Paradox tolerancie

Napriek nepopierateľnému pokroku v ich šírení a posilňovaní vidíme, že vývoj nie je priamočiary. A v nepokojnom, rozkolísanom svete sa situácia môže ešte viac zhoršovať. Generálny tajomník OSN Antonio Guterres v otváracom prejave Valného zhromaždenia skonštatoval to, čo sami cítime – že dochádza k „…nalomeniu dôvery. Dôvery v národné inštitúcie. Dôvery medzi štátmi. Dôvery v globálne platné pravidlá. V jednotlivých krajinách ľudia strácajú vieru v politický systém, narastá polarizácia a populizmus víťazne napreduje… sme vystavení paradoxu – svet je viac prepojený, ale spoločnosti sú čoraz rozdrobenejšie.“ Skepsa je však to posledné, čo teraz potrebujeme. Po Guterrresovom prejave v New Yorku si európska ombudsmanka pre ľudské práva Emily O´Reilly pripomenula vo Viedni výrok zo svojej mladosti, že „svoju silu začnete strácať ihneď, ako uveríte tomu, že ako jednotlivec nič nezmôžete.“

Spomienka na zavraždených Jána a Martinu sa vďaka odhodlanej skupine študentov premenila na celonárodný protest proti tomu, ako vláda spravuje krajinu. Minimálnu pozornosť, ktorú venuje otázkam právneho štátu, nahrádza verbálnymi útokmi na aktivistov a občianske organizácie, ktoré sa tejto téme venujú. Vraj „vstúpte do politiky a vyhrajte voľby“ – akoby mal občan právo výkon moci kontrolovať len raz za štyri roky. Je viac ako jasné, že pre budúcnosť demokracie nie je nič dôležitejšie ako informovaný a aktívny občan. Málokto z nás je totiž schopný niečo neodfláknuť, ak si je vedomý, že sa nik nepozerá. Pasívna spoločnosť je snom každého diktátora – mávnuť rukou s tým, že sa aj tak nič nezmení je útekom bez boja.

Za 25 rokov existencie sme v Nadácii otvorenej spoločnosti zažili eufóriu z pocitu napredovania, ale aj smútok z neúspechu. Kým 90. roky sa niesli v duchu otvárania krajiny novým myšlienkovým smerom a skúsenostiam, dnes sa poslanie našej práce zmenilo. Vo svete, kde je takmer každý jednotlivec zároveň aj médiom je dôležité najmä nájsť kompas, ktorý pomôže na ceste spleťou protichodných informácií. Nachádzame sa totiž v bode, kde takmer polovicu spravodajstva tvoria správy ponúkané bez náznaku akejkoľvek novinárskej etiky.

Preto sa v našich programoch intenzívne venujeme otázkam kritického myslenia a aktívnej spoluúčasti mladých ľudí na rozhodovaní. Spolu s ďalšími organizáciami skúmame, čo vedie ľudí k radikalizácii, ako funguje prevencia nenávisti a vytvárania predsudkov.

Aj Vám sa stáva, že vo svojom okolí počúvate, že v otvorenom a slobodnom svete ľuďom vraj nesmieme brániť v slobodnom vyjadrení svojho názoru? Nuž áno, s týmto názorom sa dá len súhlasiť, pokiaľ si bojovník za slobodu prejavu osvojí aj druhú časť tohto privilégia –konkrétnu spoločenskú zodpovednosť za svoje názory.

Súčasné názorové vyhrotenie v spoločnosti a obnovenie kultúrnych vojen nás často vracia k paradoxu tolerancie, ktorý sformuloval zakladateľ myšlienky otvorenej spoločnosti Karl Popper. Hoci bol veľkým stúpencom tolerancie, vo svojom diele „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ sa jasne vymedzil voči intolerancii, ktorú považoval za netolerovateľnú. A to z toho dôvodu, že ak tolerancia vo svojej veľkodušnosti dovolí naplno uspieť intolerancii, ohrozí tým samu seba.

Svedkami takéhoto vývoja sme dnes takmer denne. Akonáhle extrémistom vytknete, že niektoré ich názory sú už za čiarou, hneď sa rozkričia o obmedzovaní názorovej slobody a cenzúre. Prečo teda nesmieme intolerancii dať absolútnu slobodu? Popper to hovorí jasne: “…ak nie sme pripravení brániť tolerantnú spoločnosť pred útokmi netolerantných a svoju neobmedzenú toleranciu im ponúkneme, tak ako tolerantní budeme zničení a tolerancia spolu s nami. Týmto tvrdením samozrejme nechcem povedať, že by sme vždy mali potláčať akúkoľvek zmienku pochádzajúcu z filozofií intolerancie. Pokiaľ ich totiž vieme vyvracať racionálnymi argumentami a udržať ich pod kontrolou verejnej mienky, úplné potlačenie by bolo určite veľmi nerozumné. Ale mali by sme trvať na práve ich potláčať – a v nevyhnutnom prípade hoci aj silou, pretože sa ľahko môže stať, že nebudú pripravené na to, aby zvládli stret na úrovni racionálnych názorov, ale začnú odmietať akýkoľvek argument. Svojim stúpencom môžu zakázať načúvať racionálnym argumentom, lebo tie „zavádzajú“ a namiesto toho ich učiť odpovedať použitím pästí alebo zbraní. A preto by sme v mene tolerancie mali zotrvať na práve netolerovať intoleranciu. Mali by sme trvať na tom, že akékoľvek hnutie vyznávajúce intoleranciu sa vyčleňuje mimo zákonného rámca a podnecovanie k intolerancii a prenasledovaniu by sme mali považovať za trestné v rovnakej miere, ako za takéto konanie považujeme podnecovanie k vražde, únosu alebo obnove otroctva.“

Toto stále svieže dielo písal Popper v exile koncom 2. svetovej vojny na Novom Zélande. Reagoval ním na čerstvo prežité hrôzy fašizmu. Preto nezaškodí, ak si ho v dnešnom svete vyhrotených názorov znovu pripomenieme. Keď už sa starostí aj sám generálny tajomník OSN…

Ján Orlovský

Riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti