Denník N

„Na nenávisť odpovedajte dobrotou!“ (Lao-c‘)

Nenávisť. Hovorí sa, že je to najextrémnejšia forma odmietnutia, no týka sa nás všetkých. Áno, pramení z rôznych vecí, ako nedorozumenia, domnienky, nereálne očakávania, hnev, zlosť a pod. Veď to poznáte, niečo sa stane, a zrazu ste nahnevaní. Je veľa typov ľudí, napríklad tí, ktorí rýchlo zabudnú, a potom tí, ktorí nechcú, alebo nemôžu zabudnúť, a hľa…hneď tu máme na stole nenávisť…

Napríklad deti – tie často vedia hovoriť „nenávidím ťa“, hlavne vtedy, keď im mamina nechce kúpiť obľúbenú sladkosť v obchode, tak sa hodia o zem, spravia teatrálnu scénu a kričia „nenávidím ťa!“, a do toho im tečú sople až na zem. Ale, počkať, veď sa o ňu, o tu zem, vlastne hodili, tak to až tak veľké sople nie sú. Avšak, veľa z tých detí sú dobrí kandidáti do národného divadla. O tom niet pochýb. Určite to každý z nás videl, a ruku na srdce, možno sme to sami robili, také to hádzanie sa o zem. Veď nemôže nám byť predsa odopretá obľúbená sladkosť!

Raz som takto stepovala v obchode v uličke so sladkosťami. Mala som veľkú dilemu, vybrať si čokoládovú tyčinku, alebo samotnú čokoládu? Veď treba si doplniť cukor, no dilema neprestávala, a tak som tam stála pred tým regálom asi 2 minúty, a zrazu sa privalili akási maminka s dieťaťom, asi 5 ročným. Dieťa zaujalo postoj hádzania sa o zem so slovami „nenávidím ťa“….a maminka? Maminka len povedala, „ja ťa ľúbim, keď sa upokojíš prídi za mnou do vedľajšieho regálu s ryžou.“ Dojalo ma to, vidieť takú bezpodmienečnú lásku, a zároveň svätú trpezlivosť.

Podobnú vec mi pripomína jeden reálny príbeh, ktorý sa stal nedávno. Je celkom príhodné sa s ním s vami o ňom podeliť. V hlavnej úlohe hrá žena, a potom druhá žena. Určite to poznáte, ten pocit, keď sa zoznámite s človekom a našľapujete okolo neho po špičkách. Po čase už to tak nie je, lebo viete, že si môžete niečo dovoliť, občas uštipačný vtip, alebo čokoľvek iné. Prečo? Lebo tej druhej žene tá prvá žena verila, a naopak. Bola tam totiž dôvera. Ale ako to vo veľkej väčšine býva, vzťahy sú o ľuďoch, a často krát príde stav, kedy aj medzi dospelými ľuďmi príde na slová „nenávidím ťa,“ a stratí sa dôvera, to, čo sa budovalo nejaký čas, to, na čo bola vynaložená energia. Príbeh týchto dvoch žien ma niečo naučil. Naučil ma na nenávisť odpovedať dobrotou. Alebo sa na ňu aspoň začať tak pozerať. Keď prvá žena vyslovila druhej žene, že ju nenávidí, tak druhá žena povedala „Je mi to ľúto, ale ja necítim nenávisť, nemám prečo, nič zlé ti neprajem.“ Skúsenosť týchto dvoch žien ma naučila obrovskej pokore ku vzťahom, k ľuďom, k citom a emóciám.
Nenávisť. Jedno slovo, a toľko bolesti vyvoláva v ľuďoch. Prečo? Prečo si ako ľudia robíme tak zle? Nie, nie je to len na báze „normálnych“ vzťahov, ale máme to aj vo svete, vlastne nie, máme to aj v politike, vlastne všade. A začína to hádzaním sa o zem? Kde to vlastne začína? Pýtam sa sama seba, prečo ako ľudia si v sebe tú nenávisť živíme? Prečo si dovolíme zaoberať sa tak negatívnou emóciou? Veď na svete je toľko iných, krajších, pozitívnejších emócií. Nadarmo sa nehovorí, že nenávisť plodí nenávisť. Veď, sám čínský filozof Lao-c‘ to podľa mňa dobre vedel, preto povedal, že na nenávisť máme odpovedať dobrotou. Ako obyčajný a smrteľný človek si uvedomujem, že toto je jedna z tých najťažších vecí, čo človek voči nenávisti môže spraviť – odpovedať na ňu absolútnou, a úprimnou dobrotou.
Veľmi by som si priala, aby sme vedeli na nenávisť odpovedať dobrotou, alebo aj v takom peknom štýle, ako to spravila tá maminka. Veď ako povedal Henry David Thoreau „Dobrota je jediná investícia, ktorá sa vždy vyplatí.“

Teraz najčítanejšie