Denník N

Cesta je lepšia ako Na ceste

Cesta je kniha od Jacka, a ak nie je lepšia, tak je minimálne taká dobrá ako kniha Na Ceste od druhého Jacka. Ten prvý je London a ten druhý Kerouec, a ich tulácke knihy majú toho dosť spoločného, aj keď medzi ich vznikom čnie približne pólstoročie. Jakc London už asi nikdy nebude v mysliach ľudí nikto iný ako „čítankový autor“, od ktorého ste niekedy v piatej triede čítali nejaký mládeži prístupný úryvok z nejakej jeho dobrodružnej knihy. Má však aj iné knihy. Tie mládeži neprístupné a tie sú výborné.

Patrí medzi ne aj Cesta a jej „neprístupnosť pre mládež“ spočíva v tom, že hovorí o živote bez servítkov a opisuje veci, pred ktorými veľmi radi uhneme pohľadom. Hlavný hrdina – Londonovo autobiografické alterego – v prvej osobe opisuje svoje zážitky z čias, keď sa túlal Amerikou ako „hobo“ počas hospodárskej krízy na konci 19. storočia. Od prvých riadkov sa vám začne kniha asociovať práve s Kerouecovým beatnickým opusom. Obe opisujú vzrušujúce historky zo života večných tulákov šťavnatým jazykom plným slangových výrazov, o aké drvivá väčšina smrteľníkov nikdy ani len nezavadí. London však ide ešte ďalej a slangových výrazov je v nej toľko, že za prvé žasnete, ako to vôbec z angličtiny preložili, a za druhé musíte čítať pekne pomaly a pozorne a niekedy až na tretí krát pochopíte, o čo vlastne ide. Nech vás to neodradí, pretože je to ultimátny literárny zážitok na úrovni štýlu aj príbehu! Pri Londonovi sa ten Kerouec zdá byť vlastne veľmi nudný a obyčajný, čo sa bohatosti slovnej zásoby týka.

Cesta je podrobná, ale svižne vyrozprávaná reportážna sonda do života tulaká, ktorá vysvetli dobové reálie, opíše všetky triky ako prežiť na ulici a zároveň sa nenútene zamyslí nad existenciou ľudí bez domova a bez práce, nad ich potrebnosťou či nepotrebnosťou v súkolí celého sveta. Vlastným životom pozberané skúsenosti London s veľkým talentom koncipuje to dramatických epizód. Napríklad jazdenie nákladným vlakom ako „hobo“ je rovnako dramatické ako akčné finále v komiksovom filme. Finty ako sa udržať na vlaku, aby vás z neho nezhodil obsluhujúci personál,  gradujú do nepredstaviteľných podôb. Pri vyvrcholení kapitoly, keď musí tulák vliezť do priestoru medzi vagón a podvozok vlaku a od pražcov koľajníc a istej smrti ho delí len pár milimetrov, vám tuhne krv v žilách podobne ako hlavnému hrdinovi.

Zabudnite na romantické predstavy ako sedí vandrák na plošine vozňa a fúka pri tom do harmoniky. London opisuje život na ceste zo všetkými jeho ťažkosťami a neprávosťami a preto je kniha miestami nepríjemne drsná. Je to jeho manifest „života na ulici“, ktorý sa dá interpretovať aj ako terapeutické písanie, pomocou ktorého sa vyrovnáva so všetkými nespravodlivosťami, aké videl. Obzvlášť surová je kapitola z prostredia rómskeho tábora, kde je hrdina svedkom zbičovania ženy po tvári, či historky z väzenia, kde sa musí sám správať zvlčilo, aby prežil.

Kritici knihe vyčítali a aj dnes vyčítajú jej prílišné obhajovanie života tulákov. Je však preložená úprimnými úvahami o tom, prečo sa niekto ocitne na ulici, že jej len ťažko oponovať. Autor je advokátom tulákov, ich zdanlivo nemorálneho správanie, ponevierania a odmietania zamestnať sa v neľudských podmienkach. Obhajuje dokonca ich klamanie na prahu dverí majetnejších občanov, kde žobrú o zvyšky jedla, čo opisuje hneď úvodná kapitola. V nej hlavný hrdina a autor zároveň demonštruje tézu, že jednoducho nie všetci musia chcieť pracovať a nie všetci dokážu byť užitoční v praktickom slova zmysle. Pre jeho oponenta – zaopatreného muža, ktorý mu odmieta dať jedlo, ak si ho neodpracuje, je obyčajným lenivcom. Tu London završuje svoju úvahu a zamýšľa sa nad tým, ako by vyzeral svet, v ktorom by všetci pracovali, či je to vôbec možné a či nie je táto utopická predstava nebezpečná.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie