Denník N

Čerešňa

Výskam, nechcem, aby sa to skončilo…

Veľký dvor, v jednej časti sa črtajú koruny stromov. Pod nimi ukrytých niekoľko lavičiek, najlepšie roky už majú za sebou, ale stále slúžia svojmu účelu. „Kvitnú,“ ukazuje mi čosi tým smerom. Prikývnem len tak  z povinnosti. „Poznáš ich?“ skúša ma. Nechcem odpovedať, nedokážem to. „Čerešňa,“ pochopí to po svojom a vedie ma ďalej.

Akoby som nevedela, tieto nádherné kvety mi už dávno prirástli k srdcu. O plodoch platí to isté, malé červené bobule plné skvelej chuti. Spomínam si, záhrada, pomerne veľká. Na kopci, celkom hore, potom už len les. Hustý s úzkym chodníčkom, všade plno snežienok. Nádhera, behám z jednej strany na druhú, taký výber, to bude kytička. „Nechoď ďaleko,“ volá na mňa. Usmievam sa lišiacky, pridávam ďalšie kvietky. Stláčam ich v prstoch, starostlivo formujem. „Pre mamičku,“ oznamujem mu s radosťou v očiach. „Pre mňa nie?“ pýta sa takmer zhrozene. „Tebe pusu,“ kričím a rútim sa mu do náručia.

Uchopí ma šikovnými rukami, smejem sa, svet sa so mnou točí. Výskam, nechcem, aby sa to skončilo. „Ešte,“ volám, len čo spomalí. Pridá ďalšiu várku, neskôr ma posadí na ramená. Ešte sa so mnou točí svet, začínam vnímať až po chvíľke. „Ťažká si,“ doberá si ma cestou dolu. Tam hore je krásne, modré nebo kontrastuje so zelenou farbou, z času na čas odhrniem vetvičku z cesty.

Schádzame, pred nami záhrada. Modrá bránka, cez malý otvor sa vystrkuje ňufák. Laky, strážca našich pokladov. Vrtí chvostom, niekoľkokrát zašteká. Na pozdrav, dlho nás nevidel nezbedník. „Dobre, nepreháňaj,“ prichádzajú pokyny. Dá si povedať, sprevádza nás. „A sme tu,“ usmieva sa ocko a skladá ma na zem. Pod nohami tráva, mäkká, voňavá. Vedľa mňa čerešňa, veľká košatá, obsypaná červenými plodmi.

Ležím, oči privreté, do nosa mi vchádza vôňa trávy. Oči privreté, trocha snívam, práve mi do úst spadla čerešňa. Mňam, tá chuť. „Ďalší,“ ozve sa hrubý hlas. Strhnem sa, nepoznám ho, nepatrí do môjho sna. Veľké biele dvere sú otvorené, matka stojí, čaká na mňa. „Sme na rade,“ hľadí mi do tváre. Nepríčetne pozerám dovnútra. Veľa toho nevidím, niekoľko bielych plášťov pohybujúcich sa po miestnosti. Postavím sa, spravím krok. Nechcem tam ísť, musím sa vrátiť do záhrady.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Obľúbili ste si moju tvorbu? Chceli by ste si prečítať viac nových kúskov? Na mojej osobnej webstránke http://darinamatichova.sk nájdete množstvo ďalších poviedok, niektoré aj v zvukovej podobe a nechýbajú ani informácie o mojich knižných počinoch.