska a stretla sa aj s intendantom Veľkého divadla Vladimirom Urinom. Ten nakoniec nezáväzne pripustil, že možno by sa niečo dalo urobiť, pretože divadlo malo v septembri vo svojom rozvrhu dvojdňové okno, kedy ešte nebolo nič naplánované.

V čase, kedy sa uskutočnilo stretnutie s PR riaditeľkou divadla bol už zamýšľaný termín veľmi blízko – o štyri mesiace. Bolo tak povediac päť minút po dvanástej. Riaditeľka preto ani neverila, že sa to môže ešte stihnúť a dokonca sa vyjadrila, že na odprezentovanie celého projektu nám dáva len päť minút. To rozhodne nebol optimistický signál. Nakoniec sa ale pre vec nadchla a potvrdila, že sú pripravení nám divadlo na dva dni prenajať. 

Sála Veľkého divadla v Moskve

Ako ste si mohli byť istí, že za štyri mesiace dokážete projekt zrealizovať? 

To je úplne šibeničný termín, pretože špičkoví umelci sú vybookovaní na niekoľko rokov dopredu a takto na poslednú chvíľu už nikoho z prvej ligy nezoženiete. Bežne sa takýto galakoncert pripravuje aj dva roky. Ponuka na iný termín však nebola.

Keďže sa už počas prípravy akcie začalo o projekte veľa hovoriť a informácia sa rozšírila aj medzi politikmi, niektoré veci sa začali medzičasom riešiť aj na diplomatickej úrovni. To bohužiaľ smerovalo k tomu, že v časti politického estabilišmentu začala panovať predstava, že pôjde o projekt maďarsko – ruskej spolupráce a preto sa na ňom majú zúčastnovať výlučne speváci týchto krajín. Voči tomu sme sa postavili, Yvonnka sa pomerne jednoznačne vyjadrila, že jej otec písal hudbu na nemecké texty a spievalo sa v nich o Viedni, takže je potrebné udržať medzinárodný charakter podujatia. Nakoniec ma požiadala, aby som ako kľúčovú postavu večera zabezpečil niektorého špičkového speváka z nemecky hovoriaceho prostredia. 

Spomenul som si, že som v lete na festivale v Baureuthe stretol vynikajúceho rakúskeho tenoristu Andreasa Schagera. Ten by bol ideálny, pretože prvých 15 rokov svojej kariéry spieval výhradne operetu. V štyridsiatke s tým chcel skončiť a presedlať na operu. Vtedy ale zistil, že to takmer nie je možné. Keď sa raz u intendantov nejako zaškatuľkujete, tak je koniec. Žiadne ponuky z operného sveta sa mu nehrnuli. Ak nemáte výborného agenta, alebo vás niekto neobsadí ako covera, tak sa z ničoho nič v štyridsiatke z operety na prvé operné scény už nedostanete. Ale on bol jeden z mála, komu sa to podarilo a dnes je jedným z najuznávanejších a najlepších wagnerovských tenorov. 

Ako to dosiahol?

Pýtal som sa ho a povedal mi, že mu pomohla v podstate neuveriteľná náhoda. V Berlínskej Staatsoper Unter den Linden mal Daniel Barenboim dirigovať Siegfrieda a tesne pred predstavením mu ochorel spevák. Schager v ten deň a práve v tú istú hodinu, kedy Barenboim telefonoval do agentúr, aby mu okamžite zohnali niekde Siegfieda, skúšal túto postavu so svojim korepetítorom v priestoroch opernej budovy a jeho sonórny hlas sa rozliehal po chodbách. Barenboim ho náhodou počul, keď išiel okolo. Vošiel do miestnosti a spýtal sa ho, kto je a čo tam robí. Za 15 minút na to už stál Schager na scéne a odvtedy až do roku 2025 má svoj kalendár úplne plný. Stal sa veľkou hviezdou, tento rok v Bayreuthe naskočil do posledného Tristana a ešte tam odspieval aj všetky plánované predstavenia Parsifala. 

V roku 2026 sa bude oslavovať 150. výročie uvedenia kompletného Wagnerovho Nibelungovho prsteňa a všetci intendanti od La Scaly po Royal Opera House v Londýne chcú v tom čase túto štvordielnu ságu inscenovať. Lenže  je len hŕstka spevákov, ktorí to môžu spievať, takže Schagera majú pre istotu zajednaného už teraz. 

Povedal som Yvonnke Kálmán, že on by bol pre naše gala ideálny, ale na druhej strane bolo jasné, že ak je vybookovaný na sedem rokov dopredu, tak to zrejme nebude vôbec možné. Maďarskí kolegovia dokonca zistili, že má v Paríži deň pred našim gala skúšku na Tristana, takže je určite vylúčené, aby deň na to stál na scéne v Moskve. Napriek tomu som Yvonnke sľúbil, že sa ho tam aj tak pokúsim nejako dostať. 

Slovenský hudobný manažér Roland Tóth

Nakoniec sa Vám to aj podarilo. Ako ste ho teda získali ? 

Mne sa informácia o parížskej skúške nejako nezdala. Prišo mi neobvyklé, že by mohli mať generálku na náročného Tristana len tri dni pred premiérou. A okrem toho to bola sobota. Zavolal som teda Andreasovej manželke, nech sa pozrie do jeho kalendára. No a ukázalo sa, že generálka nakoniec bola o deň skôr. Technicky by teda aj bolo možné dostať ho do Moskvy, bol tam ale úplne iný problém. Schager mal v Paríži podpísanú zmluvu, čo de facto znamenalo, že nesmel pred premiérou nikam odletieť. Každý intendant si dáva veľký pozor aby sa nestalo, že má zazmluvnenú veľkú hviezdu, šesť týždňov s ňou skúšajú produkciu, na nej to celé majú postavené – včítane reklamy a predaja lístkov, a tá hviezda tri dni pred predstavením na pár hodín niekam odletí, v lietadle prechladne z klimatizácie a vráti sa naspäť bez hlasu. A čo oni potom s tou šesť týždňovou prípravou majú robiť?  Preto si väčšina divadiel dáva do zmlúv klauzulu, že bez súhlasu intendanta nemôže spevák krátko pred predstavením nikam odísť. 

Zoberte si, čo sa napríklad pred tromi rokmi stalo v Salzburgu. Tesne pred predstavením im ochorel Piotr Beczała a keď to intendant Alexander Pereira prišiel oznámiť divákom, stretol sa s bučaním. Lenže to bol našťastie svojim spôsobom výnimočný prípad, kedy Pereira mohol vzápätí prehlásiť, že našli riešenie, ktoré všetkých uspokojí. Náhodou práve v tom čase skúšal v Salzburgu aj Jonas Kaufmann a tak ho organizátori festivalu poprosili, aby to v ten večer zobral za Beczału. Ten oblečený v kostýme tak hral svoju rolu, ale pritom iba naprázdno otváral ústa, zatiaľ čo Kaufmann stál v tričku a teniskách na boku scény pri portáli a za neho spieval. Ľudia si tak kúpili lístok na svetového tenoristu a dostali hneď dvoch svetových tenoristov za cenu jedného. „A teraz teda nech bučia,“ dalo sa vtedy dodať s úsmevom. Takto elegantne si samozrejme mohli dovoliť vyriešiť situáciu len v Salzburgu, pre každého iného intendanta je ochorenie sólistu tesne pred premiérou nočnou morou a preto s nimi zväčša vôbec nie je žiadna reč o tom, že by speváka niekam chceli pustiť preč. 

Vy ste to však zrejme ani tak nevzdávali. Prečo?

V Rusku práve vtedy prebiehali majstrovstvá sveta vo futbale a intendant parížskej opery bol pozvaný prezidentom Putinom na jeden zo zápasov. Moja dobrá známa Katja Novikova z PR oddelenia v Boľšom teatri sa vtedy dozvedela, že bude sedieť na zápase priamo vedľa neho. Tak sme sa s ňou spojili a dohodli sme sa, že sa ho tam pokúsi presvedčiť, nech nám Schagera na jeden deň pustí. A mali sme to podľa mňa presne takto aj tak urobiť, lebo si myslím, že by ho tam na mieste určite presvedčila. Bohužiaľ ale čas nás tlačil a nakoniec padlo úplne iné rozhodnutie – že nebudeme čakať až do zápasu, ale že sa intendantovi bude len telefonovať. No a to je samozrejme úplne iná situácia. Niekedy je podľa mňa úplne kontraproduktívne snažiť sa veci uponáhľať takýmto spôsobom. Telefonát prebehol, ale ani neviem čo sa s intendanom dohodlo a čo nie, zrejme to však nedopadlo úplne podľa našich predstáv, lebo Andreas Schager nakoniec povedal, že on to celé berie na seba a pricestuje do Moskvy a hotovo. V Paríži o tom vôbec nikomu nepovedal. Nielenže prišiel inkognito, ale zobral so sebou aj svoju manželku, vynikajúci huslistku Lidiu Baich, čo sme okamžite využili a zapojili sme ju do projektu. Schager nakoniec zaspieval fantasticky a bol hlavnou hviezdou večera. Do Paríža sa vrátil a bez problémov zaspieval premiéru Tristana, takže nič nepredvídané sa nestalo. 

Záber z predstavenia Operetného gala venovaného Emmerichovi Kálmánovi

Takže nakoniec ste mali na scéne prominentnú manželskú dvojicu?

Navhol som Yvonnke, aby sme pre túto príležitosť pre Andreasovu manželku pripravili niečo naozaj špeciálne. A podarilo sa. Zobrali sme nádhernú introdukciu z menej hrávanej operety Cigánsky primáš a dali sme ju prepísať pre husle a orchester a pripojili sme k nej novú kadenciu.

To sa môže?

Mimochodom toto bolo tiež veľmi zaujímavé vyriešiť. Lebo vydavateľ má notové materiály a keď ich chcete upraviť, potrebujete dosiahnuť súhlas zainteresovaných. Spýtal som sa priamo Yvonnky, či to môžme vôbec urobiť, lebo v hre sú aj autorské práva. Ona povedala, že ako skladateľova dcéra udeľuje súhlas s úpravou, hoci si dala podmienku, že melodické linky a atmosféra introdukcie musia zostať zachované,  „aby z toho nešiel nakoniec džez“. 

Lídia oslovila k spolupráci dirigenta Matthiasa Fletzbergera, ktorý sa práve nachádzal v Kórei. Posielali sme mu preto noty až tam a on ich asi za dva týždne na počítači upravil a prearažoval. Vznikol nový aranžmán pre sólové husle a orchester s dvoma kadenciami. Jednu z nich – inšpirovanú kadenciou maďarského primáša – si pripravila sama Lídia.

Keď to zaznelo na koncerte, až vtedy som si uvedomil, že neplánované veci sú niekedy tie najlepšie. Niektorí kolegovia sa pred koncertom pýtali, kto je to Lidia Baich a ako sa to celé bude hrať, keď to pôvodne nie je pre husle? No a zrazu sa v Boľšom na scénu postavila jedna nádherná žena, ktorú bolo vizuálne nesmierne zaujímavé sledovať, lebo hudbu a všetky emócie dokázala predať v tvári. Tak krásne bola urobená tá skladba, že všetci nakoniec povedali, že Andreas Schager bol síce vynikajúci, ale že toto bolo aj tak najlepšie prekvapenie. Celé divadlo stíchlo, bol to vrcholný moment. Vydavateľovi sa to dokonca tak zapáčilo, že chcú natočit Lidiinu transkripciu aj s jej novou kadenciou a pripraviť z toho sólo husľový kus.

 Zábery zo skúšobného procesu Operetného gala

Okrem toho, že ste pomáhali Yvonnke Kálmán dať celé operetné gala dohromady a organizovali ste všetky detaily o ktorých sme doteraz hovorili, mali ste ešte čas manažovať aj technické záležitosti okolo prípravy koncertu samotného, predaja lístkov či prenájmu sály?

Nie, túto časť mali nastarosti budapeštianska MÜPA a ruský Rosskoncert. Ale ak sa bavíme o predaji lístkov, tak za dva týždne sa vypredali všetky, pričom v Boľšom teatri je 2200 miest. Z toho pozvaných bolo asi 100 hostí a zvyšných 2100 si teda lístky kúpilo. Ešte aj v deň predstavenia stáli pred divadlom niektorí záujemcovia s nápismi kúpim vstupenku a nejakí špekulanti im ich predávali po 300 až 600 eur, čo sa mi zdalo úplne neuveriteľné.

Prenájom celého divadla sme ale paradoxne dostali za pomerne dobrú cenu – za 25 000 dolárov na dva dni. Keď si zoberiete, že SND ponúka nájom za cca 13 000 eur na deň, tak mi to príde ako dosť veľký nepomer, vzhľadom na to, akú protihodnotu dostávate. Jedno z najznámejších a najprestížnejších divadiel na svete s obrovskou kapacitou sedadiel na jednej strane versus budovu nášho nie príliš veľkého a známeho divadla na stane druhej. A zistíte, že to naše paradoxne vyjde drahšie. A to už nehovorím o tom, za čo môžete predávať lístky na predstavenie v Moskve a za čo u nás, ani to radšej nejdem porovnávať.

Aká bola spolupráca s Rosskoncertom ?

Bola názorným príkladom toho, ako to dopadne, ak niečo organizujú síce milí a veľmi ochotní ľudia, ale takí, ktorí tomu nerozumejú. To je štátna organizácia ktorá robí na zákazku rôzne podujatia. Ja som priamo s nimi nerokoval, ale samozrejme všimol som si niektoré veci. Bola tam veľmi príjemná pani, nemala však skúsenosti s týmto typom programu. Asi si to neuvedomili, alebo na to zabudli, ale neobjednali akustickú mušlu a zvuk nebol v sále vybalansovaný. 

Akustická mušľa je pri gala programe dôležitá, lebo orchester nesedí v jame. Každý intendant je rád, keď má orchester na javisku a vyzerá to samozrejme aj lepšie, ak na ňom speváci nie sú sami. Lenže potom potrebujete aj konštrukciu, ktorá zvuk udrží akusticky v konkrétnom priestore a predovšetkým vytvára možnosť jeho odrazu. 

Dožadoval som sa, prečo nie je mušľa, nech to nejako riešia, lenže už to nešlo, lebo postaviť by ju muselo prísť asi 100 ľudí. A keďže bol práve víkend a oslavovali v ten deň ešte aj výročie založenia Moskvy, nebolo možné tých ľudí nikde zohnať. Takto to vždy dopadne keď niečo organizujú ľudia, ktorí sa v tom nevyznajú. Aj jedna neznalá osoba môže pokaziť úplne všetko.

Vy ste vyberali aj dirigenta Michaila Jurowského? 

Nie, ale mal som s ním zaujímavý rozhovor, v ktorom mi povedal, že podľa jeho presvedčenia každý jeden dirigent, ktorý chce byť dobrým dirigentom musí mať oddirigovaných veľa operiet. Len tam sa totiž naučí flexibilite na reakcie speváka. Ten keď začne tancovať, alebo je výrazne živší než v opere, núti dirigenta okamžite pružne zareagovať. Napríklad počas nášho gala programu obecenstvo v divadle pri jednom kúsku začalo tlieskať do rytmu a speváčka to tak nechcela, dirigent preto okamžite začal spomaľovať, aby diváci vypladli z rytmu a potlesk sa im rozsypal. Takejto pružnosti naučí dirigenta iba opereta. 

V strede Yvonnka Kálmán, skladateľova dcéra

Aký dojem na vás urobil samotný Boľšoj teatr?  Dá sa povedať že je to divadlo západného typu, profesionálne riadené, alebo je to Rusko v malom, tak ako ho poznáme vo všetkých iných aspektoch ? 

Aj jedno aj druhé. Na jednej strane v Rusku platí aj na poli kultúry to, čo oni sami označujú ako Darwinizmus – teda že silnejší prežije. Ak sa dostatočne neoháňate, tak vás ostatní s prepáčením za výraz „zožerú“. Všeličo treba pretrpieť a na všeličo si zvyknúť. Aby ste sa dostali k tým silnejším, musíte byť veľmi tolerantní a trpezliví. A vedieť veľa vecí prehltnúť. Ale na druhej strane Rusi sú veľkorysí, všelikde vás pozývajú a sú veľmi srdeční. Keď však príde na lámanie chleba, tak vám napríklad nezaplatia tantiemy. Za Kálmánove operety niektoré divadlá neplatili hádam aj 20 rokov. Teraz sa to už zmenilo, ale tiež to chcelo istú trpezlivosť. Takže problém je hlavne v tom, že Rusi sľúbia hocičo, ale potom aby sa to aj ekonomicky naozaj dotiahlo, musíte tvrdo bojovať. 

Na druhej strane, keď si zobriem Boľšoj teater ako divadlo, sú vysoko profesionálni a scestovaní – napríklad práve v  týždeň, keď prebiehal náš gala program, účinkovali v La Scale s baletom. Celý svet k nim chodí hosťovať a oni tiež cestujú do celého sveta, takže sú v podstate na najšpičkovejšej úrovni a vládne tam profesionálny prístup. Na konci sa vždy aj všetky problémy nejako utrasú. 

Divadlo je asi tak na úrovni londýnskej Covent Garden, funguje fantasticky. Je tam všetko premyslené do detailov, až takých že napríklad riaditeľom pozvaní ľudia majú samostatný vchod číslo 17,  kde majú špeciálnu garderóbu, vítajú ich na to vyčlenení ľudia a odvedú ich rovno na svoje miesta. Intendant je tam silná pozícia, stretáva v divadle najväčších oligarchov, politkov, je to spoločensky vysoko ohodnotená funkcia. Lístky sú tam dosť drahé, zrejme ale majú klientelu, ktorá si ich môže dovoliť zaplatiť.

Myslí sa tam aj na úplné drobnosti. Mali sme všetci visačky, pri vchode bol menný zoznam ľudí a šesť ochrankárov, ktorí kontrolovali tašky. Skúšali sme ešte aj po generálke – potrebovali sme doladiť osvetlenie, časovo sme to teda dosť pretiahli a nikto nehovoril, že „padla“ respektíve že skúška už dávno skončila, ako sa vám to často stane u nás, všetci tam pracovali ako včeličky a mal som pocit že aj prespať by sme tam mohli. Boli slušní, človek tam určite nezaplatí nič navyše, nejakú službu, ktorú by potom nedostal. Ani toto sa u nás bohužiaľ nevidí. 

A divadelná budova ako taká? 

Je to imperátorské divadlo, ktoré po prestavbe vyzerá famózne. Do rekonštrukcie sa investovali neskutočné peniaze. Keď už sme tam skúšali, tak im hovorím „vysvieťte to, nech je vidieť celú tú nádheru, nech to vidia aj všetci učinkujúci“. 

Zrekonštruovaný historický interiér Veľkého divadla

Chceli sme sa im takto aj odmeniť. Museli cítiť, že sme zapálení pre vec, že to má celé nejaký význam. A keď sú ľudia presvedčení, že to za to stojí, potom urobia aj nemožné, ako to nakoniec urobil Andreas Schager. Potom sa dá postaviť za štyri mesiace aj projekt, ktorý by sa inak ani za dva roky nepodarilo dať dohromady. 

Bol to taký úspech, že Maďari povedali, že chcú celé gala uviesť ešte aj v Budapešti.

Dokonca aj Viedeň má záujem a ak sa to bude robiť, tak by som chcel zastrešiť hlavne castingovú časť, teda mať pod palcom obsadzovanie spevákov. Vo Viedni by som chcel toto gala robiť na budúci rok, absolvovali sme už v tejto veci rozhovory s Viedenskými filharmonikmi. Taktiež nás oslovili aj z Mörbischu, poprosili nás či by sme to nevedeli zrealizovať u nich v lete 2020. Takže dúfame, že program sa objaví na scéne ešte tri krát – v MÜPA, v Musikvereine a v Mörbischi. 

Ďakujem za rozhovor

Peter Bleha

Kto je Roland Tóth:

Na Bratislavskom štátnom konzervatóriu vyštudoval akordeón a hudobnú teóriu a VŠ stúdium ukončil na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Ako hudobný manažér  pôsobí 12 rokov v Rakúsku, 2 roky bol poradcom a výkonným manažérom pre Operu SND. Spolupracoval na desiatkach operných produkcií pre najväčší open air operný festival v rakúskom St. Margarethen. Pre Nadáciu Esterházy vytvoril z pozície umeleckého riaditeľa letné operné produkcie Tosca za účasti českého Orchestra Státni opery a Bratislavskeho chlapčenského zboru. Podpísal sa pod úspešný projekt detskej opery Snehová kráľovná v Eisenstadte, ktorého patrónkou bola Annou Netrebko. V projekte dve sezóny účinkoval Symfonický orchester slovenského rozhlasu. Vďaka úspechu produkcie potom SOSR účinkoval aj v produkciách Nápoj Lásky a Rigoletto počas letného operného festivallu v St. Margarethen.

Organizoval koncert Anny Netrebko a Yusifa Eyvazova v budapešitanskej MÜPA, koncertné prevedenie opery Andrea Chenier pre Budapeštiansku operu, ako aj Gala program k viedenskému Lifeballu v Burgtheatri. Pre rakúsku televíziu ORF pripravil priamy prenos z polnočnej omše s Mozartovým Requiem v Dóme sv. Štefana. V súčasnosti pripravuje koprodukčný rusko-maďarsko-nemecký operetný film a ďalšie koncertné turné pre svetové hviezdy.

Pre svoje projekty v zahraničí pozýva k spolupráci významné slovenské telesá ako SOSR, Slovenskú filharmóniu, Slovenský filharmonický zbor, Zbor opery SND, či Bratislavský chlapčenský zbor. Žije vo Viedni.

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix