Kolotoč

Biele steny, veľmi zaujímavé nie sú. Oproti pri dverách niekoľko obrazov, prírodné motívy. Nič prevratné, malé osvieženie strohých stien. Vedela by som si predstaviť aj niečo štýlovejšie. Kancelária, viem, ale úchylky sa len tak nezbavím.

Sedím pokojne, kdesi vo vnútri kritizujem priestory, v ktorých sa práve nachádzam. Nutkanie, potláčam ho, prikazujem si. Cukor dvakrát, akí štedrí, chcú mi osladiť život. Otvorím jeden, vyprázdnim jeho obsah. Káva premiešaná, nechávam ju vychladnúť. Nudím sa, čakanie vie byť pekne otravné. Z času na čas si prehodím vlasy na druhú stranu, neskôr sa pristihnem pri inej zábavke. Aké vtipné, krútim prstami raz na jednu, potom na druhú stranu. Začínam pomalým tempom, postupne zrýchľujem.

Počujem kroky, ruky rýchlo na stôl, tvárim sa seriózne. Zmena žiadna, dvere zostávajú zatvorené. Oči mi pobehujú po stene, vtedy si ho všimnem. Kalendár, visí na stene neďaleko dverí. Dnešný deň zvýrazňuje červený rámik, október, oznamujú veľké čierne písmená.

Informácie, na malom priestore je ich niekoľko. Zvláštne, zamýšľam sa. Rok, presne ohraničené obdobie. Kedysi dávno trval tak dlho, v januári som chcela leto, prázdniny. Len čo skončili, mohli byť pre mňa Vianoce, nevedela som sa ich dočkať. Počas jedného dňa som stihla toho toľko, škola, priateľky, záujmy.

Odrazu sa všetko zmenilo, rok dostal iný rozmer. Možno som za to mohla sama, neviem, aj deň bol akýsi kratší. Odchod do práce striedal večer, víkendy plynuli jeden za druhým. Začal sa nezastaviteľný kolotoč, bola som jeho súčasťou, napriek všetkému. Chcela som vystúpiť, vrátiť sa späť do lepších čias.

Nepodarilo sa, návrat sa nekonal, dospelosť má svoje zákonitosti. Spomínam si, mamine slová zneli podobne. Varovala ma, vedela, že sa netreba ponáhľať, benefity detských čias si treba poriadne užiť.