Denník N

Sviečka pre Violu Valachovú

8. mája 1945 skončila v Európe najhoršia vojna v histórii ľudstva. Zajtra od tohto momentu uplynie presne sedemdesiat rokov. Čas dlhší ako väčšina ľudských životov. Takmer všetci, ktorí v tom čase žili a boli svedkami tak hroznej tragédie, už nie sú medzi nami. A tí, ktorí to nezažili, častokrát vedia málo alebo už vôbec nič.

Aj z tohto hľadiska je rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku uctiť si pamiatku padlých na našom území veľkou vecou. Opäť si pripomenúť osudy a činy tých, ktorí položili život za našu slobodu. Pretože vtedajšie Československo neoslobodili len rozhodnutia vládcov a generálov, ale konkrétni ľudia, ktorí riskovali a často aj strácali svoje životy. Oni sú tí, komu by sme mali vzdať úctu.

Ja sa zajtra večer pripojím k prezidentovi na Slavíne, no zapálim sviečku aj na hrobe a pamätníku partizánky Violy Valachovej*. Pretože vo vojne nebojovali len muži, ale aj ženy. A za našu slobodu neumierali len dospelí, ale aj deti. Keď Viola Valachová zomrela, nemala ani šestnásť rokov.

Mladá Bratislavčanka, roznášajúca letáky a bojujúca proti fašistom na Turci. Pre nás vzdialená predstava, možno námet pre film či divadelnú hru. No pár sto kilometrov na východ od našich hraníc, ale aj na mnohých iných miestach planéty, je boj mladého dievčaťa proti nepriateľskej armáde realitou aj dnes.

Nájsť informácie o jej živote nie je ľahké, zdrojov je málo. Informáciu o jej smrti nám poskytuje obec Slovany, neďaleko ktorej mladučká Viola zahynula. Stalo sa to vraj takto:

“11-členná skupina partizánov sa stretla v boji s vojakmi fašistickej skupiny Schill, ktorí prichádzali od Slovenského Pravna. Partizáni zbadali približovať sa po ceste nemecké auto, za ktorým išiel nemecký transportér. Keď sa približovalo ku kamennému mostu na Suchej Vríci a partizáni zaľahli do zemiakov, 16 ročná partizánka Viola Valachová z Bratislavy z priekopy pri hradskej zblízka hodila na auto granát. Zabila síce troch fašistických dôstojníkov, ale streľbou nemeckého transportéra bola aj ona ranená. Fašistickí vojaci sa na ňu vrhli, ťahali ju za vlasy, kopali a bili, až kým ju nezavraždili.”

Oslavovať pamiatku konca vojny vojenskými prehliadkami je nechutné. Stovky či tisíce dupotajúcich čižiem a prehliadka novej armádnej techniky možno niekomu robia dobre a masírujú mu ubolené ego, s pripomenutím skutočnej ľudskej tragédie to však nemá spoločné nič. Ísť na hrob konkrétneho človeka, zapáliť sviečku a popremýšľať o tom, ako sa opakovaniu osudných chýb vyhnúť, len to má skutočný zmysel.

*Sviečku zapálim zajtra, 8. mája o 10:00 na Tobruckej ulici č. 2 pri pamätníku Violy Valachovej

Teraz najčítanejšie

Martin Poliačik

Martin Poliačik študoval systematickú filozofiu na Trnavskej univerzite. Jeho cesta ku kritickému mysleniu je spätá so Slovenskou debatnou asociáciou, v ktorej od roku 1996 pôsobil postupne ako debatér, rozhodca, medzinárodný tréner a tri roky ju viedol z pozície výkonného riaditeľa. Desať rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Je doktorandom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a spolu s manželkou Hanou sa venuje podnikaniu, lektorskej a konzultantskej praxi. Vedie Akadémiu kritického myslenia a s individuálnymi klientmi a klientkami pracuje na zlepšovaní ich komunikačných, prezentačných a rozhodovacích schopností. So spoluautorkou Lindou Lančovou napísal knihu o kritickom myslení Poriadok v hlave, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2022.